Vyhľadávanie
Manuál na údržbu oblakov
Muž stojí na verande starého domu a fajčí. Vlastne to ani nijaká veranda nie je, iba tri ploské kamene vrazené do zeme hádam aj celé storočie. Nazývať stavbu domom je tiež nenáležité. Sú to iba štyri múry vytiahnuté do výšky dvoch metrov z navŕšených skál pozliepaných ktoviečím: hlinou, pieskom, kúskami skla, otrubami, cementom, vodou, asfaltom, kremencom, spražených ohňom, slnkom, vetrom, mrazom, dažďami... Zmes, ktorá vznikla, je podozrivá, ale nezničiteľná. Na múry je položená ploská strecha zhlobená z trámov a dosák, ktoré sa rokmi spevnili na oceľ. Muž vypustil ďalší obláčik dymu a...
Odznova. Rozhodujem sa, že ho odstránim. Muža v tretej osobe. Nebudem kamuflovať. Načo klamať: som to ja, čo som vtedy stál na jednom z troch kameňov, ktoré, nelogicky a bezdôvodne, nazval majiteľ verandou. Vypustil som dúšok dymu, ktorý ostal visieť vo výške mojich úst. Také bezvetrie toho leta bolo. Chumáč dymu sa mi rozpadal pred očami. Vyzeralo to ako vlásočnice nejakého telesného orgánu. Alebo ako vzdialená hmlovina v útrobách vesmíru. Fajčiť som začal iba pred niekoľkými mesiacmi, aby som sa celkom nezbláznil. V tom čase — napokon, ako aj dnes — som trpel utkvelou predstavou, že sa idem už-už zadusiť. Fajčenie, vlastne iba vypúšťanie dymu z úst, bez šlukovania, mi malo zabezpečiť dôkaz, že vydychujem, dym i vzduch, že sa teda, hoci iba nateraz, nedusím.
Dom, a či chatrč z kameňa, bol ako nedorozumenie s okolitou krajinou. Vyzeral ako záhradná búda, ku ktorej, pravdaže, nebola ani záhrada ani nijaká iná stavba. Akoby staviteľ postavil domec na náradie a potom si to rozmyslel. Namiesto toho dal doprostred miestnosti stôl, lavicu, posteľ a regál na zaváraniny. A to bolo skoro všetko. Voda tiekla dvadsaťštyri krokov od domu, ako som si za ten čas nespočítanekrát odmeral. Vytekala takmer po kvapkách zo zhrdzavenej rúrky, ktorá bola vrazená do skaly a nejakým komplikovaným a podzemným spôsobom bola napojená na spodnú vodu či prameň alebo lesný potok, ktorý som, mimochodom, nemal vôbec v úmysle objavovať. Toaletou bola kadibúdka vonku. Vonku bola aj prírodná chladnička vysekaná do skalnatého podložia pomenovaná ľadovizeň. Bolo to azda honosné označenie, pravda je, že za celý čas môjho pobytu sa v nej nič nepokazilo. Varilo sa buď na plynovej bombe (elektrina, samozrejme, nebola) alebo vonku na ohnisku. Ale väčšinu potravy som prijímal v surovom stave: boli to konzervy, zaváraniny, údené klobásy podobajúce sa koženým sandálom nejakého dieťaťa. Chlieb mi vydržal iba v prvých dňoch, neskôr som ho musel osekávať a robiť si z neho hrianky. Mal som však škatule macesu a suchárov, ktoré som zahrýzal ku všetkému, čo prišlo pod ruku. A tak sa na mojom stole zjavovali najbizarnejšie kulinárske špeciality, klobása namočená do lekváru, maces s horčicou, suchár s masťou. Ubezpečujem vás, že keď na to príde, zjeme všeličo. A v poslednej fáze všetko. Napokon, hlad som pociťoval zriedkakedy, hoci som jedával nanajvýš dva razy za deň. Svojho času ma objavila výprava lesných mravcov. Vnikala do bieleho pečiva a zvyšovala v ňom počet dierok. Vyzerali ako zrnká rasce. Aj som ich tak bral. Zjedol som ich spolu s macesom.
