Vyhľadávanie
(úryvok)
Otázky domácej prózy a poézie v svetle televíznej žurnalistky
Časť prvá
Niežeby nebola na chlapov, ale sú na jej vkus hluční, vulgárni, obyčajne majú manželky a okrem toho ich výkonnosť desať ráz zaostáva za ich sľubmi. (Nikto ti nemôže dať to, čo ti ja môžem sľúbiť.) Marylin za to zrejme ani nemôže, ale po večeroch číta básne a analyzuje romány našich rodiacich sa klasikov týchto dní. Zistila, že toto obcovanie jej prináša rozkoš ducha, a v temnote obývačky vedie svoj tichý dialóg so stránkami kníh. Vyhmatáva klenoty životnej skúsenosti, briskného talentu a originality subjektívnosti poznania. Nesmelo prikladá svoje skromné myšlienočky k tým božským úvahám o nespočetných podobách ľudského jestvovania, o fatálnom význame bytia.
Marylin má aj iný handicap. Vlastne, chápme to ako ranu osudu. Pracuje v televízii. Je moderátorkou a redaktorkou. Televízia je to neveľká, verejná, a vyznačuje sa tým, že svojich zamestnancov neplatí a pokojne sa prizerá, ako umierajú od hladu. (Našim pozorovateľom zostáva nejasné, ako si Marylin z platu, ktorý neexistuje, kupuje knihy.) Ďalšou charakteristikou tejto inštitúcie je miestna obyčaj, že televízia nemá filmy, štúdiá, technikov, upratovačky a vysielacie časy. Inak má takmer všetko. Marylin tu chodí po dlhých chodbách, nosí v náručí papky, kazety a pásy a klepoce podpätkami. Viac sme sa o jej pracovnej náplni nedozvedeli.
prestrih – upútavka na večerné programy
Je ráno a Marylin sa prebúdza zo spánku vo svojej dievčenskej spálni. Vonku počuť spievať vtáčiky (prosíme zosilniť zvuk) a prvé ranné lúče sa predierajú k jej bledej tvári. (obraz – zaostriť na detail) Vedľa jej tela celú noc verne ležala knižka. Ide o Jeho nové epické dielo. Našu literatúru konečne po rokoch pustého čakania obohatil prozaický počin nekorunovaného kráľa písaného slova, majstra obrazov najvnútornejších pohybov podvedomia, muža, ktorý dokáže vrstvením barokových viet vytkať gobelín lásky a utrpenia indivídua na konci dvadsiateho storočia. Marylin vie, že je stratená. Miluje Umelca, ktorý sa o nej dozvedel všetko bez toho, aby ju poznal. Konečne pochopila, že jej doteraz nepodstatný a zmätený život dospeje k sladkému vyvrcholeniu. Naplní sa a prijme druha svojho srdca a duše.
prestrih
Marylin napísala scenár a zaniesla ho do onej vysokej budovy. Marylin telefonuje, Marylin organizuje. Marylin v spoločnosti kameramana a zvukára ako vietor uteká dolu nekonečnými schodmi, za ňou v pozadí pláva priesvitný šál, zakrývajúci tvár pred slnkom.
obraz – exteriér
Konečne dorazí k služobnému autu. Nadýchne sa a šoférovi vydýchne: „Ideme za Ním.“ Približne po pätnástich metroch pribrzďujú a nastupuje osvetľovač, ktorý doteraz aj so svetlami pokorne bežal v stopách veľkej misie a nestihol naskočiť. Služobné auto sa rúti k mestu N. Marylin si vzrušenými perami znovu a znovu šepká podčiarknuté vety z Jeho románu.
detailný záber pier
„Býva takmer pravidlom, že dostávame odpovede na svoje otázky, keď ich najmenej očakávame. Ale aj tak výlučne iba vtedy, keď má človek sluch alebo zrak už natoľko zosilnený utrpením, že je schopný tú odpoveď počuť alebo vidieť...“ Marylin sa zahľadela do diaľky, do hĺbky, ktorú v sebe nosila, a oči sa jej naplnili slzami. Knihu zľahka pobozkala a položila si ju k výstrihu. On splynul s jej dychom.
