Vyhľadávanie
MUZIKA
(úryvok)
Raz za mesiac sa Martin, Hruškovič a Žofré zúčastnia na schôdzi dedinskej organizácie komunistickej strany. Sedia a spia s otvorenými očami. Keď všetci zdvihnú ruky, zdvihnú aj oni. Členovia dedinskej organizácie sú starí dedkovia, penzisti. Ostatní komunisti v Novej Vsi sú väčšinou organizovaní v závodných organizáciách a na pracovisku.
Členovia dedinskej organizácie sú pyšní, že majú medzi sebou troch umelcov z povolania, hudobníkov. Najmä dedinský výbor. Martin, Hruškovič a Žofré sú vedení k tomu, aby prijali dáky záväzok, stranícku úlohu. Začiatkom budúceho roka je výročie Víťazného februára, upozorňuje ich predseda Svetko. Treba to dáko osláviť, prízvukuje. Hruškovič sprvoti myslí na dáky švindeľ: zvýšiť podiel angažovaných piesní v repertoári, odohrať zdarma ľudovú veselicu pri príležitosti tridsiateho výročia víťazstva pracujúceho ľudu alebo niečo podobné. Svetko však krúti hlavou; to nemal na mysli.
– Ste umelci? – pýta sa na schôdzi v krčme U Vašíčka.
Členovia komba Hurytan prikyvujú. Sú, pochopiteľne.
– Nie, naozaj, chlapci, ako sa hovorí, vážne, – povie s prevahou svojho veku. – Ste umelci? Janko, nože, povedz! Ste umelci, alebo neni ste umelci?
– Sme, – prikývne Hruškovič rozvážne a napije sa piva.
Martin sa poobzerá. Výčap je plný chlapov. Skoro všetkých pozná. Dobre posedieť si medzi svojimi. Žofré príde od pultu a v spojených hrstiach nesie štyri vodky. Borovička ešte neprišla do módy.
Svetko si vezme, naznačí prípitok a vyzunkne. Zapije pivom.
– No a čo, keď sme umelci? – znetrpezlivie Junec.
Predseda dedinskej organizácie sa zatvári tajnostkársky.
– Pozrite, chlapci, – povie. – Vám to môžem povedať. Na budúci rok chystáme, ako sa hovorí, oslavy toho Februára. Bude aj zábava, ľudová veselica. Nemusím vám ani povedať, že ten kšeft, ako sa hovorí, dostanete vy. A nie zadarmo, ako si toť na schôdzi pôvodne navrhoval, Janko! Dobre zaplatíme! Naša organizácia má, ako sa hovorí, dosť peňazí, ništ sa nebojte, chlapci!
Hruškovič sa vychytí k pultu, je rad na ňom, aby zaplatil rundu. Kým sa nevráti so štyrmi pivami a štyrmi vodkami, Svetko čaká.
– Potrebovali by sme, chlapci, – pokračuje predseda, – niečo úplne nové, niečo, čo tu ešte, ako hovorí, nebolo. Aby sme, ako sa hovorí, strčili do vrecka aj Devín, aj Záhorskú, rozumiete?
– Ale čo? – spýta sa Junec, ktorého už pomaly začína predsedovo tajnostkárstvo srať.
– Chlapci, – povie Svetko. – My, a teraz hovorím, ako sa hovorí, za obec, máme pekný kultúrny dom, nie? Nie je to bohviečo, ale je pekný. Máme spevácky spolok. Aj detský spevácky spolok. Aj zdatných recitátorov máme. Vyhrávajú súťaže široko-ďaleko! A máme aj dychovku, ako sa hovorí. A ste tu aj vy: muzikanti, ako sa u nás hovorí, z povolania!
– No a? – nechápe Žofré.
