Vyhľadávanie
MLADÝ REDAKTOR
Po celú dobu vojenčiny som nosil kdesi vzadu v hlave myšlienku, že ak sa mi podarí robiť to, čo chcem, ak prekonám tento svoj hĺbkový rekord – doslova – v bani, chcel by som pôsobiť niekde v redakcii. A túto prácu môžem vykonávať jedine v Bratislave.
Mal som ale zároveň nepríjemný pocit, že ak sa tam vrátim, stretnem všetkých svojich bývalých spolužiakov. Stále mi pred očami bežala tá ročníková plenárka, kde vystupovali proti mne kamaráti, študenti, s ktorými som vždy vychádzal, ktorí mi boli blízki. Niektorí ma odsúdili a niektorí si prihrievali svoju polievočku, hovorili, aby som pochopil. Fúra ľudí ma sklamala, hoci mnohí riskovali a vystúpili v môj prospech. Tí ma natoľko nezasiahli ako priatelia, od ktorých som čakal v najhoršom prípade mlčanie, a nie podporu môjho vyhadzovania.
Čo teda urobím? V Bratislave sa nevyhnutne budem pohybovať v okruhu, kde sú aj oni, budeme sa stretávať. Ako sa k nim budem správať, ako sa budeme rozprávať? A budem vôbec v stave zhovárať sa s nimi?
Celú vojnu ma strašil závan takéhoto nepríjemného poznania alebo zlého sna. No ale tie dva roky, hoci sa vliekli ako nekonečný slivkový lekvár, sa skončili, šiel som domov a vedel som, že nech sa deje, čo sa deje, do tej Bratislavy musím.
V Starej Turej som sa teda odhlásil zo zamestnania a nastúpil som v Bratislave od januára 1956. Mišo Gáfrik, vtedy ašpirant na akadémii, v Literárnovednom ústave, ma zobral do svojho podnájmu. Mal jednu voľnú manželskú posteľ. Tu som s ním býval štyri roky a pokúšal som sa nejako uživiť.
Jediné, čo som ako-tak vedel – vlastne nevedel, ale namýšľal som si, že viem – bolo recenzovanie kníh. Tak som začal. Jano Škamla mi dal hneď na úvod Hugových Bedárov. Dal som sa do čítania. Bol som naivný a veril som, že to, čo recenzujem, musím mať prečítané. Neskôr som často zistil, že práve keď knihu prečítanú nemám, môžem písať objektívne, nezaťažený nejakými prízemnosťami. Myslím, že recenzenti to tak bežne robia dodnes.
Samozrejme, aby som mohol žiť, pár korún som si doniesol na vkladnej knižke. Nechcel som ju ale vyrabovať celú, lebo som sa obával, že môžu prísť ešte horšie časy. Takže som si peniaze požičal, minul som ich, konečne som horko-ťažko dostal prvý honorár, zaplatil som dlhy a vzápätí som si musel od niekoho ďalšieho znovu požičať. Pochopil som, že takto neprežijem.
Televízia v tom čase neexistovala, v rozhlase som kontakty nemal – najlepšie sa totiž dali zarobiť nejaké peniaze dramatizáciou rozprávok. A z tých recenzií – to bola úplná bieda. Už vtedy som pochopil, že je účelné využiť všetko, čo mám až do dna. Takže tých Hugových Bedárov som recenzoval v Smene a súčasne som anonymne, pod pseudonymom, napísal krvák na ich preklad do Kultúrneho života.
Vznikol z toho menší škandál, pretože prvý a tretí zväzok síce prekladal doktor Ján Belnay, ale druhý zväzok Jozef Felix a používal normálny kultivovaný jazyk. Belnay bol taký írečitý, nenapísal že dáždnik, ale „amprkiel“. Osviežoval čitateľov vetami typu: „Poprieky krepčal obrovský valiak“ alebo „Maturín Bruno, známy závratník, syn parížskeho dreváčnika“. Recenziu som nazval Belnayovým jazykom, namiesto Bedári, Talhaji.
Našťastie môj pseudonym poznal iba Paľo Števček, ktorý ma neprezradil. Takže som obišiel pomerne so zdravou kožou, len jedného rána do kastlíka pošty redakcie ktosi vhodil odpoveď. Predpokladám, že ju tam zanechal pán doktor Belnay, samozrejme, tiež pod pseudonymom. Autor sa podpísal ako Ivan Pavlina a rozhorčoval sa, že nechápe, ako sa recenzentovi mohol nepáčiť Belnayov ľúbozvučný preklad. A pochválil ho. Ani to neuverejnili.
