Vyhľadávanie
v zrýchlenom čase
... a všetko by bolo (takmer) ako kedysi,
ibaže si akási spomalená (takmer vo všetkom),
v príprave obeda, v robení poriadku
medzi vecami, a aj v sebe,
a najviac azda – v písaní...
všetko ti trvá oveľa dlhšie,
a naopak, dni sú čoraz rýchlejšie a kratšie,
kratšia je aj medzera medzi dvoma pondelkami...
... čoraz ťažšie ti padne veriť na zmysluplnosť
tvojho zrýchleného týždňa
(akoby si s ním už nevládala držať krok
a dochádzal ti dych)
čoraz ťaživejšia obava,
že čoskoro, načisto spomalená,
nebudeš už vôbec schopná hry
na lov vlastného času
cesta - necesta
ale že cestou môže byť aj slepá ulička,
už ťa ani neprekvapuje,
ulička, na ktorú nás zaviedol
tak trochu pomýlený krok,
nerozhodný a váhajúci
vo svojom hľadaní...
... alebo je ňou okľuka,
ktorou sme si chceli predĺžiť
čas putovania
(už vieš: zo všetkých najkrajší)
čoraz častejšie si myslievaš,
že k ceste patrí okamih,
keď sa noha oprie o kameň,
splynie s jeho nehybnosťou,
pretože aj pristavenie
máva svoju váhu a svoj zmysel
alebo k nej patrí slovo
zatúlané pri okraji chodníka,
ktoré zrazu objavíš,
ponoríš sa do jeho tvaru,
pripravená vziať si ho za svoje...
neurčitá vzdialenosť
medzi začiatkom a koncom,
nepredpovedateľnosť trasy
(... cesta - necesta,
slovo - neslovo...)
chýba mi tak veľa vecí
chúlim sa do sonatíny
(hľadajúc opakovane strácané)
zahaľujem sa do nej ako do kožúška,
ktorý by ma mal ochrániť
pred pľušťami, víchricou a mrazom
(pred akýmkoľvek iným druhom nepohody
zasahujúcej viac dušu ako telo...)
chýba mi tak veľa vecí,
o ktorých neradno hovoriť a tobôž už písať...
... ale najmä odvaha
ukotviť sa vo svete bez istôt,
v prijatí ambivalencie
za jediný možný model
svojho domova
chúlim sa do sonatíny
v molovej tónine,
ktorú si ja sama nikdy nezahrám
