Matky

Pavol Rankov: Matky

– Fľandra, – šepla žena. – Rovno pod matkinou strechou sa... s boľševikom.

Teraz pritisla ku kľúčovej dierke druhé oko, akoby dúfala, že tak uvidí v tmavej izbe prijateľnejší obraz. Ale zasa mala pred sebou len siluety nahých tiel. Zlostne si zahryzla do pery. Potom sa pomaly vystrela. Pohľad jej padol na ligotavé ozdoby zavesené na jedličke visiacej nad kuchynským stolom. Zazdalo sa jej, že jedna z gúľ môže spadnúť z konca vetvičky. Posunula ju. Prešla cez temnú miestnosť k lavici, ale nesadla si. Hľadela na izbové dvere ako na hranicu. Nevedela však, či túto dôležitú hranicu prekročiť nesmie, alebo, naopak, musí.

Po chvíli sa niekoľkými ráznymi krokmi vrátila k dverám. No v momente, keď jej prsty zovreli kľučku, opäť zaváhala. Ruku pomaly odtiahla a utrela do zástery, akoby sa dotkla čohosi nečistého. Prešla znovu cez kuchyňu a zosunula sa na lavicu. Drevo zavŕzgalo. Žena napäto pozrela na dvere, ale keď sa neotvorili, pohrozila k nim päsťou a znechutene zasipela:

– Zvery v ruji. Nič vás nevyruší.

Pokrútila hlavou a vzdychla.

– Lenže toto je môj dom, – povedala už takmer nahlas. – A moja dcéra.

Dievčina prechádzala tvárou po mužovej hrudi. Tvrdé chlpy ju šteklili na ústach. Vdychovala ostrú chlapskú vôňu. Keď sa dostala k podpazušiu, odtiahla sa:

– Musíme vymyslieť, ako by sme ťa okúpali, aby si mamička nič nevšimli.

– Što? – spýtal sa muž.

– Okúpem si ťa. Umyjem.

– Meňja myť nada? – smial sa muž. – Vazmu sneg...

– Kdeže sneh! Vykúpem si ťa v teplej vode ako dieťatko.

– Deťatko? – zopakoval muž.

Nadvihol sa na lakti, aby videl dievčaťu do tváre. Obzeral si ju v belasom mesačnom svetle, ktoré prenikalo malým oblokom.

– Kagda vojna zakončitsja i deťatko budet.

Dievčina sa otočila na bok a pritisla sa k mužovi. Pokrčenú nohu mu položila na brucho.

– A kedy sa už vojna skončí?

– Kagda my ubjom vsech nemcev!

– Všetkých hádam nie! Aj dolu v meste žijú Nemci, a to sú dobrí ľudia.

Muž ju pobozkal. Zrazu ale vstal a pritlačil tvár k obloku.

– Nemci! – vykríkol.

Otvoril okno a nahý sa prepchal von. Dievčina za ním vystrčila samopal.

O zlomok sekundy neskôr sa otvorili dvere a do izby vbehla matka.

– Zavri oblok, hlupaňa. Nemci idú!

Dievčina však len stála. Zopla ruky a jej pery už šepkali prvé slová modlitby. Matka ju odsotila, priskočila k obloku a zavrela ho. Náhlivo pozbierala porozhadzované časti ruskej uniformy.

– Halt! – ozvalo sa zvonka.

Vzápätí zazneli výstrely a povely v nemčine. Dievčina si pritisla tvár k obloku, ale matka ju znovu odtiahla:

– Sprostá, daj si košeľu a ľahni si! Rob sa, že spíš. Nikdy si ho nevidela. S týmto my nemáme nič spoločné.

Streľba neustávala.

Nahá dievčina kľačala na posteli s hlavou položenou až na kolenách a mechanicky sa modlila.

– Bohorodička, vyslyš ma a pomôž. Bohorodička, vyslyš ma a pomôž. Bohorodička, vyslyš ma a pomôž, – opakovala.

 Matka s náručou plnou vojenských šiat hľadela na jej nahý chrbát.

– Vyslyš hriešnicu a pomôž boľševikovi?! – hlesla zlostne.

Oči sa im stretli. Obe si v tej chvíli uvedomili, že výstrely sa už neozývajú.

– Mamička, oni mi ho zabili, – šepla dievčina.

– Obleč sa a ľahni si. Jemu už nepomôžeš, buď ušiel, alebo ho chytili, – prikázala matka.

Pomaly ako dieťa, keď si uvedomí svoju bezmocnosť, si dievčina ľahla. Matka si sadla na okraj postele a hrubým paplónom prikryla dcérinu nahotu.

Spakruky ju pohladila po líci:

– Nemci môžu prísť každú chvíľu. Budú nás vypočúvať. O ničom nevieš! Zobudila ťa streľba. Jeho šaty hodím do šporhelta. A obleč sa už konečne, frajla!

Na svitaní matka vyšla na dvor. Vzala zo šopy lopatu a začala odhadzovať sneh. V noci trocha pripadlo, ale stopy pod oblokom dcérinej izby boli stále viditeľné. Niekoľkokrát zahrabla lopatou, až sa dostala na zem.

