Vyhľadávanie
O dvoch láskach Irmy Fülekyovej
Dve lásky mala Irma Fülekyová: psa, ktorého nikto nikdy nevidel, a knižnicu, ktorú zdedila po starej matke, tiež Irme Fülekyovej, len s tým rozdielom, že Irma Fülekyová staršia mala štvrtinu krvi modrej. Šestnástina aristokracie sa v našej Irme predrala na povrch ako divoká túžba po vzdelaní, ktorého sa jej nedostalo. A tak sa vrhla na zdedené knihy, o ktorých vedela hodiny rozprávať svojmu psovi Mukimu. Najčastejšie sedávala pri moste na ploských šikmých skalách a nohy si máčala v plytkej vode pri brehu rieky. Voda tiekla pri kraji pomalšie, takže sa podchvíľou hemžila stovkami drobných rybiek. Irma si strčila obe nohy do vody a čakala. Rozpŕchnutý mrak rybiek sa pomaly vracal späť k brehu. Irma sledovala malé lesklé telíčka so zatajeným dychom. Pśt, Muki, teraz čosi uvidíš...
Rybky nebojácne plávali popri Irminých prstoch, kým sa pravý malíček nevymrštil ako strunka. Irma sa rozosmiala, ešte niekoľkokrát pokývala malíčkom, mokré nohy si strčila do starých tenisiek a Mukimu dorozprávala obsah knihy, ktorú v noci čítala. Niekedy rybky nebolo vidieť, lebo do rieky vypustili odpad z cukrovaru. Irmu to však nikdy nemrzelo, nohy si aj tak strčila do vody. Vtedy sa jej zazdalo, že sú hnedé, ako keď mala dvadsať a keď si vyrábala pančuchy rovno na nohy. Stačilo si ich vyholiť, ak boli biele, natrieť mrkvovou šťavou, vyblýskať kožkou zo slaniny a vzadu si ostrým uhlíkom nakresliť tenulinký pásik od päty až na stehno, pekne do stredu. To bývala najväčšia fuška. Kvído s ušami ako lopúchy sa šiel z jej nôh zblázniť: vraj keď si s ním nič nezačne, pôjde na bicykli až na koniec sveta a tam skočí dolu. A Kvído si naozaj sadol na bicykel a vybral sa do sveta. Neprišiel až na jeho koniec, lež do Paríža. Irme odtiaľ doniesol Mukiho, ktorý bol múdrejší ako niektorí ľudia. S Mukim sa Irma rozpráva už vyše päťdesiat rokov. Niekedy sa ho spýta na obsah knihy, ktorý mu deň predtým vykladala a ktorý medzitým zabudla. Keď ani Muki nevie, povie mu: – Joj, Muki, vezmem ťa na koniec sveta a tam ťa hodím dolu. – Potom Irma vždy vyčkáva, čo na to Muki, žmurká naňho raz ľavým, raz pravým okom a piskľavo sa rozosmeje.
V zime sedáva Irma v malej kuchynke a čítava dlho do noci. Do hosťovskej ide iba po novú knihu. Raz, keď sa Irme nechcelo vyjsť z kuchyne do pivnice po drevo, spravila neslýchanú vec: vytrhla z knihy prvých päťdesiat strán a vložila ich do sporáka. Sama bola prekvapená, ako to šlo ľahko. No o chvíľu, zhrozená a nešťastná, nemohla ani oka zažmúriť. Nakoniec vstala, zobrala okýptenú knižku a miesto vytrhnutých strán dopísala na vnútornú stranu obalu ich stručný obsah: „Viliam Máriu opustil kvôli mladšej Elvíre (sviňa).“ Irma spokojne zaspala spánkom spravodlivých. Keď nasledujúci večer sedela v kuchynke, už nebolo také ťažké vytrhnúť ďalšie prečítané strany a priložiť nimi do sporáka. Ceruzku mala už pripravenú. Stačilo pripísať obsah vytrhnutých listov na vnútornú stranu obalu.
– Vieš, – rozprávala potom v posteli Mukimu, – nebola som najhoršia, ale Kvída som nechcela. Ty by si chcel takého, čo má uši ako lopáre? – chichotala sa, no potom zvážnela. – Ale nemysli si, že nemám Kvída rada. Šiel kvôli mne na kraj sveta, aby skočil dolu. A doniesol teba. Možno by mi teraz tie jeho uši ani tak veľmi neprekážali. Dala by som mu na ne baretku. A ja by som si na nohy nakreslila čierne pásiky... nie, nie, Kvído by mi nakreslil tie pásiky a šli by sme na zmrzlinu, lebo ja mám zmrzlinu rada. Len by mi nesmel kúpiť citrónovú. Čože? No tak už spi... – ponatriasala perinu vedľa seba a zatvorila oči. Od toho dňa nebolo večera, aby Irma nevytrhla niekoľko prečítaných strán z knihy a nenapísala obsah na vnútorné strany obalov. Časom rozširovala svoje zápisky o vlastné postrehy a potom si už nepamätala, čo z napísaného je obsah knihy a čo jej vlastná myšlienka. Postupne v Irminej zdedenej knižnici pribúdalo husto popísaných obalov Irminým celkom pekným a úhľadným písmom. Irma k niektorým textom prikreslila aj červené srdiečko.
Keď sa po rokoch knihy minuli a Muki si už nepamätal ani jeden obsah, Irma odišla. Ľudia, ktorí ju naposledy videli, vraveli, že šla popri brehu rieky a komusi hovorila, že ho vezme na koniec sveta a hodí dolu. Irmu v meste odvtedy nikto nevidel.
Až po rokoch sa pri úprave pivnice v hrdom dome na námestí našla prázdna urna s Irminým menom, rokom narodenia a úmrtia. Za rokom úmrtia bolo nakreslené červené srdiečko. Nikto nevedel, ako sa urna dostala medzi staré haraburdy, len kvetinárka oproti tvrdila, že urnu do pivnice priniesol akýsi pes.
