Marek koniar a uhorský pápež

Marek koniar a uhorský pápež

(úryvok)

„... Keď som sa presvedčil, že môj život už vyvrcholil, počul som čírou náhodou báj, ktorú som ešte nikde nečítal a ktorá môže byť pre teba, syn môj, i pre synov tvojich synov rukou podávajúcou všekľúč usvedčujúci totožnosť každého architekta márnosti. Aby si bol živý ty i tvoje deti. Počuj teda toto tajomstvo tajomstiev, čo v ničom nezaostáva za výskumami nášho učiteľa a pána Abú Amrama Músá ben Maimuina ben Abdallaha,¹ Ibn Abbáisa,² ani za videním Hasana al-Kisáí,³ lebo toto tajomstvo tajomstiev, čo ti chcem zveriť, vedie k deviatim tajomstvám brady,⁴ pretože, ako sám vieš, horné a dolné plodenie je zvlášť strážené.⁵

Počuj: stalo sa raz, že na dvore veľkého kalifa (ktorého meno znamená Ocitnuvší sa na dobrej ceste) sa objavili traja mudrci od najvzdialenejšieho východu slnka. Poklonili sa neopísateľnej nádhere kalifovej nestálosti, čo vládla z jeho trónu ako jediná istota na celej zemi.

Ó, kráľu kráľov! Z kráľov najväčší! Veľadôstojnosť sama! Sme tí a tí, stále tí istí, o ktorých sa však povráva, že nie sú, preriekol prvý mudrc.

A pod nebom, ó, kráľu, kde má zem svoj pupok, nie sme po prvý raz! preriekol druhý mudrc.

Keď sme tu boli naposledy, doniesli sme dary, ktoré sa vtedy odmietli. Či vieš o tom, ó, kráľu z kráľov najväčší?! preriekol tretí mudrc.

Zápis o tom sa svojím časom zahmlieva a svojím časom zreteľnie ako každý ľudský zápis. Čože chcete, mudrci? spýtal sa kalif, ktorého meno znamená Ocitnuvší sa na dobrej ceste.

Bojíme sa o tvoju vládu, ó, kráľu! O tvoju dušu, ktorá sa rovná naladenému vzduchu! Strachujeme sa o budúcnosť tvojej ríše! riekol prvý mudrc.

Ó, kráľu z kráľov najväčší! Veľadôstojnosť sama! Nie je pre nás dôležité to, čo ti nie je jasné, ale to, že vládneš! A že môžeš vydávať rozkazy! riekol druhý mudrc.

Počítame časy: a zistili sme, že ólam⁶ sa má uzatvoriť, ale my chceme pravý opak: nech žena drží kruh aj naďalej. Nech zvislica pod ním pretína vodorovnicu,⁷ ako aj predtým, nech krásne roztrhá krásne, keď je hladné, nech lev hľadá levicu vo svoj čas, nech si tvoja hlava len naďalej vymieňa telá, nech vládneš svetu naveky! riekol tretí mudrc.

Ó, kráľu z kráľov najväčší! Veľadôstojnosť sama! Vieme my veľmi dobre, že striehneš na svojho veľvezíra, aby si ho mohol kedykoľvek strestať nielen za sumu hotových skutkov, ale už aj za tône, čo len vrhajú jeho pracujúce slová ešte prv, než sa stali činmi! A práve preto, že o tom vieme, práve preto, že už vieme o tom, aká dôsledná je tvoja polovičatosť, netúžime ťa uchrániť pred tým, aby si navždy zosobňoval jej dokonalosť. Chceme ti podať dôkaz, že naša reč je múrom stavaným z poctivých slov, ktoré namiesto tieňov vrhajú svetlá! riekol prvý mudrc.