pri rozhlasovej realizácii by bolo vhodné na tomto mieste použiť upokojujúci hudobný námet, najlepšie romantický klavír j. maláska.
zvuk – zvonček, klopanie, po čase opäť zvonček
M. (kričí): Dobrý deň. Tu je Marylin. Ja som z televízie...
zvuk – otváranie dverí
M.: Vy ste pani Umelcová! Ja som Marylin, už sme spolu telefonovali... Toto sú páni z môjho štábu. Môžeme ísť ďalej? Majster nás už nepochybne očakáva...
Žena: Vitajte, vitajte, vitajte.
to posledné vitajte znie najrozpačitejšie.
M.: Veľmi sa teším na stretnutie s Majstrom, bude mi cťou zaznamenať jeho tvár a hlas na filmový materiál.
Žena: Tvorca vás už očakáva. Aj keď vás hneď od začiatku nepoznal podľa mena. Musela som mu pripomenúť, že to vy ste tá pani Marylin z televízie...
M. (trochu výhražne): Smieme ísť ďalej?
Žena: Viete, inšpirácia je základom umenia. Majster je veľmi inšpirovaný, keď tvorí. Ale keď som mu povedala, že to vy ste tá Marylin...
M.: Rudko, prosím ťa, polož tú kameru a postav pani Umelcovú trochu ďalej od dverí. My sme tu pracovne.
zvuk – menší hluk
M.: Ďakujem ti, Rudko.
Marylin sa v predsieni nevinne nahla k zrkadlu. Prešla si naslineným prstom po obočí a skontrolovala plnosť výstrihu. Vypla sa a vstúpila do dverí, ktoré v nemom geste ukazovala Umelcova manželka.
M.: Majstre, tu som, prišla som za vami...
Izba bola zaliata jesenným jasom. Marylinin pohľad nekopíroval obrazy a pôsobivé starožitnosti, ale s inštinktívnou presnosťou zamieril k malému vyrezávanému stolu. Za vkusne aranžovanou batériou fliaš so šampanským, koňakmi a vodkami sedel On. Okamžite ho spoznala. Mal síce o niečo väčšiu hlavu ako na fotografiách z obalov kníh, ale bol to On. Vysoké čelo, pár kučier na hlave génia a dlhé aristokratické prsty na rukách (možno aj na nohách?). Marylin mu ako zelektrizovaná kráčala oproti. Akoby proti svojej vôli vystrela k nemu ruky. On ich celkom prirodzene vzal do svojich dlaní a jediným trhnutím ju pritiahol k sebe. Marylin bola v zajatí Umelcovho neodolateľného fluida a alkoholického oparu. Po niekoľkých sekundách, v ktorých nepohnute ležala krížom cez Umelcovo telo položené v kresle, nesmelo vstala. Majster sa na ňu bodro usmial.
„Som Marylin,“ zmohla sa konečne na slovo. „Som tu pre vás... Prišli sme,“ komentovala vstup štábu do dverí, „nakrútiť s vami a o vás Kultúrny týždenník.“ Vzlykla. „Majstre...“
Pani Umelcová pribehla a mlčky jej prisunula kreslo. Marylin si spôsobne sadla a nespúšťala z Génia mnohosľubný pohľad. Umelec sa naklonil a láskavo ju otcovským gestom potľapkal po líci. Konečne prehovoril:
„Marylin, aké pekné meno, Marylin. Marylin, čítali ste moje knižky? Teda, Marylin, čítali ste moje knižky?“
Upadla do stavu podobného tranzu. Bude sa s ním rozprávať o LITERATÚRE. Počúvať ho a on bude počúvať ju. Nebolo by správne a krásne práve teraz umrieť?
