Vyhľadávanie
BOSORKA
– Ako sa vlastne voláš?
– Melánia, ale môžeš mi hovoriť Melanka.
– Prečo by som to robil?
Neodvetila. Rudo sa zavrtel v posteli, aby si takto urobil viac miesta. Rukou si prikryl tvár. Vyzeral, že spí. Svetlo, ktoré sa predieralo cez špinavú záclonu, mu dráždilo oči. A po včerajšku ho bolela hlava. Tiež mu na nálade nepridávalo, keď si uvedomil, že žena je s ním ešte stále v posteli.
– Nebudú ťa zháňať?
– Nemá kto.
– Hm, nechceš mi uvariť kávu?
– Môžem aj sebe?
– Dobre.
Preliezla cez neho, rýchlo si na seba natiahla špinavé rifle a vyťahané tričko. Trochu sa po miestnosti motala, kým našla kávu.
Rudovi sa uľavilo. Aspoň necítil dotyk jej tela. S poloprivretými očami ženu pozoroval. Snažil sa rozpamätať, ako ju zbalil. Musel už byť pod parou, keď si prisadla k ich stolu. A kedy sa v pivárni objavila, to si nedokázal vybaviť. Až keď sedela vedľa neho a Cyrila, na to si spomínal jasne. Obaja po nej šli, v istú chvíľu to vyzeralo, že kamaráta odvedie na záchod a tam si vydobyje jej vlastníctvo, no Cyro zhasol priskoro. Ulakomil sa na ňu, dávno nebol so ženou, tak si ju po záverečnej odviedol k sebe, a teraz ani netušil, či k niečomu došlo. Možno keby ho nebolela hlava, aj by prišiel na to, či sa mu uľavilo. Ale s hlavou ako vrece cementu sa nedalo nič robiť.
– Sladíš?
– Ako kedy.
– Ja musím, inak by som ju nevypila... Aha, tu je cukor. Dám si, áno?
Rudo si iba vzdychol.
– Akože sa to voláš?
– Rudo.
– A ty si moje zabudol.
Najprv zafučal. – Melánia, nie som debil.
– Prepáč, mám ti kávu doniesť do postele?
– Hej.
Priniesla. Najprv jemu, potom zašla po svoju. Sadla si na peľasť. Rudo sa uškrnul a odpil. Zabohoval.
– Je veľmi horúca.
– Už viem.
Prestali sa zhovárať. Melánia miešala kávu a občas pozrela na Ruda. Ten sa tváril mrzuto. Čakal, kedy jej dôjde, že tu nie je vítaná.
– Môžem sa ťa niečo spýtať? – Nečakala a vyhŕklo to z nej. – Čo povieš, keby som sa k tebe nasťahovala? Nemám veľa vecí, nezavadzala by som ti. A je so mnou psina.
Vytreštil na ňu oči. – Čo to trepeš! Nepotrebujem ženskú. Mám dosť starostí, ako uživiť seba. A tej srandy od teba som si doposiaľ veľa neužil.
Hrýzla si spodnú peru a Rudo čakal, kedy sa rozplače. Nebolo mu jej ľúto. Jednoducho, noc sa skončila, už ju nepotreboval. Chcelo sa mu spať. Žena naňho dychtivo pozerala.
– Niečo ti ukážem. Ak ťa to pobaví, môžem zostať?
Neochotne ju vyzval. – Tak ukáž!
Melánia odložila kávu na stôl. Pristúpila k stene. Ešte raz sa pozrela na Ruda.
– Doriti! – zašepkal a vypúlil oči.
Na chvíľu zabudol i na bolesti hlavy. Zľakol sa, potom úľak odplával. Zatriasol hlavou a posadil sa. Žmúril očami. Ženu nevidel. Potom sa otvorili dvere a Melánia vošla dnu.
– Čo ty na to?
– Urob to ešte raz.
Urobila. Dával pozor, no aj tak nezistil, ako sa to stalo. Vstal a opatrnými krokmi precupotal k stene. Váhavo načiahol ruku a prstami sa dotkol steny. Bola studená, hladká a pevná. Ukazovákom pre istotu poklopal. Ozval sa dutý zvuk. Potom počul, ako sa mu za chrbtom smeje.
– Nauč ma to.
– To sa nedá.
