Ukážka z diela

Máš čo nemáš

NOC

 

Je príliš. Horkne od tmy.

A kožou

prikladá ťa k soli.

 

(Len pre taktiku hodín

budeme tí,

čo boli.)

 

* * *

 

V taktike hodín

to faustovské...

 

Usmievaš sa,

akoby si tušil,

prečo je oplotený

cintorín...

 

Každým krokom

zamestnávaš ozvenu:

a je tu niekto,

kto načúva

van Goghovým uchom...

 

 

PO DNI

 

Vo vlastnej izbe

chodil som po dne, nazeral za zrkadlo,

vynášal tiene na svetlo, stieral prach

z kníh, s ktorými sa už nebolo radno hádať:

za celý deň namlčaný, za celý

deň zarastený, pripravený

začať odznova, ešte i keď som zaspával,

myslel som,

že som.

 

* * *

 

Tento muž ešte trvá na nádeji,

pije vodu z dlaní, padá do trávy,

učí sa abecedu, odznova počíta

na prstoch, usmieva sa

do slnka, prechádza dažďom

s nepokrytou hlavou, dýcha

súhlasne so spiacim synom,

zasadil strom, ešte trvá na nádeji,

rukou sa dotýka brezovej kôry, horúcej

pokožky svojej ženy, šálky s čajom,

čierneho klavírneho krídla, na ktorého

vyleštenom dreve vidno odraz

sústredenej tváre

neznámeho strelca.

 

 

ZOSTÁVA

 

jazyk, živé mäso.

 

Relatívne spory

o absolútnu fantáziu.

 

Držíme sa za ruky

s mŕtvymi,

ktorí nás prežijú...

 

 

SPRÁVA PRE ISTVÁNA BETTESA

 

siateho júlobra v sklamanom roku

orchestrálnej stavroginskej éry

zanechal istý melancholik

všetkých sv. srandistov v kóme,

a my by sme sa o tom ani nedozvedeli,

keby sme (celkom náhodou) nenašli

v chlebe zapečenú

krvavú dirigentskú paličku.

 

 

O SCHOPNOSTI NELIETAŤ

 

(haiku? s prižmúreným okom)

 

Nedávajte

do perín

Ikarovo perie.

 

 

PÝTAŠ SA,

 

ale otázka leží mimo možností

odpovede;

odpovedáš, ale v plamienku

rozsypanom po viečkach

blčia len okná z mrazu:

 

v zásuvkách tvojho stola

žltnú

nedopísané listy:

toľko slov,

lásky a svetla,

cez ktoré presakuje

tma.

 

 

BÁSEŇ: ODKAZ

 

(ukradnutá Dáši)

 

Pani Hlinická

na lampe

sedí lastovička

vletela dnu oknom

a teraz

sa nevie

dostať

von

            (Dáša)