„Majstre, čítala som všetky vaše knihy...“
„A čo sa vám na nich páčilo, Marylin?“
„Majstre...“ Marylinin tep sa zvýšil. Napriek tomu pomaly a pedantne, s využitím presných vedeckých termínov vyložila Spisovateľovi svoju dušu, intelektuálne existujúcu len vďaka Jeho písanému slovu. Trvalo to dlho. Prozaik s naklonenou hlavou pozorne počúval a neprerušoval recenzentku. Marylin hovorila a bola šťastná. Keď skončila, nastalo dôverné ticho. Umelec mlčky zobral do rúk pohár. Jeho žena začala všetkým ponúkať chlebíčky, potom zákusky, tortu a domácu zabíjačku. Štáb jedol. Umelec pil. Štáb ani Marylin nepili, smutnou zhodou okolností išlo o abstinentov.
Spisovateľ prerušil takmer rodinnú atmosféru vetou nasmerovanou k slastne vyčerpanej Marylin.
„Slečna, vy ste čítali moje knihy?“
„Áno, majstre, všetky...“
„A čo sa vám na nich páčilo?“
Marylin zneistela. Určite svojím častým používaním abstrakcií urazila Umelcov vkus. Je to majster slova a nepochybne sa ho dotkla svojou rétorickou nemotornosťou. Začala teda znovu, tentoraz celkom ľudsky a neštylizovane. Nesnažila sa však skryť hlboký osobný vzťah k téme. Rozobrala profil Majstrových protagonistov a charakterizovala typický filozofický horizont, ktorý svojou dokonalosťou dáva do súvzťažnosti veci primitívne s božími zákonmi... Neskromne mu vysvetlila závratný vplyv, ktorý mali jeho diela na jej nepodstatný a pominuteľný život. A nezastavila sa ani pred prevratnosťou vlastnej zmeny v momente, keď má možnosť duchovne obcovať s Géniom. Marylin bola otvorená, neúprosná, zároveň však chcela zostať vo svojej odovzdanosti hrdá. Majster z nej nespúšťal oči a nenápadne sa kýval v rytme jej spovede. Bol s ňou, bol pri nej a chápal ju. Marylin čakala na jeho odpoveď, čakala na svoj osud. Štáb odovzdane jedol a zásoby pani Umelcovej, pôvodne zrejme určené na horšie časy, nezadržateľne mizli. Mľaskanie prerušil On. Zobral Marylininu ruku do svojej, galantne ju zodvihol k ústam a prehovoril:
„Marylin, čítali ste vy niekedy moje knižky...?“
Marylin zmeravela. Jej srdce sa s pohárom zrútilo na zem a ostali z neho nepodstatné, ostré kúsky. Majstre?!
„A čo sa vám na nich najviac páčilo?“
Pochopila. Odmietol ju. Neuznal ju za hodnu dotýkať sa takých svätých biomagnetických prúdov, ako sú Jeho myšlienky. Ona nedokáže komunikovať s tým, kto už uchopil univerzum.
Majster sa ďalej monotónne kýval v kresle, zaclonený čoraz prázdnejšími fľašami. Majstrova manželka chytila silným pohybom Marylin za plece a odtiahla ju k inému stolu, kde jej vtlačila hlavu do taniera a vysvetlila svoje subjektívne pocity z menopauzy. Zakončila konštatovaním, že umelci potrebujú k tvorbe inšpiráciu.
Bez výstrahy sa ozvalo Umelcovo zavytie:
„Marylin!!!“
Volaná hlasom ako v polosne išla...
„Marylin, čítali ste moje knihy?“
„Áno, Majstre...“
„Čo sa vám na nich páčilo?“
„Majstre...“
Marylin je profesionálka. Rozostavila kameru, svetlo, zvuk. Po krátkom strkaní dostala pani Umelcovú z izby. Už len škrupina Marylin, bez duchovného obsahu lásky, dala pokyn na začiatok nakrúcania.
