Vyhľadávanie
PRAVIDLÁ HRY
Keď sme prvý krát vliezli do Uhliarovho domu, nevedeli sme o ňom nič, len to, že každý deň skoro ráno z domu odchádza a prichádza spolu s tmou. Ťahá za sebou káričku zmontovanú z rúrok a zajačieho pletiva a mrmle si.
To, čo sme urobili, bolo obyčajné vlúpanie. Ale keďže sme okrem dreva uňho nenašli nič – a vlastne sme ani nič nehľadali –, nehrýzlo nás svedomie, nepremýšľali sme o našej návšteve ako o vlúpaní. Bol to prieskum okolia, sondáž. Uhliar sa do prázdneho domu nasťahoval nenápadne, prišiel len s tou svojou káričkou plnou igelitových tašiek. Nikto ho neprivítal a on sa nikomu nepredstavil. Zjavil sa, zrazu tu bol. Nič viac sme o ňom nevedeli.
Volali ho Uhliar, lebo predtým v dome býval niekto s takým menom.
Ráno sme počkali, kým odíde, sadli sme si na zastávku, odkiaľ vidieť jeho dom, a sledovali sme, ako bojuje s károu zaseknutou v bránke, ako zaisťuje bránku kusom drôtu, sprevádzali sme ho pohľadom až k ceste ohraničujúcej Čierne Háje, kým sa nestratil medzi stromami. Počkali sme, kým odíde autobus a ulica sa vyprázdni, odistili sme bránku a prikrčení sme obehli dom. Okolo domu sme sliedili už dávno a vedeli sme, že na prízemí má jedno okno rozbité. Izba, do ktorej sme cez okno vliezli, bola celkom prázdna. Na stenách boli farebné valčekované vzory a svetlé fľaky po zvesených obrazoch. Chodba bola tiež prázdna, nebol tam jediný vešiak, ani topánky, nič, ani len koberec. Ďalšia izba bola veľmi čudná. Namiesto nábytku sa všade váľalo drevo, hromady dreva. Dosky, narezané polená, foršne a hrubšie konáre boli roztriedené a poukladané, kadejaké tenké drievka, konáriky a kusy rozlámaných okenných rámov boli nahádzané na jednej veľkej hromade v rohu za dverami. V strede izby na nás civela ako večne otvorené, veľké oko bez viečka, diera po vytrhaných parketách. Vytrhané parkety sme však nikde nevideli. Podlaha, ktorá zostala ušetrená, nám pod nohami vŕzgala, a aj keď sme sa snažili hovoriť jeden druhému, snažili sme sa hovoriť normálne a bez strachu, každé slovo znelo ako piskot píšťaly. Obaja sme čakali, kedy ten druhý povie niečo, čo bude dôvodom vrátiť sa cez okno na dvor, vybehnúť na ulicu a trieliť preč od Uhliarovho domu, ale ani jeden z nás nechcel byť ten sraľo. A tak sme sa, s kolenami stŕpnutými zadržiavaným chvením, motali pomedzi hromady dreva, dokonca sme vyťahovali pokrútené konáre a polená a prekladali ich z jednej kopy na druhú, špičkou topánky sme rozhrabávali prach v diere medzi parketami, kreslili do prachu kosoštvorce a nasilu sme sa tomu smiali. Z izby sme vybehli až vtedy, keď sa spod jednej kopy ozvalo stenanie a šuchot prebudených myší.
Vybehli sme dverami, ktoré neviedli do chodby, ale do kuchyne. Možno nás tam pritiahlo teplo, ktoré sa ťahalo von škárou medzi dverami a verajami. Teplo v kuchyni bolo neznesiteľné. Kúrilo sa v starom smaltovanom sporáku, aj v piecke položenej na kuse plechu pod oknom. Piecka vyzerala ako raketa s tromi zvieracími nožičkami. Pri piecke boli dve debničky od banánov plné dreva, kutáč a lopatka. Okná boli zarosené a voda pretekala cez kraj parapetnej dosky na teplú zem, kde sa kvapky hneď vyparili. Napadlo nás, či nie je nebezpečné kúriť drevom v dome, keď je majiteľ niekde vonku. Napadlo nás, že je to aj dosť zbytočné. Snažili sme sa spomenúť si, či sme videli z komína stúpať dym, keď sme sedeli na zastávke.