– Akože nedá, ty to vieš. – Namrzene sa vrátil do postele. Dopil kávu a zapálil si prvú cigaretu. – Naozaj sa voláš Melánia?
– Hej, už som ti povedala.
Pristúpila k posteli a kvokla si na okraj. S napätím a očakávaním pozerala na Ruda. Všimla si, že nemá popolník. Zdvihla ho zo zeme a držala v rukách, aby mal kam odklepávať.
– Neprerobil by si na mne. Vidíš, viem sa o teba postarať.
Neodvetil. Tuho premýšľal. Rudo nebol hlupák. Hlava mu pracovala na plné obrátky. Nech to robila, ako chcela, toto ešte nevidel. A nielen on. Ihneď mu zapínalo, čo má v izbe. Aj sa mu začala páčiť, hovoril si, že to vôbec nie je stará žena, ani škaredá nie je, ani namyslená, hovoril si, že je to žena súca k nemu.
– S kým žiješ?
– S nikým.
– Každý niekoho má.
– Hej, i ja, ale nie tu. V meste som sama.
– Nie je to bohviečo, byť sám. Každý si do teba dovoľuje. Chceš, aby som ťa ochraňoval?
– Hej.
– Vieš variť?
– Aj variť, aj prať, aj upratovať, aj štopkať. Všetko som to robila odmalička.
– Hm, aj by som ťa bral.
– Vieš, ty si prvý, kto má o mňa záujem.
– Už to niekto videl? To, čo vieš.
– Ľudia sa toho boja.
– Ako to robíš?
Pokrčila plecami. – Neviem.
– Neklameš?
– Nie.
– Nezdá sa mi. Raz si predsa zistila, že to dokážeš.
Melánia sa zavrtela, videla, že Rudo sa na ňu nezlostí, ani ju nevyháňa, hneď sa jej dýchalo ľahšie. I hovorilo.
– Raz v noci, to som bola maličká, som sa zobudila. Nutkalo ma ísť na záchod. Mali sme taký drevený, na dvore. Zaspatá som vyšla von. Keď som sa vracala, stále v polospánku, zistila som, že dvere sú zamknuté. Na noc sa u nás dvere zamykali. To ma rozrušilo až tak, že sa vraj po celej dedine ozvalo moje vrešťanie. Rodičia otvorili dvere, nechápali, ako som sa dostala na dvor.
– Čo s tým urobili?
– Nič. Dedinskí ľudia. Vedeli svoje, ale nič nepovedali. Po rokoch som to pochopila. Bolo to cez deň, neodhadla som vzdialenosť, len odrazu mi pred očami vyrástla stena, v tej sekunde mi napadlo, že si o ňu rozbijem hlavu, oškriem čelo, budem škaredá, zjazvená, od strachu sa mi oči samy zatvorili. Žiadna bolesť na mňa nesadla, nič ma nezastavilo. Otvorila som oči a moje telo bolo v kuchyni. Od hrôzy mi zdreveneli nohy. Odvtedy, vždy keď to robím, mám oči zatvorené. Prišla mama. Všetko som jej povedala. Mama si spomenula na svoju starkú. Považovali ju za bosorku. Žila na konci dediny. Ja som si ju veľmi nepamätala. Skôr iba z rečí. Raz vraj v dedine prepukli kiahne. Veľa ľudí pomrelo, a tak svoje zúfalstvo obrátili proti starkej. Ukameňovali, ubili ju na smrť. Mama povedala, že to mám po nej.
– Sprostosť! Bosorky neexistujú.
Melánia pokrčila plecami. – To neviem. Viem len, že odvtedy všetci na mňa pozerali už len ako na bosorku.
Rudo sa postavil, poobliekal. Nehádal sa, nevyvracal jej reči. Otvoril konzervu a nakrájal chlieb.
– Poď obedovať. Bosorka.
Jedli. Melánia sa k rozprávaniu vrátila. – Možno máš pravdu. Nevyznám sa v tom. No toto bol dôvod, prečo som odišla z domu. Strach ma vyhnal. Aby som neskončila ako mamina starká.
Melánia zostala. Len čo sa najedli, upratala zo stola, vyvetrala izbu, poutierala prach. Rudo ju chvíľu pozoroval, potom ho premohli driemoty. Zobudil sa až za tmy. Melánia celý čas sedela na stoličke a pozorovala chlapa, ktorý si ju vzal k sebe. Cítila sa spokojná a pod ochranou.