Redaktorka: „Majstre, váš najnovší román je situovaný do prostredia slovenskej dediny, toto prostredie do podstatnej miery verifikuje indivíduum. Je to aj váš názor?“ (Marylin vedela, že už len položiť túto otázku hraničí s občianskou statočnosťou, pretože kto dnes môže konštatovať, že stav spoločnosti v literárnej reflexii nie je taký optimistický a pokrokový ako v... I keď aj tie priznávajú určité nezrovnalosti v porovnaní s... ale o tom tento text skutočne nie je.)
obraz – detail na tvár moderátorky s trhajúcim sa ľavým kútikom úst a výraznými kruhmi v dolnej partii očí. farebný nádych jej tváre ostro kontrastuje s ružovým pozadím náteru steny. kameraman je spokojný. umelecká optika filmu je zabezpečená. obratne švenkne na zväčšujúcu sa hlavu mysliteľa. v zlomku sekundy si uvedomí, že hlava sa zväčšuje priveľmi rýchlo aj na umeleckú vizualizáciu problému. inštinktívne uhne.
Umelec pravou rukou škrtí Marylin, ľavou jej trhá výstrih a obnažuje nedokonalé prsia s komentárom:
„Urobím ti šesť detí, alebo ťa na mieste zabijem!“
Marylin si práve vtedy uvedomila, že vlastne nikdy nechcela mať šesť detí. Potom zaznamenala, že stojaci Majster jej siaha len niečo poniže brady, a tak činnosti, ktoré predvádzal, boli pre neho dosť komplikované.
Ďalej pochopila, že sa dusí a že ju pani Umelcová niečím trieska po hlave. Išlo o rodinný klenot v podobe barokového anjelika z bronzu.
zvuk – hudba
obraz č. 1 – titulky – redakcia umeleckého dokumentu uvádza pokračovanie cyklu kultúrna revue s názvom marylin miluje literatúru
obraz č. 2
Marylin sedí v strižni, kde sa vydesená strihačka snaží priblížiť na jednej z obrazoviek zväčšenú spodnú Umelcovu čeľusť, po ktorej v spomalenom zábere ladne skĺzava tekutina. Neskôr si s nepreniknuteľným výrazom prezerá zábery padajúceho osvetlenia a dvoch postáv, zvukára a osvetľovača, snažiacich sa oddeliť spletené telá na zemi. Sleduje, ako sa im podarilo vytiahnuť ženské telo spod ochabnutého Génia. Pani Umelcová nie je v zábere, ale akoby z diaľky počuť tupé údery a konštatovanie, že umelec potrebuje inšpiráciu. Jedna z rán zrejme zasiahla kameru a obraz sa spontánne zatmie.
obraz č. 3
Marylin mlčky plače a strihačka ju matersky hladká po hlave.
obraz č. 4
Obe spoločne, Marylin a strihačka, vyťahujú kazetu zo stroja a ako jeden muž ju hádžu do koša.
prestrih – reklama
Časť druhá
Z nášho hľadiska je nevyhnutné konštatovať, že Marylin je po biologickej stránke ešte stále pomerne mladá žena. Rovnako je pravdou, že gynekológovia ju na preventívnych prehliadkach stále častejšie upozorňujú na optimálne vekové parametre prvorodičiek. Presahuje ich. Lenže gynekológovia sa zväčša nezaoberajú výberom adekvátnej spermie a keď, tak výrazne individuálne. A čo je dôležité, gynekológovia obyčajne nerozumejú teórii literatúry, ako musela Marylin znechutene konštatovať.
Ako to už býva v podobných textoch, čas beží. Veľa sa zmenilo. Marylin neodvolateľne zanevrela na domácu prózu a najprv programovo, zo študijných dôvodov, potom stále spontánnejšie a spontánnejšie sa začala sústreďovať na poéziu. Jednoducho dokonale pohrdla ťažkopádnou formou prozaického vyjadrovania v jeho klamlivom realizme, metarealizme a materializme. Túžila po čistote. Po priezračnosti výrazu a formy, ktorá v sebe geneticky obsahuje vzorec zmyslu čítania a života na tejto smutnej planéte. Brodila sa pravidelnosťou trochejských stôp na snehovej pláni vlastného podvedomia. Často si ako nepríčetná šepkala rytmiku voľného verša. Pochopila, že poézia je abstrakcia literatúry. Uvažovala, či by sa tento poznatok nedal patentovať. Bola však taká nepraktická, že k činu sa nikdy nedostala.
