Vyhľadávanie
Závozníci vykladali malinovky pred cukrárňou, ktorú už pred rokom zrušili a zbúrali.
Neskôr som sedel v izbe a zrazu som si ani za nič nevedel spomenúť, akú košeľu mám na sebe.
Nespomenul som si.
Stalo sa mi to už viac ráz, vždy večer a vždy s tou istou košeľou. Patrila medzi moje obľúbené: flanelová s kockami. Strácal som z nej gombíky tak často, až som začal veriť, že raz stratím aj jej károvaný vzor a ostane celkom biela. Moja žena Zuza povedala, že nedávam pozor, odkiaľ má brať stále nové gombíky? Neviem; boli hnedé a pekne sa leskli, nedali sa ustrážiť. Obviňovala ma, lebo ženy nič také nestrácajú, možno iba vlasy, ale tých je dosť. A čím viac sa mi ich stratilo, tým trápnejšia bola moja vina, každý gombík jedna, nemal mi kto odpustiť. Mal som všelijaké košele, ale táto bola pre mňa najlepšia, nikdy som však nevedel, ktorú som si obliekol a zastrčil za remeň. Rozsvietil som lampu a zase som videl károvanú látku, vyblednutú od dlhého nosenia a prania, na rukáve mi už zase
chýbal gombík, znovu som bol na vine: košeľa nikdy, ani gombíky, ba ani cverny.
Popoludní som videl chlapa v károvaných trenírkach, ako pije vodu z vedra na zemi, zohol sa do predklonu a vopchal doň hlavu. Ako kôň. Mal tenučké nohy, mohol to byť boxer, aspoň podľa toho, ako mu trčali z trenírok, chýbajúce cvičky z mäkkej kože som si ľahko domyslel, pavučiny žíl a žiliek na lýtkach už mal.
Nič sa nedalo robiť. Spomenul som si na pavúky, ale vtom zazvonil budík, spustil – a už som ho počul, ako tiká, čo som neznášal. Možno som aj zahrešil; a možno už bolo ráno, okolo nás šuchorili periny. Spýtal som sa: „Čo to máš na nose?“ Moja žena povedala: „Štipec. Nepoznáš ho? Tvoje ponožky ho poznajú.“ Napoly som ešte spal – a možno aj na trištvrte.
„Čo tu chce ten budík? Zase otravuje!“
„Veď ešte nezvonil. Daj si aj ty štipec.“
Snívalo sa mi, že si dala na nos štipec a že vedľa postele zvonil budík Jozef Ruhla.
„Nedám,“ povedal som. „Nech ten budík zmizne, nech hneď odpáli. Všade sa vopchá – ako smrad.“
A Zuza mi povedala: „Poznáš obrázky z vlasov vo vani po kúpaní? “
Zapchal som si uši.
„Počuješ! Počuješ?“
Moja žena chvíľu počúvala.
„Tiká, nie?“
„Teraz prestal.“
„Adam, voľačo ti poviem. Počúvaš?“
„Spím.“
A ja som mu povedala: „Nespíš. Pravda, nespíš? Pravda, iba dýchaš? “
Obrátil sa k stene a schoval sa pod perinu.
„Prestaň otravovať!“ povedal. „Každú chvíľu začne zvoniť a zase sa nevyspím! Počuješ ho?“
A ja som len povedala: „Adam, Adamko, ešte sa ti o mne sníva?“
Rada by som sa s ním rozprávala, aspoň chvíľu, kým nepôjdem do roboty, ale spal. Počula som, ako dýcha – a potom aj budík, čo sa volal Jožko Ruhla, hoci tikal iba jemne a akosi krotko, akoby sa bál.
„Spíš?“
Napoly som spal.
A Zuza mi povedala: „Keď ma máš viac rád, lepšie mi rozumieš a robíš mi menej bolesti.“
Nato začal zvoniť budík a naliehal, že musíme vstať, zvonil a zvonil, kým som po ňom nebuchol. Čo sa dalo robiť? Spadol zo stolíka, lebo krídla nemal, sklo na ciferníku sa mu rozbilo, ale aspoň stíchol.
„Sviniar,“ povedal som.
A v budíku sa hneď čosi pohlo, akoby si odkašľal – a už znovu tikal.
„Mám vstať z postele a dať ti ešte jednu?“
Mala som tri izby, spolu pätnásť pacientov, sem-tam o jedného menej, sem-tam prázdna posteľ, hneď mi bolo do plaču. Sľúbila som si, že si kúpim šľapky s gumenou podrážkou; kožené veľmi klepkali. Pripomínali mi tikot budíka a Adama. Nemal ho rád, rozbil na ňom sklo – a pritom tikal iba jemne, akoby v každom malom tiknutí ostal aj malý kúsok z jeho jagavého zvonca. Mala som šestku, sedmičku a osmičku.
Otvorila som dvere, oči mi prebehli po posteliach: žili. Štyri postele a štyri babky.
„Dobré ráno. “
A jedna hneď začala: „Pani doktorka, pani doktorka!“
V očiach mala ešte viac strachu ako v hlase.
„No čo, babka?“
Ostatné tri sa na mňa usmievali – a ja na štvrtú.
„Aká babka?“
„Ale, pani Hrnková.“
„Nijaká babka!“
Zabudla som: nijaká babka. Pani Hrnková mala na dvoch prstoch štyri zlaté prstene a voľakedy mala tehelňu, vozila sa s mužom na plesy a mala vlastný fiaker, no potom mala už len muža a potom už len prstene, ktoré sa nedali zvliecť.
„No, čo máte?“
„Pomôžte mi, pomôžte, preboha, pomôžte mi!“
„A čo vám je? No, čo potrebujete?“
„Nič, len mi pomôžte!“
„Ale, pani Hrnková – “
„Stratil sa nám autobus!“
Pani Hrnková bola dáma z fiakra a teraz sa jej stratil autobus.
„Aký autobus?“
„Stál pred domom – “
„Kde?“
„A ráno tam už nebol!“
„Pred akým domom?“
„Doma, pred naším. Rudov autobus!“
„To sa vám len snívalo.“
„Nesnívalo. Dovoľte! Včera tu bola dcéra. Stál pred domom, zať si ho tam nechal, ešte večer, no ráno tam nebol, zrazu zmizol, Rudov autobus!“
Chytila som ju za ruku a pohladkala po vlasoch.
„Ale, pani Hrnková, veď ho nájdu.“
„Nájdu, nájdu, ale nemôžu ho nájsť. Ešte večer tam stál, Rudo prišiel z roboty a nechal ho pekne pred bránkou – a nič nepočuli, ani motor, nič.“
„Pani Hrnková – “
„Celú noc som nespala. “
Držala som ju za ruku a počítala, oči na hodinkách, rýchly tep: musím jej niečo dať. „Istotne ho nájdu.
Istotne.“
„A keď Ruda zavrú?“
Začala smrkať, na tvári jej vädli vrásky, stalo sa z nej malé dievčatko.
„Nájde sa.“
„Včera tam ešte bol a ráno – “
Stíšila som hlas.
„Istotne ho nájdu, pani Hrnková – “
„Celú noc som nespala.“
„No tak.“
„A Rudo teraz, načo ho len nechal pred tým domom, pani doktorka – “
