Mimóza

Bola som hladná. V chladničke okrem vajíčok, kúska syra a zabudnutej fľaše vína nič nebolo. Kým doťahoval uvoľnené šrauby a olejoval zámky, rezko som rozbila všetky vajíčka do misky, osolila ich a vyliala na rozohriatu panvicu. Maslo nebolo, musel stačiť slnečnicový olej. Pred dokončením som omeletu posypala nastrúhaným syrom. "Dáš si aj ty?" Neviem, prečo som tú otázku položila. Zdala sa mi rovnako absurdná ako jeho prítomnosť v dome. V našom dome. Z ktorého odišiel. Lenže už bola vonku a on s odpoveďou nezaváhal ani na okamih, akoby len na to čakal. "Veľmi rád. Hotovo. Kľučka je ako nová. Ak by si čokoľvek potrebovala dotiahnuť alebo naolejovať, netráp sa s tým sama, zavolaj mi." Stisla som pery. Dotiahnuť a naolejovať. Celý môj mechanizmus zvaný telo potreboval dotiahnuť a naolejovať. Cítila som sa stará, vyšúchaná a zhrdzavená. Mechanicky som prestrela pre dvoch, umyl si ruky a sadli sme si k jedlu. Ako za starých čias, lenže toto boli nové časy. Ešte som si na ne nestihla zvyknúť. Myslím, že ani on nie.