Vyhľadávanie
LARA
(úryvok)
Po schodoch takmer vybehnem, v napätí otvorím vchodové dvere, ale žiadne strachy, sedia tam ako dva pecne, našťastie, dám psovi dolu remienok, Matteo, a čo bolo v škole? nemáš náhodou úlohy? Ale Matteo ma ani nepočuje, lebo Blaze práve ide po nejakom nadchode, už zase vyhráva nad Fletcherom, pes si ľahne do svojho brlôžka, prídu mačky, začnú sa mi obtierať o nohy, fakt neviem, moje milé, čo by ste odo mňa chceli, nažrať ste už predsa dostali, prejdem z obývačky do kuchyne, je to vlastne open-space, obývačku od kuchyne delí len nízky múrik, iná podlaha, iný druh kachličiek iná farba, a potom z kuchyne do kúpeľne, aby som z práčky vytiahla bielizeň, ktorú som dala prať pred odchodom z domu, vešiam tielka, nohavičky, ponožky, košele, a viem, že manžel má pravdu, nie som normálna, nikdy som nebola normálna, aj mama to vždy opakovala, tvrdila, že také dieťa ako ja ešte nevidela. Brala som to ako pečať, poškvrnu, osudové znamenie, no od mamy som to ešte brala, ona mi to mohla hovoriť, manžel by si to však dovoľovať nemal.
Myslela som si, že to znamená, že sa skôr či neskôr zbláznim, v puberte som si predstavovala, ako to zbláznenie bude vyzerať, ako sa prejaví a samozrejme som si tie predstavy modelovala podľa filmov a kníh, ktoré som v tom čase hojne pozerala a čítala. Začnem počuť hlasy a zo stien sa vystrčia ruky ako u Polanského, či možno budem mať vidiny ako u Altmana, budem príťažlivá ako tie blonďavé herečky a vraždy mužov budú na dennom poriadku, rozvinutá schizofrénia to istí, či azda čosi skromnejšie, menej spektakulárne, ťažká depresia a hlava v rúre ako Sylvia a ak to prežijem, samozrejme mi potom dajú elektrošoky a urobia mi lobotómiu ako Jackovi, strávim zvyšok svojich dní na nejakej zabudnutej klinike, na vozíčku, nikdy som však nezašla vo svojich predstavách tak ďaleko, že by som naháňala niekoho v parochni a s nožom ako Norman, príliš smiešne absurdné, no až v dospelosti som narazila na knihu, ktorá sa ku mne naozaj hodila, ktorá to vystihovala, minimálne ten názov, Tancujem tak rýchlo, ako dokážem.
A ešte rýchlejšie, čoraz rýchlejšie, hýbem sa tak rýchlo, že sa neviem zastaviť, všetko je rozbehnuté, telo, myseľ, myšlienky sa hrnú a neviem si s nimi rady, neviem ich vypnúť, nie som blázon, zmierila som sa s tým, že na lieky to nikdy nebude, schizofrénia už dávno nie je v hre, tá prepuká okolo dvadsiatky a ani depresia by to so mnou nemala ľahké, neviem si predstaviť, že by ma čokoľvek mohlo zložiť zabrzdiť prikvačiť na posteľ, pod posteľ, hoci občas by som si to želala, želala by som si len tak ležať a byť spomalená, na nič nemyslieť, ponoriť sa do tmy do pravdy do svojho vnútra ako pod hladinu jazera, takto mám pocit, že len kmitám po svojom povrchu, kĺžem sa po ňom, akoby bol zamrznutý, ľady sa nie a nie preboriť, cítim, že sa k sebe nedokážem prepracovať, som príliš roztrieštená, nemožnosť sústrediť sa na niečo, na seba, udržať sa na jednom mieste, udržať myšlienku, rozobrať ju, obsiahnuť, mám pocit, že vždy riešim priveľa vecí naraz, ktoré otravujú, dobiedzajú, môj život je príliš plný, niekto by možno povedal hektický, ale to nie je to, som len žena v domácnosti s dvoma deťmi a moja hlava je plná nezmyslov, uvedomujem si to, no aj tak mi všetky tie myšlienky nedajú vydýchnuť, nedajú sa uchopiť, neviem dôjsť k žiadnemu záveru, spraviť zásadné rozhodnutie, a tak sa snažím sústrediť aspoň na detaily, na to, čo je zjavné, najmä na rôzne prejavy charakteristiky zvláštnosti či normálnosti svojho tela, lebo telo, to aspoň môžem vidieť, precítiť, lebo o tele aspoň môžem povedať, že viem, čo to je.