Pri istej prezumpcii vašej diskrétnosti môžeme prezradiť, že dokonca sama začala písať básne, považovala ich však skôr za pocty mŕtvym klasikom, pretože takáto vášeň, ktorá bola vzhľadom na dĺžku ľudského života zbytočná, ju vzrušovala. Nakoniec, kto by mohol pochybovať o mužnosti vyznania chlapa, dvesto rokov mŕtveho?
Marylin milovala. Literatúru. Presnejšie povedané poéziu. Čítala neustále, za bezsenných nocí, v električke, v čakárňach, počas dynamických porád a mítingov. (Doba si vyžadovala svoje.) Jej hlad rástol s prečítaným, zbierky básní sa, bohužiaľ, čítajú rýchlo. Hltavo sa spoznávala s novými a novými autormi, s ďalšími šepkajúcimi ústami prekliatych aj neprekliatych, mierne poplatných básnikov. Kráčala obrovskými čitateľskými krokmi neodvratne cez poéziu starovekú, stredovekú, novovekú do... súčasnosti.
prestrih – správy o počasí
Moderátor 1.: Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden letný deň. Nám už známa Marylin sedí so svojou blízkou priateľkou Violou Ch. v záhradnej reštaurácii Korzo na dávno neexistujúcom korze istého hlavného mesta.
Moderátor 2.: Pán kolega, mali by sme skôr komentovať, že tomu, kto túto osobu nepozná osobne, by sa mohlo zdať, že ide o pomerne exaltovanú dámu, zvlášť keď sa na ňu pozerá z diaľky.
Moderátor 1.: Stručnejšie, kolega, z diaľky vyzerá lepšie ako zblízka.
Moderátor 2.: Dovoľte filozofickú odbočku. Niektorí fatalisti trvajú na tom, že náhoda neexistuje. Len nepoznaná nevyhnutnosť.
Moderátor 1.: Po chodníku sa v týchto súradniciach blíži básnik. Básnik B., miestny bohém, ktorý si uvedomuje svoj celonárodný význam...
Moderátor 2.: Informácie z neoficiálnych spoločenských rubrík: Básnik B. včera opustil svoju čerstvú manželku (poradové číslo sa neuvádza) v piatom mesiaci gravidity a obdivovateľku z horných, opäť nevieme koľko tisíc, ktorá mu prekvapivo nedala... aktívne najavo pochopenie pre jeho verše a rozorvanú životnú situáciu.
Básnik B. je trocha krátkozraký, a tak sa stane, že ho Marylinina exaltovanosť na pohľad zaujme. Literárna kritička Viola Ch. zdvíha ruku a pôvabným zamávaním zdraví. Vzduch je ružovo priesvitný a Básnik, vedomý si publika, pristupuje k tieňu slnečníka kaviarne Korzo.
zvuk – hudba – osudová, beethoven a tak ďalej, vieme, že je to prvoplánové, ale autorka chce upozorniť, že dej nadväzuje na určité archetypy správania sa v schéme... ale to vám vysvetlím, keď budete koncentrovanejší.
Moderátor 1.: Z povahy textu je zrejmé, že ináč sa to nemohlo ani skončiť...
Moderátor 2.: Básnik B., vysoký, s prenikavo modrými očami, omylom bývalý volejbalista...
Moderátor 1.: Aktívny znalec a kreatívny spotrebiteľ voľného verša.
Moderátor 2.: Textár, čo ešte treba dodať? Oslovuje masy svojou spievanou intímnou lyrikou. Multimediálny igric našich čias.
Moderátor 1.: Jednoducho, laureát festivalu Bystrické zvony.
obraz č. 5
Kamera zaostrí na najnovšiu zbierku básní, ležiacu na stole. Nežne a láskyplne na nej spočíva Marylinina ruka. Meno autora a názov zbierky je jasne čitateľný. Nasleduje ostrý prestrih na profil Básnika B.
zvuk – hudba – nechávame na výber hudobnému redaktorovi, nech nemá pocit, že je zbytočný.