– Potrebujem od vás, – povie Svetko, – aby ste zložili a nacvičili takú skladbu, aby to bolo aj so zborom, aj s recitovaním, aj s dychovkou. Takú, ako sa hovorí, slávnostnú akadémiu. Pásmo hudby a slova. Nie, nie, nesmejte sa! Slová sú už napísané, chlapci. Už dávno, ako sa hovorí. Učiteľ Pokora, ten z dychovky, ich napísal. Hudbu sa mu však, ako sa hovorí, nepodarilo zložiť. Stále mu to znelo ako polka alebo valčík. A povedzme si úprimne, ako sa hovorí, mladých zaujímajú gitary, bít, ako sa hovorí. A my, teda kultúrna komisia na národnom výbore, by sme chceli, aby tá akadémia prilákala najmä mládež, rozumiete? Vás mládež pozná zo zábav, ako sa hovorí. Slová učiteľa Pokorného dostanete. Zhudobnite ich. Tak, aby ste tam hrali vy, dychovka, spevácky zbor i recitátori. To bude vaša stranícka úloha, ako sa hovorí!
Svetko sa odmlčí a zvlaží si pivom vysušené ústa. Hruškovič, Junec a Žofré na seba mlčky pozerajú.
– My sme nikdy nič nezložili, – povie Hruškovič napokon. – Hráme všetko prevzaté pesničky. A toto by už mala byť pomaly klasika...
– Opera... – pridá sa Žofré.
– Oratórium... – povie Marin.
– Skôr kantáta, – blysne sa Hruškovič svojimi vedomosťami. – To je trochu pritvrdý oriešok...
– Ale čo, chlapci, – povie Svetko. – Noty, ako sa hovorí, poznáte?
Hruškovič a Junec prikývnu.
– Tak čo potom? – nalieha predseda. – V čom je problém?
– Nezvládneme to... – zváži realisticky Hruškovič.
– Zvládnete, – nesúhlasí Svetko. – Zvládnete, ako sa hovorí!
Muzikanti chvíľu zarazene mlčia, kým Martin ide k pultu kúpiť štyri pivá.
Keď ich po záverečnej krčmár vypustí do temnej a studenej noci, prisľúbia otrundžení muzikanti Svetkovi, že kantátu Pieseň o Februári skomponujú, nacvičia a na slávnostnej akadémii uvedú. Popodávajú si ruky a dlho sa objímajú pod sliepňavou lampou. Potom predsedovi prichodí zabočiť dohora, na vŕšok zvaný Grba, kde býva.
*
Keď sa Martin potrebuje stretnúť s hlúpou Ančou, prestiera doma, že si ide čosi kúpiť do Prioru. Plátky na saxofón, notový papier, akúkoľvek drobnosť. Samozrejme, že to má vo vrecku už po ceste do mesta. V Dúbravke vystúpi z autobusu linky D a nastúpi na tridsaťštvorku. Tá ho zavezie k Anči. Martin má vyrátané, kedy má starý Prepich akú smenu. Vojde do studenej chodby Ančinho domu a na prízemí zazvoní. Otvorí mu Anča. Martin sa vtisne dnu a zavrie za sebou dvere. Anča pred ním ustupuje a postupne sa necháva zbavovať šiat. Obaja smerujú do obývačky na gauč. Cesta je označkovaná kusmi Ančinho i Martinovho odevu. Keď je sprostá Anča nahá ako hlísta, Martin sa na ňu vrhne. Začnú divo súložiť. Počas súlože neustále striedajú polohy i miesto: zo stola pod stôl, spod stola na gauč, z gauča na sekretár, zo sekretára pod sekretár a tak. Obaja pritom vyrážajú divé, chrapľavé výkriky, prerušované z času na čas prísavnými bozkami. Anča si behá prstami po navretých bradavkách svojich malých pŕs, aby sa ešte viac rozohnila. Martinovi tečie pot po tvári a kvapká na Ančino brucho. Anči sa na chrbte a zadku otlačí dezén koberca, a keď zmenia polohu, má ho zasa na predlaktiach a kolenách.