Kvôli živobytiu som si začal zháňať nejaké miesto. Števo Drug – jeden z ozaj verných a dobrých kamarátov, ktorý vtedy skoro so mnou vyletel z fakulty, keďže bol prudký ako vždy, zastal sa ma na tej schôdzi veľmi strhujúco a nevyberanými slovami – hovoril s Alexandrom Matuškom. V tých časoch robil šéfredaktora v Slovenských pohľadoch. A Matuška povedal, aby som za ním prišiel. Stretol som ho na ulici a hovoril so mnou asi ako gróf so svojím paholkom. Ohromne povýšenecky. Bol som síce na dne, neskončený študent, nezamestnaný, kádrový prípad, ale on mi ešte ukázal, čo som: „Ja by som potreboval nejakého redaktora, ktorý aj niečo vie!“ A zadupal ma. Alebo ešte lepšie, ako hovoril Kaliský, „rozotrel ma s hovnami“. Šialene sa ma to dotklo, lebo Matuška bol môj idol, skvelý kritik a štylista. Veľmi ma to vtedy zarmútilo.
Medzitým moji priatelia rozhodili siete. Katarína Lazarová, naša patrónka ešte z fakulty, mi povedala, že rozohrala hru na dve strany, či chcem ísť do Roháča, alebo do Kultúrneho života. Vedel som, že je vždy trocha hŕ, nereálna optimistka, bral som to s rezervou. Povedal som: „Tam, kam ma prijmú.“ Ale ak by som si mohol vybrať, šiel by som do Kultúrneho života. Humoresky by som najradšej nepísal z povolania, ale vo svojom voľnom čase.
Môj nebohý kamarát Miro Polák chodieval ešte ako študent k Mňačkovi a písal mu recenzie do časopisu pre roľnícku mládež Mladosť. Podľa svojho priezviska si vzal meno českého hudobníka Matěja Milotu Zdirada Poláka a písal pod krásnym pseudonymom Matej Milota. A tak v úctivom predklone stál pred Mňačkom a hustil doňho. V redakcii bol v tom čase aj výborný chlapec, môj vrstovník, Paľo Števček, o ktorom som netušil, že raz skončí ako mečiarovský poslanec, a ten robil zákopovú prácu v môj prospech.
Jedného dňa si ma teda Mňačko zavolal a povedal mi: „Počúvam o tebe, že vieš robiť. Tak si ťa vyskúšam, vezmem ťa na skúšku do Kultúrneho života, ale mám jednu podmienku. Nesmieš vyplniť žiaden dotazník, lebo keď ho vyplníš, ja si ho musím prečítať a potom by som ťa nemohol prijať.“ To kvôli pôvodu. Mňačko bol o nejakých dvanásť rokov starší odo mňa.
Prijal ma bez jediného papiera. Povedal, že mám dostať 1240 korún plat. Mali tam odpornú pani, neviem či ju nazvať personalistkou alebo kádrovníčkou, ktorá ma prijímala. Jednak nepriala ľuďom a asi si myslela, že ma aj tak vyhodia, takýto prípad, a načo teda do mňa investovať peniaze. Nedala mi tých 1240, ale len 1030, najmenší plat medzi všetkými mojimi vrstovníkmi. Hrubého.
Mňačko nám nadelil nejakú pohyblivú odmenu, stovku alebo dve, ale aj tak som s týmito skromnými peniazmi vtedy mohol chodiť maximálne dva týždne do reštaurácie na obed. A to som hneď od začiatku, ako som nastúpil, posielal domov našim dvesto korún. Neskôr potom aj viac, pretože otcov dôchodok, štyristotridsať korún, bol už vyslovene smiešny. A, ako som spomínal, neskôr mu ho znížili dokonca na stodeväťdesiat. Súdruhovia nepotrebovali, aby z toho vyžil.
Takto ma teda Mňačko prijal do redakcie a bdel nado mnou. Keď som potom o pol roka vypĺňal dotazník do Zväzu novinárov, zazrel ma a skočil tigrím skokom cez pol miestnosti, vytrhol mi to a zošmochlal. „Hovoril som ti, že to nemáš robiť!“ No nakoniec ma vzali aj bez toho.
Nastúpil som, myslím, od februára. Celú noc som nespal, aby som náhodou neprišiel neskoro. O pol ôsmej som dobehol do redakcie, ale ešte boli zavreté aj dvere do ulice. Musel som urobiť veľký okruh a vrátil som sa o ôsmej, to už tam sedeli sekretárky a zriadenka. Ako som tam čakal skoro hodinu, kým sa vôbec niekto relevantný vynoril, pochopil som. Aj ja som potom chodil neskoršie.
Nastúpil som k Paľovi Števčekovi. Pripravovali sme skoro dve tretiny čísla, lebo nám dali na starosť takmer celú literatúru. Recenzie, základné články, rozhovory, ak bola nejaká diskusia v spisovateľskom zväze, básne, poviedky. Ako najmladší sme museli korigovať aj reklamu a stranu knižných noviniek, ktoré nám zháňal nejaký akvizitér v Prahe. Pisárky to totiž veľmi svojsky prekladali do slovenčiny. Poľudšťovali sme to a čítali ešte aj v tlačiarni.