Keď sme si chceli obzrieť kuchyňu, ktorá sa zdala jedinou poriadne obývanou izbou vo veľkom dome, museli sme si vyzliecť aspoň svetre a poutierať pot, čo nám vyrážal na čele a lepil vlasy a mihalnice dohromady. Teplo z nás trochu vytiahlo strach. Keď sme kuchyňu prešli od podlahy k stropu očami, začali sme otvárať zásuvky a dvierka na kredenci a vodovej lavičke, povyťahovali sme nejaké pohľadnice, všetky poslala nejaká Lucia, listy a účty. Listy sme nečítali, hanbili sme sa. Otvorili sme len jednu obálku, zastrčenú medzi dvoma pohármi. Vo vnútri sme našli obchytanú lekársku správu a oznámenie o úmrtí voľajakej ženy, obidve z roku 1986. Mohli sme len predpokladať, že to bola Uhliarova žena. Samozrejme, nevolala sa Uhliarová. Keď sme všetky povyťahované predmety uložili na miesta, odkiaľ sme ich zobrali, zo srandy sme priložili do sporáka, aj do piecky, poobliekali sme sa a oknom sme vyliezli von, na vzduch.
Do domu sme opäť vliezli o niekoľko týždňov neskôr. Drevo bolo už aj v miestnosti, ktorá bola predtým celkom prázdna. Nebolo roztriedené, dosky a konáre boli nahádzané na kope, triesky sa váľali po celej izbe. Izba bola studená a vlhká, drevo v nej hnilo a živilo huby a plesne. V kuchyni bolo, tak ako predtým, horúco na zadusenie, a to sme prišli okolo obeda, to už bol starý pán preč aspoň tri hodiny. Ani sme celkom dobre nevedeli, prečo sme tam vlastne znova šli, ale keď sme sa ocitli znovu v tej prekúrenej ponurej kuchyni, automaticky sme začali vyberať z kredenca listy a pohľadnice a nahlas sme ich čítali, raz ja, raz on. Lucia písala o prenajatom byte, o otcovi a jeho zdravotnom stave a o nejakej banke. Z listov sme vyrozumeli, že to bola jeho suseda, alebo niekto, kto býval blízko neho, možno neter, možno sestra. Dokonca spomínala drevo. „Dúfam, že máte dosť dreva,“ písala. „Nejaké vám pošleme, keď budete potrebovať.“ Vyrozumeli sme, že predtým, ako Uhliar prišiel bývať do domu, v ktorom sa teraz potíme my, žil – možno spolu s Luciou – v nejakom byte, ktorý zdemolovali, a on sa jej potom na nejaký čas stratil z dohľadu. Vyhľadala ho a začala mu písať. On jej zjavne neodpisoval, lebo na konci každej pohľadnice a na konci každého listu bol hrubo orámovaný obdĺžnik s adresou a výkričníkom a v texte niekoľko viet, ktoré prezrádzali, že Lucia píše a bude písať aj napriek tomu, že odpovede nedostáva.
Listy sme dali naspäť a priložili sme do piecky a sporáka tak ako predtým. Napadlo nás, že by sme mohli v izbe niečo premiestniť alebo schovať, alebo urobiť niečo, čím by sme označili našu prítomnosť, niečo také indiánske. Niečo celkom malé, aby Uhliar na nič neprišiel a aby po nás nepátral. Predsa len, báli sme sa ho ako čerta, a keby sa ocitol pred našimi dverami alebo v našej blízkosti, alebo by na nás len ukázal prstom, sklátil by nás strach. A tak sme značkovanie nášho nového terénu obmedzili na vyrytie dvoch malých iniciálok do omietky nad dverami kuchyne.