Pritisla si tvár ku sklu. Dcéra stále kľačala pri posteli a modlila sa.

Žena sa potom pustila po stopách. Striedavo sneh odhrabávala, alebo vŕšila na malé kôpky. Prešla tak cez dvor a záhradu až k plotu. Jedna latka bola vyvalená. Žena ju zodvihla a z celej sily šmarila k veľkej kope popíleného dreva pri maštali.

– Túto dieru máme v plote už zopár rokov, Herr Offizier. Nie a nie, aby som to opravila. Veď viete, keď je žena bez chlapa, na gazdovstve to poznať. Psí život, pán dôstojník. Hundeleben, Herr Offizier. Frau ohne Mann... Der Frau ohne das Mann... – pripravovala si, čo bude Nemcom hovoriť.

Prehodila zopár lopát snehu zo záhrady na stopy za plotom. Potom jej pohľad upútalo niečo na úbočí.

– Bože môj, – šepla, – daj, nech sa mi to len marí.

V diaľke zo snehu vytŕčalo čosi sinavé.

Chalupa stála na kraji dediny. Bolo celkom možné, že okrem nej a nemeckých vojakov o mŕtvom tele v snehu nik iný zatiaľ nevedel. Na úbočie nebolo z iných dvorov vidno a chodiť do lesa na drevo bolo teraz zakázané. Žena si povedala, že ak ho Nemci do poludnia neodnesú, vyberie sa za farárom a poprosí ho o pomoc. Veci okolo pochovávania sú predsa jeho starosť.

Dcére nepovie nič. Zakázala jej vyjsť z domu a ešte raz jej to zopakuje. A musí zavrátiť každého, kto by chcel ísť k mŕtvole popred ich okná. Dcéru ochráni. Je ešte mladučká, časom zabudne. Prespala sa, ale to sa stalo aj iným. Vojna sa čoskoro skončí a dievča sa zahľadí do iného. Nájde si takého, čo vie odpúšťať. A toto všetko zostane len v najtajnejších spomienkach, ukryté ako pod snehom.

Žena ešte raz krátko pozrela na úbočie, ale jej pozornosť teraz upútalo vzdialené zahrmenie. Búrka v decembri ju prekvapila. Potom zahrmelo znovu a ona si náhle uvedomila, že o tomto dunení hovorili ženy včera po omši. Kanonáda. Blíži sa front. Žena sa prežehnala.

X X X

Slnko bolo ešte slabé, ani do obeda nevládalo vysušiť zem nasiaknutú nočným dažďom. Zuzana kľačala v mokrej tráve. V rukách držala otvorenú knižku, hoci modlitbu za mŕtveho manžela už poznala naspamäť. Od plaču červené oči upierala na veľkú kopu nedávno navŕšenej zeminy.

Nemecká komandatúra ani po veľkom presviedčaní nepovolila farárovi pochovať ruského partizána do vysvätenej zeme na cintoríne. Chlapi z dediny museli vykopať jamu do zamrznutej zeme hneď pod horou, rovno tam, kde ho zastrelili. Telo zabalili do plachty a pochovali v narýchlo zhlobenej truhle z neopracovaných dosiek. Ale hrob farár aj tak vysvätil. Boľševik či nacionálsocialista, pred Bohom sme si všetci rovní, okríkol protestujúceho gardistu, ktorý na pochovávanie dozeral.

Keď prešiel front, Zuzaninou prvou myšlienkou bolo, že hrob treba riadne obmurovať. Vedela, že jej matka na to nedá ani korunu, rozhodla sa teda, že pôjde za ľuďmi z nového národného výboru. Len toho sa obávala, či nebudú chcieť preniesť Alexeja dolu na cintorín alebo nebodaj až do Sovietskeho zväzu. Tu pod horou ho mala blízko. Mohla za ním zájsť každý deň, niekedy aj trikrát. Matka sa pravdaže hnevala, obávala sa, čo si pomyslia ľudia, keď Zuzana takto verejne oplakáva milenca-boľševika.

Ale Zuzane bolo všetko jedno. O pár týždňov aj tak každý uvidí, že čaká dieťa. Malého Alexeja. Určite to bude chlapec. Alexej Alexejevič. Zuzana už dlhšie hľadala slová, akými to oznámi matke.

Keď sa Zuzana vracala úbočím k domu, všimla si, že od ich záhrady jej ide oproti trojica mužov. Dvaja boli sovietski vojaci, červeň náplecníkov na ich uniformách žiarila v chladnom marcovom slnku, tretí bol milicionár, po dedinsky oblečený civil s červenou páskou na rukáve. Len aby nechceli Alexeja previezť niekam preč, preletelo jej znovu mysľou.

– Ste Zuzana Lauková? – spýtal sa milicionár, keď sa uprostred lúky stretli. 

– Áno, veď viete, – odvetila Zuzana.

Muž pohŕdavo našpúlil pery:

– Musíte podať vysvetlenie v istej veci, pôjdete s nami.