Nezachádzam tak ďaleko, že by som sa svojmu telu prihovárala, v detstve som mala kamarátku, ktorá sa s veľkým oduševnením prihovárala bavlnkám, z ktorých vyrábala náramky priateľstva, na kolene mala zicherkou pripnutú rozrobenú prácu, kedykoľvek mala chvíľu čas, na zastávke, v škole, sadla si a spriadala, a pritom ich napomínala, no poď sem, ty ružová, aha, aj ty si tu, nitka jedna čierna, skoro som na teba zabudla a pritom ťa práve teraz potrebujem, hej, neskrývaj sa, zelená, tuto sa musíš prevliecť, so záujmom som ju pri tom pozorovala, inak také tiché zakríknuté dievča, ale s bavlnkami sa vedela odviazať, no a teda, takéto to u mňa nikdy nebolo, neprihováram sa svojim rukám, pľúcam či členkom, ale sledujem ich, bedlivo ich sledujem, svoje telo sa snažím precítiť v každom detaile, zistiť, ako na čo reaguje, čo sa mu páči, čo ho bolí, či je bolesť intenzívna, a kedy opadne, no áno, aj bolesť má čo-to do seba, od istého momentu mi prestala prekážať, alebo inak, odkedy som prvýkrát rodila, nie som na svoje telo taká háklivá ako kedysi, skôr ma zaujíma, ako sa vyrovná s tým, čo sa mu deje, s ranami, odreninami, s krvou, ktorá tečie, za koľko ju telo zastaví, za koľko sa vytvorí chrasta, kedy chrasta odpadne, a tá stenčená tmavšia koža, ktorá na tom mieste ostane, po tej prechádzam prstami, skúšam ju, koža je čosi, čo ma fascinuje, jej samohojivá schopnosť, tento najväčší orgán, cez ktorý sa toho dá toľko vnímať prežiť, niekedy mám pocit, že u mňa má koža ešte väčšiu citlivosť než u ostatných ľudí, viac toho zachytí, aj keď je čoraz poznačenejšia, nepopieram, pri varení žehlení sa hocikedy popálim, jazvy ostávajú a mnohé viem datovať, snažím sa, aby ma telo poslúchalo, udržiavam ho, starám sa oň, ale roky plynú a vidím, že stráca svoju pružnosť a ohybnosť, všeličo sa už objavilo, všelijaké problémy a nedostatočnosti, buď ich telo prekoná, alebo ostanú a musím sa s nimi naučiť žiť, no neprekáža mi to, rada sa vydávam na nové územia, prijímam výzvy, aj tak ma neprestáva udivovať, že mi už tridsaťdeväť rokov takto slúži a len málokedy ma zrádza.