Marylin je zaujatá Básnikom B., pretože rozumie jeho poézii a pri jej čítaní zosobňuje svoj životný zážitkový potenciál v jeho básňach.
zvuk – hlboký výdych
M O Ž N Á R E A L I T A
Marylin dáva tajuplným pokynom očami do réžie znamenie a ozve sa známa melódia a spev hitu spred niekoľkých rokov. Marylin sa pohľadom, ktorý si doma, samozrejme, cvičila pred zrkadlom, zahľadí do tých povestných modrých očí. Kamera dychtivo sníma každý záchvev. Básnik sa chveje. Básnik sa dokonca trasie. Marylin začína tušiť, že jej sladký respondent, ktorého jej náhoda (nepoznaná nevyhnutnosť, zapamätali ste si...) takto doručila do blízkosti a štúdia, nie je pozitívne naladený. Ozve sa v nej však vytrénovaná profesionálka, nakloní sa dopredu a kladie prvú otázku:
„Práve sme počuli jeden z vašich najvýraznejších textových hitov Spieva slávik, skladbu, ktorá vyhrala v roku 1981 pesničkovú súťaž Bystrické zvony. Čo pre vás znamená tento profesionálny úspech dnes?“
Odpoveďou je temné zavrčanie z ešte i dnes slušne klenutého hrudníka. Neskôr rozumieme zle artikulovanej výpovedi:
„To nebol môj text, to otextoval Rudo Janátek, to je iná pesnička...“
Básnik B. sa na protest postaví a opúšťa televízne štúdio. Zamračená produkčná mu inštinktívne vbehne do cesty a vlastným telom bráni v úniku z programového týždenníka a plánu vysielania. Básnik B. zvažuje vzniknutú situáciu, vek a zachovalosť produkčnej. Marylin využíva niekoľkosekundové zdržanie a vymrští sa za Básnikom...
„Pán Básnik B., to je omyl, samozrejme, ide o veľké nedorozumenie, ja predsa viem, že ste neotextovali túto pesničku, ale tú druhú...“ V okamžitej inšpirácii spieva: „Máta ma, stále máta mátoha parohatá...“ Marylin spieva falošne. Vždy spievala falošne. Vlastne preto sa nikdy nestala speváčkou.
Básnik B. sa znechutene obracia a striasa zo svojho kabáta jej zakvačené nechty.
„Vážená pani, ak neviete, aj ja som istý čas pôsobil ako dramaturg a redaktor a takúto blamáž by som si nikdy nemohol dovoliť. Viete vôbec, čo znamená slovo príprava? Neoberajte ma o čas, pracujem len s profesionálmi...“
Marylin si v tej chvíli uvedomila, že ten Muž je jasnozrivý. Videl ju len dvakrát a pochopil podstatu jej osobnosti. Naozaj nikdy nebola odborníčkou, celý život sa zrejme len na niečo hrala. Je nepotrebnou atrapou vo veľkom víre šoubiznisu. Pochopila, že ju pochopil, a to pochopenie ju zasiahlo ako blesk.
Medzitým sa Básnik B. snažil odtisnúť, alebo aspoň obísť produkčnú.
„Majstre, neodchádzajte...“ Ten výkrik bol výkrikom topiacej sa, ktorá sa zúfalo chce chytiť Básnikovej slamky. „Čítala som všetky vaše básne... Majstre, ja vás predsa...“ Počuť však len zanikajúce kroky. Produkčná prehrala.
Marylin sa rozbehla k svojej kabelke a vybrala odtiaľ pokrčené papiere. Potom bežala ďalej. Marylin nikdy nevedela behať. Preto mala vždy zlú známku z telocviku a nikdy sa nestala športovkyňou. (Láska dáva krídla.)
Marylin sa podarilo dostihnúť Básnika B. pri výťahu a strčiť mu doslova pod nos tri hárky popísané drobným neurotickým písmom s nenápadnými gramatickými chybami. Básnika B. udivila rýchlosť akcie a akosi mimochodom si papiere berie do rúk.
Marylin dychčí:
„Toto sú moje otázky, ja som sa celú noc pripravovala... čítala som všetky vaše básne, ja by som si nikdy nedovolila...“ Hlas sa jej v kŕči láme.