– Čo budeme robiť? – spýtala sa Ruda, ktorý si šúchal oči a pomaly navracal k životu.
– Idem na pivo.
– Môžem ísť s tebou?
Zapálil si cigaretu. Mávol rukou. – Ale! Potrebuješ sa zabaviť aj ty. Žrať taký hnusný život bez osladenia, to sa nedá.
Zašli do pivárne, v ktorej sa vlastne zoznámili. Kúpili si pivo a prisadli k Rudovým kamarátom.
– Hej, Rudo. Mám pre teba kšeft.
– Aký? – pozrel na Cyrila.
– Búrajú susedný barak. Je tam kopa vecí. Chápeš? Šrot... Budú prachy... Odvezieme do zberu.
Rudo si dal poriadny hlt. Opakom ruky si utrel mokré ústa, z vrecka vyhrabol cigaretu. Zapálil si a konečne pozrel na chlapa.
– Taká sračka.
– Čo sa vyťahuješ? Si frajo, že máš ženskú?! To mi je panička! Budú suchoty, sa na teba vybodnem.
– Prosil sa ti niekto? – Obrátil sa k Melánii: – Chceš ešte pivo?
Pokrčila plecami.
– Kúpte pivo slečne a mne borovičku.
– Kúp si sám.
– Potom vám ukážem niečo, že sa z toho poseriete.
– Blufuješ.
– Keď čo len jeden z vás niečo také videl, zaplatím ja.
Chlapi sa chvíľu radili. – Dobre, ukáž!
Rudo kývol Melánii. Ani sa nepohla. Musel ju drgnúť lakťom do rebier.
– Čo sedíš? Choď na hajzeľ! Tak ako doma.
Melánia sa postavila, jeden z chlapov sa uchechtol. Ostatní boli ticho a čakali, čo na nich Rudo vymyslel. Melánia pomalým krokom kráčala cez celú miestnosť na opačný koniec. Ani raz sa neotočila, ani na chvíľu nezmenila krok. Došla k stene a odrazu zmizla chlapom z očí. Nikto sa neozval. Ani keď sa vrátila dvermi. Až kým si opäť nesadla.
– Čo to má byť? – zmohol sa konečne na otázku Cyril.
Rudo sa zaškeril, privinul Melániu k sebe a hrdo pozrel na kamarátov.
– Je z cirkusu?
– Ty si cirkusant, ty mestský bulo.
– Ako to robí?
– Normálka, myslíš, že ti to zavesím na nos? No určite!
Chlapi sa poskladali, čašník doniesol alkohol. Odrazu im nebolo veľmi do reči. Zazerali na Melániu. Jej boli ukradnutí. Mala svojho Ruda. A Rudo borovičku. Rudo ju držal okolo pliec, majetnícky si ju chránil. Vedel, že odteraz bude mať dosť cigariet i alkoholu. Zbierať šrot mu v tej chvíli pripadalo debilné. Tušil, že život sa s ním začal kamarátiť. Vždy sa tu niekto zastaví, aby videl jeho Melániu. Takáto správa sa mestom rýchlo šíri.
– Kde si bol, Rudo?
Neodpovedal. Pristúpil k stolu a hodil naň balík.
– To je pre teba.
– Čo si doniesol?
Rudo si zapálil cigaretu a posadil sa na stoličku. Pozrel na hodinky. Melánia stála pri stole a balíčka sa ani nedotkla.
– Čo sa okúňaš? Pre teba, tak otvor!
Až teraz ho poslúchla. Najprv sa pokúšala špagát rozviazať. Keď jej to nešlo, priniesla si nožík a jednoducho ho rozrezala. Rudo ju pozoroval. Pobavene a spokojne. Pritom si poťahoval z cigarety. Papier šušťal, a ako sa vyzliekal, padal na dlážku. Spod neho vyrástla poskladaná látka, ktorá sa čoskoro premenila na šaty. Melánii zažiarili oči.
– To pre mňa?
– Hej, ja nosím nohavice.
Melánia si pritisla šaty na hruď. Boli červenej farby, vyzerala v nich, akoby horela, mala zaklonenú hlavu a ujúkala.
– Prestaň! – zahriakol ju. – Obleč si ich.
