Vyhľadávanie
MUZIKA
(úryvok)
Venujem z celého srdca Mariánovi Vajdovi, Vladovi Mrázovi, Borisovi Ozrutovovi, Petrovi Horváthovi, Dušanovi Taragelovi, Marianovi Jaslovskému, Tomášovi Krnáčovi, Milanovi ”Dynovi“ Srnkovi, Paľovi Uličnému, Vladovi Jurčovi, Jurovi Račanskému, Ivanovi Kostkovi, Janovi Barczimu a ostatným muzikantom zo skupín, ktorých členom som bol v rokoch 1974 — 1987,
a zároveň všetkým, čo nás radi počúvali.
Martin Junec v noci chrápe. Na boku sa spať nenaučil, na bruchu takisto nie. Z pootvorených vysušených úst sa mu ozýva monotónny chrapot.
Jeho žena Marfa si zvykla. Aj na iné si už zvykla. Ona zasa v spánku stoná. Akoby jej niekto ubližoval. Tak sa, napokon, tvári stále. Vo dne v noci.
Marfa sa prevalí na druhý bok a nohou nahmatá čosi studené. Zobudí sa. Had! povie si. Odjakživa sa bála, že raz príde had a vlezie jej do postele. Od detstva. Had sa skrúti pri nohách ležiaceho, zaspí, a v rozhodujúcej chvíli uštipne. Marfa zomrie v mukách. Tak si to Marfa predstavuje. Všetci budú plakať. Trpák Martin najviac. Nad čerstvo vykopaným hrobom svojej ženy si definitívne uvedomí, že žiadnu z krívd, ktorých sa voči nej dopustil, už nijako neodčiní. Až do smrti ostane nešťastným a zanedbaným vdovcom s deravými ponožkami a chýbajúcimi gombíkmi na košeliach.
V Marfinej posteli však nie je had. Predmet je pevný a kovový. Marfa rozsvieti a vytiahne spod perín Martinov saxofón. Aj Martin je už hore. — Čo ziapeš? — spýta sa takmer pobavene.
Marfa bez slova šmarí saxofón o zem. — To neurobíš dva razy, — povie Martin a zatne päsť.
Vojdú svokrovci v nočných košeliach. — Stalo sa niečo? — ozve sa svokra, kým svokor zvedavo nakukuje.
— Nič sa nestalo! — povie Martin, ležiac v posteli. — Choďte spať, mati!
Svokra si ho ostentatívne nevšíma. Je u nej odpísaný. Sobáš svojej dcéry odtrucovala, svadobnú noc preplakala.
— Stalo sa niečo, Mária? — osloví vyľakanú dcéru. — Kričala si predsa, či nie?
Pohľad jej padne na nástroj, váľajúci sa pred posteľou.
— Nič sa nestalo! — opakuje Martin. — Čosi sa jej prisnilo. Choďte, mati!
Svokra naňho hľadí s očividným odporom a nedôverou.
— Len aby! — významne precedí a váhavo sa stiahne, zatvoriac za sebou dvere.
Martin a Marfa na seba chvíľu pozerajú s neskrývaným nepriateľstvom.
— Ten nástroj nemá čo robiť v posteli! — hystericky vyrazí Marfa do útoku. — Musí byť v posteli? Musel si si ho kúpiť?
— Buď ticho, chcem spať, — povie Martin zmierlivým tónom. — Som po poobedňajšej šichte!
— No a čo, — zadrapí sa doňho Marfa. — Aj tak tam len sedíš na zadku a pozeráš na ciferníky. Ale že ja chcem spať, to nikoho netrápi!
— Áno, — povie Martin. — Chceme spať obaja, dobre? Tak spime!
Načiahne sa a zhasne svetlo. Izba sa ponorí do tmy.
— Ja už aj tak nezaspím! — vyhlási Marfa. — Preľakla som sa.
— Tak buď hore, ale ticho! — povie Martin.
— A čo mám robiť? — spýta sa Marfa.
— Premýšľaj! — zažartuje Martin.
Ešte dlho sa Martin ticho pochechtáva, spokojný so svojím zmyslom pre humor. Prevráti sa na chrbát. Pružiny zavŕzgajú.
— A tvoji rodičia sa zasa museli zastarieť, čo? — zamrmle pred usnutím.
Čaká na ženinu odpoveď.
— Čo? — spýta sa, keď odpoveď nepríde.