Zadržať ólam je naša povinnosť! Naša povinnosť je zadržať ólam, preto dovoľ podať rýchly dôkaz našej pravdomluvnosti! Ajhľa: či nie je tamten pisár — ten chlp na pomedzí oázy a púšte — čo tamhľa sedí, tvoj pisár? Budeme na neho myslieť a on napíše, čo sme mysleli! Keď sa deň ustarostí, oznámime ti, ó, kráľu, čo sme diktovali tvojmu pisárovi. A potom, až zistíš, že písaná reč tvojho pisára sa navlas zhoduje s tým, čo sme ti predtým povedali, uveríš, že si želáme, aby tvoja ríša žila naveky! riekol druhý mudrc.

Ó, kráľu! Podáme ešte oveľa väčší dôkaz, dôkaz raz navždy o tom, že si želáme, aby tvoja ríša žila naveky! Nielenže tvoj pisár napíše to, čo my mu tu budeme mlčky a zďaleka diktovať, ale sa aj stane to, čo napísal, riekol tretí mudrc.

Kalif súhlasil. Mudrci sa sústredili na pisára. Všetci traja spolu mysleli na jedno a to isté a deň si konal svoju prácu.“

Ešte včera podvečer dohladka vyholený prímas Uhorska, kardinál Bakócz,⁸ čakateľ na stolicu Kristovho námestníka — z rodeného sedliaka však už len neoblečený povrch — sedel v spálni svojho rímskeho bytu a čítal sýrsky rukopis. Na pohľad nevyzeral, že už štvrtú noc spí len tri-štyri hodiny, pretože vyčkáva svojho rýchleho sekretára, ktorý mu mal včas oznámiť smrť pápeža Júliusa Druhého.⁹

Od dvadsiateho šiesteho januára 1512, keď slávnostne prišiel do Ríma, aby sledoval priebeh dlhej pápežovej choroby a vyňuchával budúce politické počasie, trikrát zmenil byt. Nenávidel vlastný podvedomý obdiv k uhrančivej osobnosti Júliusa Druhého, pretože sa s ním prekrývala jeho predstava o sebe samom.

Július Druhý — táto oceľová ctibažnosť, oveľa menej kamža než pancier (v ktorom sa vedel aj pohodlne vyspať), kamža, ktorá pokorila honosnú vládu Baglionovcov¹⁰ v Perugii, poohýnala hlavy Bentivogliovcov v Bologni a preľstila i Michelangelovu prefíkanosť — umieral (zvlášť pre kardinála Bakócza) pomaly. Akoby aj sama smrť, ten starý veriteľ, čo má toľkú trpezlivosť pre život, zohľadňovala pápežovu vytrvalú uvzatosť.

Bakóczov prechodný posledný domov, tá poldruhastoročná, zvonku doposiaľ zachovaná perleťovolesklá vila so štvorcovými očami do všetkých štyroch svetových strán, sa už svojím umiestnením v mnohom ponášala na tie vysokourodzené a dobre platené žaby na prameni z nádvoria svätého Damasa,¹¹ čo majú na dosah ruky všetky dôležitejšie klamstvá i pravdy a získavajú správy z ktorejkoľvek protismernej strany, pričom ich mnohokrát dostávajú bez otázok alebo želaní, aby sa k nim vyjadrili.

Kardinál Bakócz vedel — jeho krv mu to vnukla, krv chudobného, jednostaj nedosýteného chalana so širokými mliečnymi, napodiv však zdravými zubami, čo za detstva povedľa kurína vedel chytať a holými rukami zaškrtiť tchora, a krv mal ešte vždy tú istú — akú rozhodujúcu, ani pohotovosťou a obratnosťou nenahraditeľnú dôležitosť má správne postavenie lovca: uvedomoval si, aká obrovská, hoci navonok málo rozhodujúca výhoda vyplýva aj pre neho z tohto priam vojensky dôležitého stanovišťa, čo mu zabezpečuje, aby „bol pritom“, keď sa pápež Július Druhý začne stávať čerstvomŕtvym. Lenže práve v tom bola tá veľká a rozporná záhada.