Rýchlo sa prezliekla. Pred Rudom. Nespúšťal z nej oči a nemohol sa zbaviť pýchy, že táto žena, jej telo a jej schopnosti patria iba jemu.
– Ako vyzerám?
Cmukol a usmial sa na ňu. Potom pozrel na hodinky. Chvatne sa postavil.
– Aby sme šli.
– My niekam ideme?
– Čo si myslíš, že šaty zničíš v tejto diere?
Potom už nepovedal ani slovo a bral sa k dverám. Melánia za ním náhlivo pobehla. Na ulici ju počkal. Prišiel taxík. Bola prekvapená, ale zostala ticho. Nasadli a auto ich vyviezlo do južnej časti mesta, do novej štvrte na kopci. Vystúpili.
– Čo tu budeme robiť?
– Zarábať trochu fajnovejšie...
Rudo z vrecka bundy vytiahol lístok. Skontroloval si adresu.
– Myslela som, že v pivárni...
– Na tých sprostých ožranov je ťa škoda.
Pohodil hlavou. – Tu je naša budúcnosť.
Pristúpil k trojposchodovému domu s balkónom, vikiermi, lomenými štítmi. Zazvonil. Melánia mu chcela pošepkať, že sa bojí, že v takom dome ešte nebola. Nemala príležitosť. Dvere otvoril starší pán. Podozrievavo si ich premeral.
– Dobrý večer. Ja som Rudo. Prišli sme včaššie, nerád meškám.
– Á, to ste vy, tak poďte!
Vošli do iného sveta. Cítili sa stiesnene, no Rudo sa hneď spamätal.
– Prachy máte pripravené?
– Samozrejme, nech sa páči na poschodie.
Kráčali po točitom schodisku dohora na tretie poschodie. Melánia šla za Rudom s otvorenými ústami. Vošli do menšej izby.
– Môžem vás niečím ponúknuť?
– Pijem whisky, ak máte.
Muž ich obslúžil a tiež si prisadol. Prehodil nohu cez nohu a pobavene sa usmieval.
– Viete, zvyčajne si nepozývam takých... Premohla ma zvedavosť. Celé mesto o vás hovorí.
– Má aj prečo. Je to vec, akú ste ešte nevideli.
Muž si odpil. Rudo to po ňom zopakoval. Melánia sa pohára ani nedotkla.
– Zdá sa mi, že v tom musí byť nejaký trik.
– No dovoľte! Teraz ste ma obvinili, že som podvodník.
– Len sa neurážajte.
– A vy sa nevyvyšujte, keď ste nevideli.
Melániu reči chlapov nezaujímali. Robila to len kvôli Rudovi, ktorý sa jej ujal. Na ničom inom jej nezáležalo. Nemohla vyjsť z úžasu, ako si niektorí ľudia žijú. Ak by to rozprávala doma, nikto by jej neveril. Veľmi chcela vstať a pristúpiť k presklenej stene, za ktorou v diaľke blikotali svetlá mesta. Neurobila to. Bála sa. A trochu sa za seba a Ruda hanbila.
– Tak ukážte, čo viete, – vyzval Ruda domáci.
Rudo zavrtel hlavou. – Nie som dnešný, vážený. Peniaze na drevo.
– Keď chcem kúpiť, musím vidieť.
– Tak dobre. Peniaze bude strážiť ona.
Muž sa nečakane zasmial. Zo zadného vrecka nohavíc vybral peňaženku, vytiahol z nej bankovky a podal ich Melánii.
– Je ich toľko, ako sme sa dohodli?
Muž neodvetil. Melánia sa musela postaviť, aby na peniaze dočiahla. Potom ich držala v ruke, bola zmätená, nevedela, čo s nimi. Zakaždým ich zhrabol Rudo. Nakoniec, keď to už trvalo dlho, peniaze si strčila do výstrihu.
– Tak sa ukáž, srdiečko!
Melánia s kamennou tvárou zamierila k stene, v ktorej boli jediné dvere. Dvere, ktorými vošli.
– Ho, ho! Pomaly. Vybehne aj s peniazmi. Nech to urobí na druhej strane.
Poslušne sa otočila a kráčala na opačný koniec. Stena bola prekrytá knižnicou.
– Hej, ty! – zakričal Rudo na Melániu. – Tie knihy ti nebudú vadiť?