Marfa neodpovedá. Spí hlbokým spánkom človeka presvedčeného o svojej spravodlivosti.
Ráno Martin sedí v kuchyni a nepokojne fajčí. Z kohútika odkvapkáva voda, kdesi nad špinavým riadom v dreze bzučí tučná nasýtená mucha. Saxofón leží na stole. Martin si vzdychne a zapne rádio. Pomaly prelaďuje celé pásmo. Všade budovateľské a pracovné úspechy alebo dychovka. Martin chvíľu počúva a pohmkáva si. Potom vezme nástroj a skúsi hrať spolu s rádiom. Bučivo plechové, neuveriteľne falošné tóny saxofónu sa strateno ozývajú v studenej miestnosti. Martinovi samotnému z nich naskočia zimomriavky.
Príde švagor v pyžame. Má dvadsať rokov a je tučný. Ženy ho nechcú, tak si z trucu nechal narásť výstredne dlhé bokombrady; ešte dlhšie, ako majú jeho kolegovia z tehelne. Začne si robiť kávu; včera sa s ostatnými starými mládencami opili v Konzume a po ceste domov prevracali smetné kýble — švagor si pritom vyvrtol palec. Hľadí na Martina. Aj Martin má bokombrady. Také sú časy. Martin zachytí jeho pohľad. Prestane hrať a civie na švagra.
— Čo čumíš? — spýta sa.
Švagor chvíľu mlčí.
— Nenávidím zvuk saxofónu, — povie po chvíli. — Ja mám rád bigbít!
Martin premýšľa nad švagrovým výrokom; prevracia si ho zo všetkých strán.
— Tak si daj vatu do uší, — povie po chvíli.
— Všetkých nás umučíš, — povie švagor. — Kedy už dostaneš ten podnikový byt z vodárne?
— Dostanem — dostanem, nedostanem — nedostanem, — zafilozofuje si Martin. Znova začne hrať. Švagor vypije kávu a opustí kuchyňu.
Príde svokra a trieska riadom. Pospevuje si: je nervózna. Jej monotónne pohmkávanie Martinovi lezie na nervy asi tak ako svokre Martinovo hranie na saxofón. Kuchyňa je však svokrina; Martin je len privandrovalec. S Marfou sa zoznámil, keď v Novej Vsi slúžil ako vojak.
— Kebyže nie si mužom mojej dcéry, — povie mu svokra neraz, — tak ťa tu nestrpím ani sekundu!
Martin sa zbalí a ide do záhrady. Treba rýľovať; je také ročné obdobie. Jesť sa musí. Svokor postáva nad Martinom s hrabľami v rukách a diriguje ho. Martin by bol najradšej sám, ale nevie hrabať. Keď porýľuje dostatočne široký pás, odstúpi nabok a svokor pohrabe. Takto sa dopĺňajú. Švagor šiel do roboty, bude rýľovať popoludní. Ak príde triezvy. Ak príde. Starý mládenec. Ešte si nezatrtkal. Oblápať ženské v lisovni tehál, to hej, ale všetkým je na smiech. Prezývajú ho Žofré. Tak pije. Martin si tiež vypije, ale dokáže sa uvartovať. Odtiaľ — potiaľ. Aj teraz; svokor odloží hrable, zájde do letnej kuchyne a prinesie víno. Napijú sa. Záhrady naľavo i napravo sú ľudoprázdne: všetci išli do roboty. A dôchodcovia kašlú na rýľovanie. Radšej vzali pojazdné nákupné kabely na kolieskach a vyrazili zháňať. To je jedno čo. RVHP — ráno vylezie, hovno privezie. Martin sa napije a pokračuje v rýľovaní. O desiatej sa nadesiatujú, na obed sa naobedujú. Slíže s makom. Martinovi naschvál: nenávidí to jedlo. Svokra sa so zadosťučinením usmieva. S monotónnym pohmkávaním sa napcháva slížami, až jej padajú po brade. Keď žuje, prestane si pospevovať, ale hneď ako prehltne sústo, pesnička je na svete.
Po obede sa Martin umyje a prezlečie. Do aktovky si vloží noviny, dva chleby s masťou a cibuľou a vypratú robotnú šiltovku. Je pripravený. Ešte vezme kufor so saxofónom a rozlúči sa so svokrovcami. Kráča na zastávku stojednotky a predstavuje si, že ide na vlastný koncert.
(L.C.A. 1998)