Mama mi hovorievala: už ako dieťa si bola nenormálna, posadnutá telom, bola som z teba zúfalá, zatiaľ čo ostatné deti sa zaujímali o princezné a bábiky a autíčka, ty si mi v štyroch rokoch mačkala prsia a pýtala sa, odkiaľ tieklo mlieko a prečo už netečie, a teda, čo tam teraz máš, v tých prsiach, čo tam skrývaš, keď nie mlieko, za každú cenu si to chcela zistiť, keď sú také veľké, čosi tam predsa musím mať, no proste, bola si samá logika, a potom si sa ma očarená pýtala, či bolo moje mlieko dobré, sladké, či ti chutilo, či sa nemôžeš predsa len skúsiť napiť a či aj ty budeš mať raz také veľké prsia, či aj tebe narastú a budú sa pri chôdzi pohupovať, stále si ma svojimi otázkami privádzala do rozpakov. Do škôlky si chodila ďaleko, vodila som ťa tam električkou, a ty si si cestou vždy pospevovala čosi o prsiach, o zadku – mala si dokonca čosi ako zadkový tanec –, o pišulke, prípadne o prdení, hovne či nohavičkách, presne si vybavujem jednu pesničku, „mama má nohavičky, ó – ó, aké šťááástie,“ toto stále dokola, nemohla som ťa zastaviť, hovná ťa mimochodom fascinovali asi až do puberty, len čo si nejaké uvidela na chodníku, celá si sa rozžiarila, jé, hovienko, ahoj, ach, aké pekné hovno! niekedy si okolo neho poskakovala a tancovala, niekedy si ho pozdravila, zdravila si hovná na chodníku, ale našich susedov takmer nikdy, ak sme nejakého stretli na chodbe a on na teba, ahoj, Lara, neodzdravila si, len si sa začudovane pozrela na mňa, to je kto? nech by sme ho stretli aj stý raz. V štyroch rokoch ste sa bavili na kúpalisku so spolužiakom zo škôlky o bradavkách, o tých vašich, povedal ti, že ty tam nemáš takú tú guľku a on má, doma si sa ma potom pýtala prečo, vždy si lozila za mnou na záchod, keď som mala menzes a ledva sa mi darilo skrývať krv, keď si videla vložku, posmievala si sa mi, že haha, dospelá a nosí plienku! Teba som naozaj nemusela v dvanástich oboznamovať s tým, čo je to každomesačné krvácanie, všetko si dávno vedela, zaujímali ťa akékoľvek telesné tekutiny, výlučky, hovno si chcela zakaždým pred spláchnutím vidieť a zamávať mu, a mne si sa posmievala, že mi bude teraz smrdieť ruka, keď som ti utrela zadok, lebo sama si si ho veľmi dlho utierať nechcela, to je fuj, že áno, špárala si sa v nose a vyťahovala pred všetkými šušne, pri jedle si často požuté sústo vypľula späť do taniera, aby si ho rozpitvala, úplne bežne, oblizovala si pot, ale nielen svoj, aj ten môj! A okrem toho si bola jedna malá dohadzovačka. V električkách si mi v lete vyhŕňala sukňu, tričko, za každú cenu si ma chcela odhaliť, ukázať ostatným ľuďom, a najmä môj pupok, bola si presvedčená, že pupok je najnecudnejšia časť tela a preto si ma chcela verejne potupiť, smiala si sa ako nenormálna a vykrikovala, mama, ukáž ujovi pupok, veď ty chceš ukázať ujovi pupok, nehanbi sa, no tak, viackrát som sa ti vyhrážala, že z tej električky vystúpim bez teba, alebo vystúpime spolu a zvyšok cesty prejdeme peši, len hanbu si mi tam robila, fakt ti poviem, že také dieťa ako ty som nezažila, čudujem sa, že to s tebou celkom dobre dopadlo, máš rodinu, manžela, deti, relatívne normálne v živote funguješ, ale poviem ti, dala si mi zabrať.
Takéto a podobné slová si v duchu vyvolávam, moju mamu, ktorá to toľkokrát omieľala, zdôrazňovala, že na to, aký som bola cvok, som vlastne dopadla prekvapivo dobre, ach, mami, keby si videla, čo teraz stváram, keby si vedela, čo vyvádzam so svojím životom, od tvojej smrti, no, radšej nič, lepšie, že nevieš, hoci by som vymenila celý svoj pokafraný život za to, aby som ťa aspoň ešte raz počula, ako mi vyčítaš, že som nenormálna.