Uhliara sme niekoľkokrát sledovali, keď chodil s káričkou po sídlisku a po Čiernych hájoch. Obliekal si výlučne montérky, prešivák, baranicu a čierne čižmy, a to aj v máji, keď už bolo teplo a my sme behali len v teplákoch a mikine. Bol zhrbený tak, že keď sa díval priamo pred seba, a nie do zeme, temenom sa skoro dotýkal lopatiek. Keď sme ho sledovali, nemuseli sme sa ani nejako špeciálne maskovať a skrývať, mohli sme mu chodiť poza chrbát, nebol by si nás všimol. Dokonca sme mu raz pomohli naložiť nejaké dosky, vyhodené pred kontajnerom. Vtedy sme mu zblízka videli tvár a oči, ktoré boli čudné, lebo vyzerali, akoby plávali v tekutine. Vtedy sa nám na chvíľu zdalo, že nás pozná, že sa na nás nedíva ako na cudzích, a bolo nám to nepríjemné, aj keď sme mu nikdy nič nevzali a nič zlé sme vlastne neurobili.
Potom sme ho dlho nevideli. Na zastávke pred jeho domom sme sedeli skoro každý deň, niekedy aj dve hodiny v kuse, až do zotmenia, ale nevideli sme ho ani vychádzať, ani vchádzať. Z komína sa však stále dymilo. Keď nevyšiel týždeň, rozhodli sme sa – a nebolo to ľahké, predsa len, báli sme sa –, že do domu vlezieme a zistíme, čo sa deje. Ten deň, keď sme vpád chceli uskutočniť, Uhliar vyšiel, hrkotajúc káričkou obišiel zástavku, na ktorej sme sedeli, a zamieril k Čiernym hájom. Nepočkali sme, ani kým zájde, pretiahli sme sa dierou medzi dvoma latami v plote, čo sme urobili za domom, aby sme tam nemuseli liezť z ulice, a vošli sme dnu. V miestnosti, ktorej dvere sa dali ešte prednedávnom pre drevo ledva otvoriť, bolo pusto, na zemi zostali len nejaké rozsekané okenné rámy a drobné chrastie. Bolo vidieť, že Uhliar ten týždeň intenzívne kúril a nové drevo nenosil. Kuchyňa bola zatuchnutá, nevetralo sa v nej, bol tam neporiadok, umývadlo bolo plné riadu a vylúpaných fazuľových strukov. Vyzeralo to, ako keby jedol len fazuľu, nič iné. Surové fazuľky, čo sa zachytili vo výlevke, boli naklíčené. Vtedy nám ho prišlo ľúto a hanbili sme sa, ale ako Indiáni sme to nepovedali nahlas. Nahlas sme hovorili len to, že mu umyjeme riad – nie preto, že nás hrýzlo svedomie, ale preto, lebo sme ho chceli nastrašiť, presviedčali sme sa.
Na kredenci bolo niekoľko škatuliek od liekov, poháre s nejakými čudnými vývarmi a nová pohľadnica od Lucie. Podľa liekov, úbytku dreva a stavu kuchyne sme videli, že Uhliar bol chorý. Premýšľali sme, že by bolo dobré, keby o tom vedela Lucia. Možno by prišla a postarala sa o neho. Ale my sme predsa nemohli napísať nejakej Lucii, nemali sme odkiaľ mať jej adresu, a vôbec, nič sme o nej nevedeli, nikdy sme jej listy nedržali v ruke, nečítali sme ich. Nemohli sme.