Keď sú obaja hotoví, Martin sa pozrie na hodinky. Boha. Martin nie je pánom svojho času. Na dáke veľké reči niet času. Anča mu uvarí čaj a ponúkne syrové sušienky. Sedia a mlčia. Martin si pridá cukru. Keď chce aj citrón, Anča mu prisunie umelohmotnú nádobku s citrónom.
Po chvíli Martin vstane, Anča ho vyprevádza až na ulicu. Šla by s ním aj na zastávku tridsaťštvorky, ale je len naľahko. O chvíľu ju zima vženie späť do domu.
Doma Martin ukáže, čo kúpil. Zväčša sú to saxofónové plátky.
Martin nosí domov trochu viac peňazí, ako keď robil vo vodárni. So Žofrém sa dohodli, že svoje skutočné príjmy budú doma utajovať. Tvária sa, že v bare dostávajú iba plat. Tých pár stovák, ktoré zarobia na ruku, si nechajú ako vreckové. Hruškovič robí doma to isté. Z peňazí, ktoré si zarobia cez víkendy hraním na zábavách a svadbách, odovzdávajú doma tiež len časť. Takto každému z nich ostáva veľa peňazí na osobné potreby. Hruškovič si šetrí na akýsi nový elektrofonický nástroj, husľostroj. Žofré všetko prežerie a preslope. Zvykol si chodiť žrávať do reštaurácií. Myslí si, že tam stretne osudovú lásku. Zatiaľ nič nestretol, len sa vždy opil ako sviňa, a keď sa začal vyzliekať, zavolali na neho záchytku. Martin takisto šetrí, no nevie ešte na čo. Chcel by si kúpiť druhý saxofón. Altový. Ešte však nie je rozhodnutý.
Odkedy sa ukázalo, že Martin zarába lepšie ako predtým, Marfa je k nemu trochu milšia a zhovievavejšia. Dieťa má už štyri mesiace, rastie ani z vody. Marfa by zrazu chcela, aby si ju Martin trochu všímal. Ako ženu. Neschudla, no začala sa maľovať a navštívila kaderníčku. Pod šatovú zásteru si už neoblieka tepláky a vyhýba sa tomu, aby ju Martin videl s nátačkami vo vlasoch. Martinovi je to však úplne fuk. Aj keby si na hlavu položila žehličku, neprekážalo by mu to. Občas, aby sa nepovedalo, ju z povinnosti pomiluje. Koniec koncov sú manželia. Robí to však bez dákeho veľkého záujmu. Napokon, Marfa ani nie je dobrá milenka. Trvá jej to strašne dlho a Martinovi to prekážka. Sexu vo svojom živote pripisuje istú mieru dôležitosti a úmerne tomu má preň vyhradený istý presne vymedzený čas. Keď súlož trvá dlhšie, Martin sa začne nudiť. Spomenie si na sprostú Anču, ktorá sa počas päťminútového styku odbaví aj sedem ráz. A nevyžaduje žiadnu romantickú omáčku okolo toho, ako si v poslednom čase prekvapivo zvykla inokedy odporne vecná a realistická Marfa. Ako nezúčastnení pozorovatelia by sme mohli povedať, že Marfa začala pociťovať potrebu romantiky vo svojom vzťahu s Martinom presne vo chvíli, keď Martina tieto túžby opustili a keď prišiel na chuť vecnému, bezcitnému sexu so sprostou Ančou. Martina už Marfine citové potreby, najmä keď sú neobratne poskrývané za jej večné mračenie, šomranie a napomínanie, nezaujímajú. Viacej ho trápi, že sprostej Anči sa teraz môže venovať len sporadicky. Našťastie, aj keď sa s hlúpou Ančou stretáva raz-dvakrát za mesiac, istý dôverný vzťah medzi nimi sa nevytratil. Veď ani nikdy žiadny nebol. Ech, kurva život!
(Slovart, 2008)
