Vyhľadávanie
Mladý Dônč
(úryvok z novely)
1. SPÁNOK
Ľudevít Dônč tuho spí. Rozvalený v perinách zhlboka dýcha prepadnutými ústami. Občas sa zamrví, no vzápätí znehybnie. Iba kostnatými palcami na nohách mu pomykáva. Otec ticho vojdú do komôrky a zatrasú ním:
— Ľudevít, nože! Načim ti do fabriky, za robotou!
Mladý Dônč len čosi zachrčí, prevráti sa na posteli.
— Ľudevít, hore sa! — nedajú sa odbiť otec.
Opäť potrasú zavalitým spáčom. Mladý Dônč si prdne, no nezobudí sa. Spí ďalej s otvorenými očami.
Až silnými zauchami sa na chvíľu podarí vytrhnúť ho zo sna.
— Nože, vstávaj! — zrúknu otec. — Vlak ti ujde! Robotu nestihneš!
Mladý Dônč čosi zamrmle a v okamihu opäť zaspí. Otec ho schytia za mastnú šticu a vyvlečú z postele i s perinou a usmoleným vankúšom, ku ktorému sa spáč akoby prilepil.
— Nože, synku, nože!
Mocným kopancom do zadku ho postavia na nohy.
Územčistý mladý Dônč s nízkym čelom, dobráckou tvárou, býčou šijou a obrovitými rukami sa tacká po komôrke, nevidomý a otupený z dlhého mrákotného spánku. Vráža do nábytku, nepokojne mrmle.
— Čo...! — zajachtá s náznakom vzdoru v hlase. Pretrie si zlepené oči.
— Do roboty ti načim! — zrúknu mu otec do veľkého, jednoducho tvarovaného ucha. — Bystro rušaj!
Mladý Dônč, tápavo sa pridržiavajúc nábytku, podíde k oknu. Všade je ešte tma, tuhá noc. Vo vzduchu cítiť vôňu horiacich smolných brvien. Akiste ktosi v opitosti prekotil lampu a podpálil si chalupu.
— Kde... kde som to? — nechápe mladý Dônč.
— Doma si! Kde inde? — netrpezlivo povedia otec a mädlia si šesť prstov na rukách. Bez dvoch sa už narodili, o dva prišli v lese.
— Aha... — konečne sa spamätá mladý Dônč. Zrazu však opäť zneistie: — A čože mi chcete?
— Do fabriky ti treba, chystajže sa! — rozčúlia sa otec. — Nestihneš vlak a čo potom? Šichta raz-dva umorená!
Buchnátmi vženú mladého Dônča do gatí. Ten sa už medzitým úplne spamätal. V bezmocnej zlosti kopne do psa, čo sa zdochnutý váľa v komôrke hádam už týždeň. Zakľaje v boha. Potom rezignovane prejde pitvorom a sadne si za stôl, drobčivo nasledovaný otcom, mrviacim si ruky.
Všetci sú už hore. Raňajkujú. Emil so zrastenými prstami, slepý Ondrej, Matúš s dvojitým zajačím pyskom i nemý Karol s jazykom prirasteným ku gambe. Chvatne a lakomo sa kŕmia pálenkou a chlebom. Ani si nevšimnú Ľudevítov príchod.
Mater, opäť sámodruhá, chodí okolo stola a dolieva pálené. Raňajkujúci sa rozprávajú, ako vždy v poslednom čase, o tom, či sa materi narodí chlapec alebo dievča. Mladý Dônč sa do diskusie nezapojí. Aj tak predpokladá, že dieťa sa narodí mŕtve, ako vždy doteraz. Posledný sa živý narodil Vinco, čo ho musia v chlieve držať. A ten už môže mať zo desať rokov. Ľudevít teda mlčí. Odkrojí si chlieb a naleje trúnku. Pálenka ho zahreje. Strasie sa a na okamih zaspí za stolom. Nikdy si nie je istý, či ide o spánok, alebo o záchvat. Nezaujíma ho to. Dakedy sa pomočí, inokedy nie. Dnes sa nepomočil.
Kým sa preberie a začne si zo zakrvavenej dlane vyťahovať črepy pohára, ktorý predtým držal v ruke, rozhovor pri stole sa skrútne k inej téme. Za dedových čias bolo zvykom prebrať ráno pri jedle veci okolo gazdovstva, poľa i statku. Aj po dedovom zmiznutí sa otec usilujú túto tradíciu udržiavať. Rozhovor však viazne. Už dlhší čas nik z rodiny nič nerobí. Všetci sú po dedovom zmiznutí ako mechom ovalení. Sedia a smutne pozerajú pred seba. Hospodárstvo sa rozsypalo a statok otec postupne popredali dolu v dedine, aby mali za čo slopať. A čo sa nepredalo, to pokapalo. Zopár sliepok sa bezcieľne tmolí po dvore, no ich čas je zrátaný. Jesť treba.
Slova sa ujali otec. Ustavične vedú poučné reči, tak ako to počuli od deda. Všetci musia počúvať siahodlhé monológy o veciach, o ktorých majú otec buď hmlistú, alebo nijakú predstavu. Otec rozprávajú zlostne, hlasno, akoby sa s nimi stále niekto hádal. Ale nik sa s ním neháda. Všetci mlčia a myslia si svoje. Iba nemý Karol otca obdivuje a má ho rád a tento svoj postoj prejavuje nadšenými súhlasnými škrekmi zakaždým, keď otec začnú rečniť.