Básnik B. pozorne číta jej otázky a poznámky, podrobný výpis jeho životných úspechov a červenou ceruzkou, neustále prítomnou v jeho športovom saku, opravuje presné dátumy a chybné štylizácie. Marylin ako albánska manželka stojí v odstupe troch krokov a modlí sa, milý bože...
Básnik B. sa pozrie na hodinky.
„O tridsať minút mám stretnutie so sponzorom. Môžem to s vami skúsiť ešte raz, ale upozorňujem vás, to je posledný raz, čo som išiel v publicistike tak hlboko pod svoju latku.“
Marylin je upozornená.
obraz č. 6
Reflektor mladých zasvieti na hladkú tvár s chlapčenským výrazom a nezabudnuteľnými očami, ako vždy, modrými.
Ď A L Š I A Z M O Ž N Ý C H R E A L Í T
Marylininým telom vibrujú neznáme pocity. Z réžie už pre istotu neznie žiadna hudba. Marylin vie, že nedokáže artikulovať. Ústa jej pri hovorení pôjdu čudne bokom, a tak záber na ňu pokazí celú sekvenciu. Bojí sa zbytočne. Kameraman má oči a vôbec ju nesníma.
Odnikiaľ sa ozve zajakavá otázka:
„Majstre, ste jedným z dvoch suverénne najlepších textárov v kontexte domácej hudobnej a literárnej kultúry. Uvedomujete si aj súkromne tento fakt?“
Básnik je profesionál. Rozhodol sa ísť do tejto akcie, a preto diváci budú mať možnosť poznať jeho originálny myšlienkový potenciál. A tak pohodí šedivejúcou ofinou a nápadito reaguje:
„A kto má byť podľa vás ten ďalší?“
Marylin je stroj. Stroj s vedomím prítomnosti Talentu, len niekoľko centimetrov od nej vzdialeného, a v bázni pred jeho poetickým rozmerom vedie interview. Komunikuje s Básnikom, ale neprestajne myslí na to, že tejto pocty sa jej dostalo jedine preto, lebo je nástrojom verejnoprávnej služby verejnosti prahnúcej po Básnikových slovách. Prebieha 23. minúta a 19. sekunda záznamu. Marylin vie, že prichádza koniec. Vie, že prichádza koniec.
Na záver najnápaditejšia z otázok:
„Majstre, čo vaše plány do budúcna?“
V zavírovanom počítači Marylininej hlavy kdesi zozadu vybehne text. Jedna z Marylininých súčastí ho zreteľne vidí a dokáže prečítať.
Básnik, ktorý poznáva, že práve rozosial spermie svojich myšlienok do nespočetných priestorov, odchádza. Pred potemneným štúdiom stretáva známeho domáceho interpreta pop music s neodmysliteľnou gitarou a okuliarmi.
Marylin obklopuje tma. Má jedinú funkciu, aby jej dovoľovala vnútorným zrakom vnímať písmená, ktoré sa zlievajú do slov a viet.
„Neverím, že by existovala naozaj nešťastná láska. Sú len lásky, ktoré nedosiahli dokonalú zrelosť, kde z nejakého dôvodu milovaná nezachytila posolstvo, ktoré k nej vysielajú oči milujúceho. Ale milujúci vďaka viere v podobnosť podstaty, ktorá im bola daná, vie čakať aj celý život. Vie, že vzájomné poznanie a spojenie sa môže uskutočniť aj po smrti, keď sa vyparia atómy z oboch tiel, ktoré sa rozložili v zemi, a spoja sa v niektorom nebi.“
Ď A L Š I A Z M O Ž N Ý C H R E A L Í T –
Č A S O V O M I E R N E P O S U N U T Á
Básnik B. pred potemneným štúdiom stretáva svojho dlhoročného známeho, známeho interpreta pop music.
„Ále,“ hovorí Básnik B. „Práve som robil jednu reláciu... bude sa to vysielať na Vianoce. Ozaj, nevieš, čo to je za osobu, tá Marylin Monroe? Práve som s ňou skončil.“
