Vyhľadávanie
Alchýmia sna
Moja nočná myseľ je gigantické akvárium
mora, kde sa všetko bez jediného slova,
bez jediného pokynu hmýri a rozmnožuje
v úchvatnom, divom kolotoči. Apatické sépie,
rozviate, vláčne medúzy a ohnivočervené
raky v skale sledujú súboje
rýb s rybami –
cez ich tlmené telá prenikajú
všetky otrasy a explózie z povrchu, dokážu
rozvibrovať až deviatu hladinu,
ale hlbšie sa nedostanú:
hlbšie je už len dno. Vidím
na ňom vraky lodí –
nejedna z nich v olejovom tichu ukrýva
vzácny tovar
... a kto môže, nech povie
viac.
Hypnóza
Ako samička uhranutá vôňou
kráčam za tebou celým mestom;
nasledujem ťa, hoci nič o tebe neviem:
nepoznám tvoje meno a dokonca
ani tvoj hlas.
Poznám len frekvenciu žiary
tvojho tela. Zaklínadlo,
čo ma núti ísť za tebou a ja poslúcham –
ako pomätená idem až von, za mesto,
do tvojho zámku. Vovedieš ma
do najkrajšej komnaty a zamkneš:
samoľúbo sa otáčaš ku mne,
aby mohlo prísť to,
čo obaja tak veľmi chceme –
odohrávame zvláštny duel,
kde nikto nevíťazí. Je to čistá hra,
fair-play, na bielych plachtách
z hodvábu, no zároveň
nečistá: bez splynutia duší. S tebou,
môj čarodejník, prvý
a zároveň poslednýkrát.
Z tmy
Čierny tuš preniká
do atramentu noci, rozlieva sa
v ňom a ja – vykrojená
sama od seba, od prapodstaty,
vraciam sa do podzemia: víta ma
jeho desivé ticho. Prichádzam tam, kde
bdelosť vystrieda ospanlivosť
a stuhnutie. Mrazivé ustrnutie
a ja – visím
v podivnom časopriestore, pricviknutá
za vlasy uprostred mŕtveho domu,
a predsa po celý čas viem, že svietiaca
lúka plná vzruchov a vôní je na dosah:
vedú k nej ošúchané dvierka v tmavom dvorci
zamknuté na jeden západ;
kľúč od nich nosím stále za pásom – vraj
modlitba a písanie môžu
zachrániť človeka pred temnotou:
nech sa mi tak stane. Amen.
Telo básne
Dostáva sa ku mne vždy len v úlomkoch,
čo ktosi bez opýtania hádže
popod okná mojej skalnej veže,
vo dne i v noci;
zakaždým keď vyjdem von, nájdem
len za hrsť črepín, torzá
rozbitých tiel. Každý kúsok
opatrne beriem do rúk
a odnášam do svojej dielne:
ako reštaurátor domaľovávam farby,
vzory, zliepam, prikladám k sebe
obrazy a dieliky rozpadnutého vejára –
neznáma sila ma núti znovu nachádzať
pôvodný vzhľad mnohých tiel;
prenášať ich z tmy – do svetla.
Každý deň myslím na to isté:
možno práve toto bude posledné.
(zb. Materia prima, 2014)