Telku som už vypla, chlapci sa teraz hrajú s autíčkami, respektíve, taký bol plán, že stačilo televízie, teraz nech sa chvíľu zabavia sami, nech rozvíjajú vlastnú tvorivosť, že áno, ale zdá sa, že pokojní sú naozaj len pred obrazovkou, Matteo fňuká a Luca ho trieska autíčkom po hlave, nie, nezasiahnem, už som sa nazasahovala dosť do ich... ehm, nazvime to hier, stačilo, musia si poradiť sami, nebudú mať matku predsa stále za zadkom. Keď je Matteo slabší a nevie sa presadiť, no tak nech si zvyká, chlapec, bude to tak mať aj v živote. No nechcem to vidieť, aj tak musím uvariť večeru, obrátim sa ku kuchynskej linke a začnem vyťahovať hrnce, potraviny, dosku na krájanie zeleniny, zelenina musí byť, pustím si k tomu rádio, niekedy ma trápi, že som mame nikdy nedokázala povedať, aká mi je blízka a zbytočne si hovorím: veď to vedela. Tým, že mama bola v Taliansku nešťastná a osamelá, sme si boli snáď až príliš blízke, mala tu prakticky len mňa, otec umrel na chronickú obštrukciu pľúc, keď som mala šesť rokov, prakticky sa udusil, a vlastne si ho ani nepamätám, no mama sa už nemohla vrátiť so mnou na Slovensko, bolo to ešte za boľševika, a tak sme ostali tu a väčšinou sme nemali nikoho, kto by k nám prišiel na večeru, nikoho, s kým by sme si cez víkend rozložili deku v parku Valentino a piknikovali. Tak sme si tú deku občas rozložili samy, a myslím, že keď už som bola väčšia a mala kopec priateľov, zo školy, od filmu, mama mi to trochu zazlievala, akoby si skryte želala, aby som tu bola rovnako osamelá a nešťastná ako ona, aby som nezapadla a tým dokázala, že sme rovnaké, alebo, ešte horšie, niekedy sa mi zdalo, že sa mi niektoré priateľky snažila prebrať. Asi to znie dosť absurdne, ale dávala sa s nimi do reči, chcela o nich všetko vedieť, pýtala sa ma na ne, živo sa zaujímala, neskôr im aj vyvolávala, chodila s nimi na kávu a keďže bola podobný zmätkár ako ja, niekedy to celé doplietla, pomýlila si jednu s druhou a vyrábala trapasy, správala sa tak, že som sa za ňu napokon hanbila.
Ach áno, hanba, verná súputníčka mojej mladosti, hanbila som sa, tak ako všetci, keď som bola zamilovaná, napríklad do trénera na plaveckom kurze v základnej škole, keď ma postavil na kraj bazéna a demonštroval na mne pred ostatnými deťmi, ako majú zaberať rukami pri kraule, no hanbila som sa ešte skôr, ešte v škôlke, dobre si to pamätám. Ostatné deti sa hádzali rodičom okolo krku s výkrikom mama!, keď po ne prichádzali, ja som jej ledva kývla, zaprisahávala som ju, že mi nesmie dať pred učiteľkami pusu, v žiadnom prípade, že ma nesmie tak strápniť, a keď sme už kráčali po ulici, nesmela ma držať za ruku, ani cez cestu, aj to bola hanba, myslím, že mama bola z týchto mojich výstrelkov a zvláštností dosť nešťastná, ale možno to nebolo až také čudné, som predsa polovičná Slovenka a moja rodina v Bratislave sa určite nespráva tak otvorene, srdečne a vtieravo ako tá vzdialená zo stredného Talianska.
A teraz? Niekedy mám pocit, že trochu tej niekdajšej hanby by nezaškodilo, už sa nehanbím snáď za nič, určite nie za svoje telo, na pláži nepotrebujem kabínku na prezliekanie, často ani uterák, nehanbím sa pred priateľkami, ale ani pred neznámymi, prsia ukazujem, akoby išlo o ruku či nos, tento postoj som si osvojila pri dojčení, to bol veľký zlom, či možno skôr pôrody, tá surrealistická scéna, pri ktorej desať cudzích ľudí sústredene pozerá do mojej šušky a pritom moja šuška je tá posledná vec, čo ich v tej chvíli zaujíma, to bol rozhodujúci okamih, tá trivializácia mojich orgánov, môjho tela v nemocnici, nie, nemám z toho traumu, nedotklo sa ma to, naopak mi to pomohlo, je to len telo, z ktorého sa derie von iné telo, telo nie je sväté, s telom sa dá ľubovoľne narábať, ktokoľvek sa ho môže dotýkať a deformovať ho, otvárať a trápiť trýzniť, robiť si s ním, čo sa mu zachce. Tak potom, prečo nie aj ja.