A predsa sa nám tá myšlienka zahniezdila v zadymených hlavách, prevracali sme ju z každej strany a snažili sme sa ju napchať do pravidiel našej indiánskej špionážnej hry. Možno sme sa báli, že raz nájdeme Uhliara mŕtveho, budeme sa musieť naňho pozerať, možno sa ho aj dotknúť, a my budeme musieť oznámiť, čo sa stalo, a, pravdaže, vysvetľovať, ako sme sa do jeho domu dostali a čo sme tam robili. Ale ešte väčšmi sme sa báli predstavy, čo by sa stalo, keby sme tam už nikdy viac nevkročili a nikomu nepovedali o tom, ako tam ten pán žije, a že je chorý, a vôbec, čo by sa stalo s ním a ako dlho by trvalo, kým by si niekto zo sídliska všimol, že z komína nestúpa dym. Zrazu sme cítili akúsi zodpovednosť a zároveň stud, a tento čudný pocit v hlave klíčil ako fazuľka v tom špinavom umývadle. Čítali sme jeho listy a otvárali jeho skrine. Boli sme uňho doma, dokonca sme sa s ním rozprávali. Poznali sme ho a to, že on nepoznal nás, bol len výsledok maskovania a pravidiel našej hry. Dlho sme sa rozprávali, prečo jej nemôžeme napísať ale aj tak sme obaja vedeli, že tak či tak, skôr či neskôr, niečo napíšeme.
Prvú pohľadnicu sme jej napísali po ďalšej Uhliarovej chorobe. Z domu nevyšiel štyri dni. Piaty deň vyšiel okolo obeda. Kráčal pomaly, krčil sa, často zastavoval. Trvalo mu skoro polhodinu, kým sa nám stratil z dohľadu. V dome sme sa dlho nezdržali, len sme si odpísali adresu a prikúrili sme. Poobede sme sa vrátili ešte raz, potrebovali sme zistiť, aké má písmo, a doniesli sme mu nejaké drevo. Keď sme drevo zložili do škatule od banánov, nepokojné fazuľky v našich hlavách prestali na chvíľu rásť. Okrem papiera vytrhnutého zo zošita, popísaného zmätenými poznámkami a číslami, sme nenašli nič, čo by sme mohli použiť ako predlohu na list. Všetko, čo sme napísali, bolo akési kostrbaté, aj písmo, aj text, a tak sme nakoniec skončili pri dvoch slovách: „Som chorý.“ Koniec koncov, nevedeli sme, koľko má Lucia rokov a kto to vlastne je, nechceli sme sa hneď prezradiť. Pohľadnicu sme pre istotu poslali v obálke.
Odpoveď prišla obratom. Najskôr sme chceli vystriehnuť poštárku, vybrať list zo schránky a prečítať si ho ešte predtým, ako ho otvorí Uhliar, ale nakoniec sme to prepásli a list sme našli uňho doma. Písala, že len čo to bude možné, príde a postará sa o neho. Chcela presne vedieť, čo mu je a aké lieky potrebuje. To sme nevedeli, zaskočilo nás to. Napísali sme opäť len dve slová: „Nevieme. Príď.“ Bolo to smiešne, ale nič lepšie nám nenapadlo a vôbec sme si neuvedomili, že slovo „nevieme“ sme napísali v množnom čísle. Sústredili sme sa na písmo. Napadlo nám to až potom, keď sme list zaniesli na poštu. Teraz sme odpoveď bezpodmienečne museli zo schránky vytiahnuť skôr ako Uhliar.
Bolo to ľahké, lebo Uhliarovi sa polepšilo a na drevo chodil každý deň. Zaplnil obidve miestnosti a drevo začal ukladať okolo domu, najskôr pod strechu, potom už hocikde na dvore. Lucia už v liste oslovila priamo nás – kamarátov. Tak to napísala: kamaráti. List nebol dlhý, nenapísala nič o sebe, nezistili sme, kto je, vedeli sme len, v ktorom meste býva. Požiadala nás, aby sme na starkého nezabudli, a ak sa dá, pomohli mu. Príde, keď bude môcť. Požiadala nás, aby sme jej dali našu adresu. To sme však neurobili, a vysvetlili sme jej pravidlá hry. Stala sa jednou z nás. Hry sme vtedy brali smrteľne vážne.
V ďalších listoch, ktoré sme vyberali z Uhliarovej schránky, nám napísala o Uhliarovej žene, ktorá zmrzla v nemocnici, o byte, v ktorom spolu bývali a ktorý zdemolovala nejaká stavebná firma, o jeho susedoch a o tom, aké je to drevo pre neho dôležité. Lucia napísala štyri listy, ale stále sme o nej nič nevedeli. Aj my sme si dávali pozor, aby sme o sebe nič neprezradili.