– Nie. A volám sa Melánia.
– Viem, srdiečko. Len som mal obavy, či prejdeš aj cez knihy.
– Prejdem.
– Tak sa ukáž!
Melánia vykročila a, ako zakaždým, stratila sa. Rudo zaujúkal a víťazoslávne pozrel na muža.
– Tak aké triky? Videli ste na vlastné oči.
Muž užasnuto hľadel na miesto, na ktorom ešte pred chvíľou stála žena. Postavil sa a zašiel ku knižnici. Neveriaco ohmatával chrbty kníh. Rudo sa uchechtol.
– Ani sa ich nedotkla. No videli ste už také niečo?
Muž sa vrátil na svoje miesto. Usrkol z pohára. Rudo whisky vylôchal naraz. Zamľaskal.
– Kde je vaša spoločníčka?
– Na druhej strane. Vráti sa dvermi.
Čakali. Rudo mal chuť na cigaretu. Váhal, či si má zapáliť. Predsa mal pred bohatstvom rešpekt.
– Kde je?
– Možno ju pritlačilo, – povedal Rudo a zasmial sa. – Alebo nevie trafiť naspäť. Máte to tú veľké. Je to prepojené?
– Ako čo?
– Táto izba s miestnosťou za stenou.
– S akou miestnosťou? Tam nie je nič. Je to vonkajší múr.
Rudovi ovisla sánka. Vyskočil na rovné nohy a utekal dole. Muž za ním. Vybehli z domu, museli ho obísť. Melániu nevideli. Muž zaviedol Ruda pod stenu. Pozreli dohora.
– Zbytočne zízate, je to naozajstná čarodejnica, – štekol posmešne a aj podráždene.
Hľadali telo. Muž sa obával nepríjemnosti. Rudo myslel len na peniaze, ktoré mala žena ukryté vo výstrihu.
V BARE (miniromán, Slovenský rozhlas, 2008)
Barman hodil vlhkú handru do drezu a pozrel na hosťa. – Dopite konečne!
– Nerád pijem rýchlo. Nič z toho nemám.
Barman pozrel na hodinky a vzdychol si. – Lenže ja už dve hodiny ťahám cez čas. Chcem zavrieť.
– Vás asi robota nebaví.
– Baví, lenže ma čakajú doma. Naozaj je už neskoro. Zostali ste tu iba vy.
– Nerozčuľujte sa. Poviem vám vtip, dopijem a pôjdem.
Barman si vzdychol. – Počúvam.
– Žena ide cez park v nových šatách. Oproti nej kráča muž s roztiahnutými rukami. Žena si pomyslí, že ju chce znásilniť. Nechce si dať zničiť nové šaty a tak si ich vyzlečie. Nahá odovzdane kráča k mužovi s roztiahnutými rukami. Keď sú už oproti sebe, muž zakričí: Uhni, šľapka, nevidíš, že nesiem sklo?
Muž sa rozrehotal a rukou trieskal po barovom pulte. Aj barman sa rozosmial, i keď pôvodne nechcel. Potom sa načiahol po handru, vytiahol ju z drezu a prevesil, aby sa vysušila.
– Ideme?
Hosť na jeden dúšok vypil koňak. Zamľaskal. Pozrel na barmana.
– Na rozlúčku ešte jeden. Výborný. Počúvajte. Žena pečie závin. Predtým ako ho položí na plech, odreže konce. Prečo to robíš? Pýta sa muž. Naučila som sa to od mojej mamky. Vždy to tak robila. Po mesiaci išli na návštevu ku svokrovcom. Svokra piekla závin. Muž sa jej pýta. Prečo ste odrezali konce? Lebo mám malý plech.
Obaja muži spontánne vybuchli. Barman sa od smiechu až prehýbal. Aj hosť sa zvalil na pult a celé telo sa mu natriasalo. Barman sa nakoniec upokojil. Pozrel na hosťov chrbát. Chvíľu váhal a nakoniec sa ho dotkol.
– Čo je vám?
Hosť zdvihol hlavu. Opakom ruky si utrel zaslzené oči. Barman mu podal servítku. Vysiakal sa.
– Prepáčte, dnes som pochoval manželku.
Barman vytiahol z police fľašu a nalial koňak do pohára. Fľašu neodložil.