Inokedy zasa otec začnú niečo vysvetľovať, no vzápätí zabudnú, čo vlastne chceli povedať. Ostatní rozpačito čakajú na pointu a chlípu trúnok a otec sa čoraz viac zamotávajú do vlastných reči, až napokon nevedia, ako pokračovať. Končí sa to záchvatom zúrivosti a neraz aj bitkou. Otec sa vyvŕšia na nič netušiacom Karolovi. Karol utečie do hory a otec sa z výčitiek upíjajú, sediac čo najbližšie pri sporáku, aby sa im lepšie rozprúdila krv a aby im alkohol čo najskôr otrundžil mozog.
Dnes však majú otec dobrú náladu. Tešia sa na peniaze, ktoré bude Ľudevít nosiť z fabriky. Ich ranná samovrava sa preto nesie v slávnostnom a tak trocha rozpustilom duchu.
Mladý Dônč si znechutene odtrhne kúsok chleba, a nesie k ústam. Mater pred neho postaví nový pohár. Naleje mu páleného.
— Daj si, synku, nech je z teba dobrý robotník! — žičlivo zašušle bezzubými ústami a odšuchce sa.
Ľudevítovi vyschne chlieb v ústach. Nie je hladný. Je nervózny; dnes mu prichodí po prvý raz v živote vybrať sa do roboty. Ruka ho páli od trúnku, čo vnikol do porezaného mäsa, ale to mu neprekáža. Práve naopak; alkohol mu vypáli všetky pliagy z tela.
Otec sedia na druhom konci stola. Sú celý červený od výdatných raňajok a netaja sa svojou zhovorčivou náladou.
— Dobrého trúnku som doniesol, čo? — spokojne sa usmejú na Ľudevíta.
S nábožným výrazom v tvári degustujú pálené.
— Hej, — pripustí mladý Dônč. — Dobrý trúnok, ale akýsi priveľmi jemný. Ja som privykol nášmu, tuhšiemu!
Vezme pohár a vypije.
— Tak! — rozžiaria sa otec. — Tak, tak! Pravdaže je ten náš tuhší a lepší. No už ho niet. Vytiekol.
Úkosom sa pozrú na Ľudevíta a zaleje ich rumenec:
— Sklo preleptal, ani ten v hrubých fľašiach neostal.
Na chvíľu zavládne ticho, rušené iba dôstojným chlípaním a prežúvaním. Raňajky chutia, po dlhej noci všetkým vytrávilo.
— Toto pálené som kúpil dolu, v Technokove, — pokračujú otec, keď prehltnú sústo chleba. — Vraj technický lieh. Boha tam, drahé to nebolo, tak som hneď za všetky peniaze kúpil! Predavačka vraví, reku, to nie je na pitie! Vraj dáka prímes či čo. Ja vravím, reku, akáže prímes? Trúnok je čistý, priehľadný. A čo je čisté, to neuškodí!
Otec si nalejú za pohár a vystrú ruku proti svetlu petrolejky:
— Pozrite všetci! Čujete? Všetci pozerajte!
Všetci okrem slepého Ondreja neochotne a apaticky zdvihnú oči k otcovej ruke s pohárom. Každý to už pozná; všetky tieto reči sa odomieľajú ráno čo ráno. Len Karol zo seba trhavo vyráža pridusené basové zvuky, čo svedčí o najvyššom stupni jeho obdivu k otcovej šikovnosti, inteligencii a vedomostiam.
— Vidíte? — pokračujú otec. — Ani stopa po dákom zákale. Čistý ani voda! Taká pálenka nemôže ublížiť, taká veru nie! Akáže prímes? To len páni si prímesi vymýšľajú!
Otec sa veselo a spokojne zasmejú na panskej hlúposti. Počkajú, kým im mater doleje nového trúnku namiesto toho, čo vytriasli, a s rozkošou sa napijú.
Matúš so zajačím pyskom sa pomaly zvráti dozadu. S očami potiahnutými matnou priesvitnou blankou padne naznak z lavice a ostane nehybne ležať. Má dosť, už je naraňajkovaný. Zo dvaja ho schytia a vyložia do pitvora, nech sa trocha obspí.
Mladý Dônč zamyslene drobí chlieb a kúskami sa napcháva. Žuje bez chuti a s chmárou na nízkom, no širokom čele. Nechce sa mu do fabriky. Najradšej by bol ostal doma. Je však najzdravší a najmocnejší. Rodina už pomaly nemá čo do úst vložiť. Statok je fuč, políčko zarástlo pýrom. Nikomu sa nič nechce. V najhoršom prípade nazbiera mater v hore trocha raždia a za pár halierov ho predá dolu v dedine.
Dedo, kým bol ešte u nich, všetko stihol obriadiť, porobiť a zorganizovať. Pevnou rukou viedol celú rodinu, dirigoval a udeľoval príkazy. Všetci museli poslúchať. Kto sa ulieval, dostal bičom a bol pokoj.
Lenže raz šiel dedo i s nemým Karolom do lesa na drevo a vrátil sa iba Karol. Keďže bol nemý, nedozvedeli sa od neho, čo sa stalo s dedom.
Teraz Dônčovci celé dni striehnu, či sa dedo nevráti z lesa, aby všetko uviedol do poriadku. Ráno čo ráno vstávajú pred svitaním ako za dedových čias. Posadajú si okolo stola, naraňajkujú sa a znepokojene čakajú na jeho návrat. Zotmie sa, príde večer, no deda stále niet. Sklamaní a plní zmätku si Dônčovci líhajú spať, aby sa na druhý deň zobudili s novou nádejou.
Pomaly už uplynulo zo desať rokov, no deda stále niet.
(Slovenský spisovateľ, 1993)