Svetlo zabezpečovalo štvorcové okno, ktorého sklá boli také zanesené špinou, že to vyzeralo ako stovky súmrakov a nocí, ktoré sa zlisovali za roky existencie stavby. Keď sa zotmelo, svietil som si spočiatku silným reflektorom, ktorý som neskôr nahradil systémom symetricky rozmiestnených sviečok. Po čase som sa však naučil zaobísť sa bez umelého svetla. Nepotreboval som ho. Po večeroch som sedával vonku a čítal som sadzbu hviezd na nočnom pozadí.
Druhým otvorom boli dvere, vytvorené dômyselnou mriežkou tvrdých palíc poprepletaných kovovými plátmi. Bolo mi záhadou, ako sa do tejto ledabolo naskladanej hromade skália a dreva nedostala ani kvapka dažďa, ktoré boli v tom kraji naozaj hojne požehnanými. Samozrejme, k dverám nebol ani zámok, ani kľúč, a tak som v prvé dni prikladal k nim lavicu v naivnej predstave, že ma uchráni pred vpádom votrelca. Po krátkom čase som pochopil, že ma niet pred kým chrániť, pretože som bol jedinou živou bytosťou na desiatkach štvorcových kilometrov. Okolo boli iba hory a lesy (hoci som nikdy nedokázal presne pomenovať rozdiel medzi týmito dvoma pojmami). Stavba stála na malej čistinke, ktorá bola vyrúbaná iba kvôli nej. V prvé dni som každú chvíľu narážal na korene, ktoré zostali v zemi. Neskôr som sa naučil prekračovať ich a preskakovať, takže sa moja chôdza podobala tancu pripitého svadobčana.
Muž, ktorému dom patril (postavil ho vraj dedo jeho zutekavšej manželky) nemal meno. Všetci ho volali Arizona. Nepátral som, či dostal prezývku podľa svojho čudáckeho života, alebo prišiel do týchto končín, aby naplnil význam svojho nomen omen.
Dostal som sa k nemu cez reťazec kamarátov a známych, ktorí mali svojich kamarátov a známych, však to poznáte. Cesta k ľubovoľnému človeku na zemeguli vraj vedie cez päť-šesť živých uzlov.
Dorian ma doviezol do malého podhorského mestečka, kde nás čakal zachmúrený chlap, ktorý na uvítanie zamrmlal: Arizona.
„Dom je slabú hodinku odtiaľto,“ sekol a súkal sa do podozrivo starého auta, ani som sa s bračekom nestihol rozlúčiť. Aj časový odhad, aj dom sa ukázali naozajstným eufemizmom. Terigali sme sa dobré dve hodiny po serpentínach v starej embéčke (nijaké auto vrátane samcovských eSUV-ečiek by tú jazdu nezvládlo). Mĺkvy chlap ma vyložil, niekoľkými posunkami sprevádzanými bručaním mi ukázal môj príbytok a poberal sa na odchod. Vtedy mi došlo, že som sa stal zajatcom. Do mesta som sa mohol dostať iba po niekoľkohodinovej pešej túry neznámym terénom.
„Prídem ťa zobrať, ako sme sa dohodli,“ povedal Arizona na odchode. Požiadal ma ešte, aby som ho roztlačil, pretože sa mu akiste nechcelo zapaľovať motor dolu kopcom.
„Veď neviem ani, ako sa to tu volá!“ kričal som za pohýnajúcim sa vozidlom.
„Povedz Arizona. Každý ma tu pozná,“ ozvalo sa z útrob embéčky. „Inak Hučné lazy, pošta Hyždica. A ešte: keby si chcel volať, tak vylez na ten buček, čo je spoly spálený. Na štvrtú haluzu. Jedine tam chytíš signál.“
Neviem, kto, kedy a s kým to dohodol. Predpokladám, že celý tento môj liečebný pobyt zorganizoval môj brat. Lebo môj brat, môj starší brat, je lekárom a ja som tu naozaj na liečebnom pobyte.
(TRIO Publishing)