Do Uhliarovho domu sme začali chodiť niekoľkokrát do týždňa, ale až po zotmení, alebo keď pršalo a po vonku sa nikto nemotal. Nosili sme mu drevo a prikurovali sme v piecke, aby mal teplo, keď sa vráti domov. Keď zostal doma, prehadzovali sme mu drevo cez plot. Niekedy sme mu doniesli jedlo alebo nejakú zaváraninu a všetko sme uložili do kredenca tak, aby to nenašiel hneď; predpokladali sme, že nemá až takú dobrú pamäť, aby si presne pamätal, čo, kde a odkiaľ má. Zrazu sa nám zdalo, že to, čo robíme, je celkom samozrejmé, že je to v poriadku, že to nie je ani povinnosť, ani hra, a Luciine listy nám to potvrdzovali. Nenabádala nás, aby sme sa s ním rozprávali, nechcela, aby sme k nemu chodili ako normálni ľudia dverami a pomáhali mu verejne a s jeho súhlasom, pristúpila na naše pravidlá. Poznala ho lepšie, vedela, prečo to robí.
Na jeseň Uhliar ochorel tak, že z domu nevyšiel celé dva týždne. Lucia nám naznačila, že ho máme navštíviť, aj keď je doma, aspoň nakuknúť cez dvere a pozrieť sa, ako to s ním vyzerá, či má dosť dreva, či mu nie je zima. Napísala, aby sme sa nepokúšali posielať ho do nemocnice alebo volať sanitku, nikdy by tam nešiel, od strachu by zomrel, skôr ako by ho tam doviezli. Trochu nám trvalo, kým sme sa na to odhodlali; bolo to proti pravidlám. Najskôr sme len prenosili drevo zvonku dnu, do izby vedľa kuchyne, neskôr sme mu aj prikladali do sporáka a do piecky, keď sa nám zdalo, že spí. Nosili sme mu naše desiaty a poháre s lečom. Dokonca sme zo stola zobrali prázdne škatuľky od liekov a z domácej lekárničky sme mu doniesli rovnaké, plné. Lucia nám posielala každý deň expresne inštrukcie a ubezpečovala nás, že všetko robíme dobre.
Dva týždne sa Uhliar motkal po dome, spal, prenášal drevo do kuchyne a lámal konáre, ktoré ešte lámať vládal. Skoro nič nejedol. Niekedy sa nám stalo, že kým si nakladal polená do debničky, my sme sa krčili za dverami a čakali sme, kedy sa vráti do kuchyne, aby sme mu mohli nachystať nejaké ďalšie. Bola to zvláštna hra. Hral ju s nami celé tie dva týždne.
Keď zomrel, Lucia neodpísala, a my sme nevedeli, čo máme urobiť. Jediné, na čo sme sa zmohli, bolo to, že sme zahasili večný oheň v sporáku aj v piecke a pootvorili sme okná, aby sa vetralo. Prikryli sme ho plachtou a zelení od strachu sme na zastávke čakali na poštárku a list s ďalšími inštrukciami. Po dvoch dňoch čakania sme sa rozhodli.
V novinách sme sa potom dočítali, že oheň sa po dome rozšíril z dvoch miest. Jedno ohnisko malo byť priamo v kuchyni a druhé niekde na dvore. Tušili sme to už vo chvíli, ako sme spolu s ostatnými ľuďmi zo sídliska stáli v noci na ceste a pozerali, ako sa kúdoly dymu obracajú v smere vetra, raz k nám, raz k Čiernym hájom. Ľudia pribiehali bez slova, utierali si vyštípané oči, zapínali si kabáty narýchlo oblečené na pyžamu a len my dvaja sme vedeli, kto založil ten oheň v kuchyni. Stála pri zástavke, pozerala na nás a my sme ani na chvíľu nezapochybovali, že to bola ona. Prišla rýchlo, prvou triedou, a dodržala všetky pravidlá.