Redakcia ma prijala veľmi priateľsky. Predtým som poznal len toho Paľa Števčeka a ešte zo študentských čias Jana Proházku, zvaného Pekný Janko, ktorý bol priam doživotným zástupcom šéfredaktora. Kedysi nám ako študentom dával recenzovať nejaké knižky, bol starší a nie celkom môj typ, ale vychádzali sme. Ešte tam pracovali Agi Kalinová a Nataša Tanská, na reportáže prijali Romana Kaliského, zahraničie robil Paľo Berta a neskôr ako zahraničiar prišiel nebohý Miloš Ruppeldt, bývalý diplomat. Milan Ferko redigoval poéziu. A s Paľom Števčekom sme tam nenápadnými naťahovačkami a intrigami, keďže sme mali na starosti veľa príspevkov, dostali Miša Nadubinského.
Chodieval som jesť k Lerchnerovi, krížom naproti hotelu Tatra. V tej krčmičke som raz dokonca obedoval s otcom, a ten to uznal za výborný podnik, lebo viedenskú roštenku hojne posypali opraženou cibuľkou. To bolo jeho kritérium. Za obed som zaplatil 6,30, s tringeltom sedem korún. Pracoval tam taký mladý čašníček, guľatučký ako Janko Hraško, pochopil ma a našiel vo mne zaľúbenie. Vždy, keď som prišiel, dal mi jedálny lístok a vyhlásil: „Zveríte to na mňa?“ Povedal som, že veľmi rád a on to nikdy nezneužil, aby mi doniesol nejaké drahé jedlo. Zvykol povedať: „Toto som dnes obedoval, toto je čerstvé.“ Inde by som minul veľa peňazí, ale tu som sa mohol stravovať mesiac.
Práca v redakcii ma očarila ako niečo úplne iné, než som dovtedy v živote zažil. Mal som pocit, že robíme niečo mimoriadne, aktívne, konštruktívne, hoci sme veľa nemohli. V tom päťdesiatom šiestom sa konal aj XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, čo znamenalo koniec kultu osobnosti. Atmosféra sa trocha uvoľnila, všetci mali chuť sa nadýchnuť. Do tej roboty som zapadol. Aj Jano Proházka, ktorý bol taký opatrnejší, pochopil, že si svoje odrobím. Dokonca ma bavilo chodiť robiť korektúry do tlačiarne, čomu sa všetci vyhýbali. Pri tom počte redaktorov to na mňa malo vyjsť tak raz za tri týždne. Obyčajne sa niekto ulial a volali z tlačiarne. Proházka vzal prvého, čo bol v redakcii a hnal ho tam. Obyčajne mňa, lebo som ako blbec sedel v redakcii v stredu, keď sa posielalo do tlače. Po niekoľkých týždňoch som si povedal, že ani ja tam nejdem a ostal som doma. Nič mi to nepomohlo, lebo celý deň som bol nepokojný a mal som zlé svedomie, čo keď Jano nebude mať koho poslať na korektúry.
Mňačko potom ešte chvíľu v Kultúrnom živote pobudol, ale keďže patril do kategórie ľudí, o ktorých môj otec hovoril, že mali „nasolenú riť“, šiel na tvorivé štipendium alebo cestoval. Skrátka, v máji 1956 prepustil miesto Jurajovi Špitzerovi, ktorý nastúpil ako šéfredaktor s veľkou chuťou a ambíciami.
Lenže v tom čase ma Milan Ferko prelanáril do novozaloženého časopisu Mladá tvorba. Mal to byť časopis pre mladých autorov, po ktorom sa už niekoľko rokov volalo. Bol potrebný, ale stranícky ÚV ho dlho nechcel povoliť. Ferko to nakoniec po známostiach nejako dokopal k výsledku. Získal mňa, takže redakciu sme tvorili len on, ja a jeho žena, ktorá robila technickú redaktorku. Inak vlastne pôsobila ako sivá eminencia, čo všetko sledovala. Dozerala hlavne na to, aby Milan zostal jednotkou v redakcii, aby sa nestalo niečo, čím by sme ho preskočili.
V Kultúrnom živote mi bolo fajn, ale tu som sa cítil ako v nejakom westerne, keď priekopníci prerazia cez hory, cez Indiánov a divú zver a začnú si budovať osadu. Na ten časopis ozaj čakalo celé Slovensko. Grafomani aj húfy mladých autorov. Do redakcie nám chodilo toľko príspevkov, že sme nimi naplnili niekoľko košov na bielizeň. Dostávali sme aj neuveriteľné množstvo listov. Milan Ferko rafinovane rozhodol, že by sme na to mali najať nejakých študentov. Mal jedno voľné miesto a zobral rovno dvoch. Mira Poláka a Joža Kota. Rozdelil im celý plat, asi 1300 korún, na polovicu. No keď netrávili celý deň v redakcii rovnako ako redaktori na plný úväzok, frfľal. Ako drotárska sirota veľmi rýchlo pochopil vykorisťovanie učňov.
S touto partiou sme začali rozoberať hory pošty. Bolo to ohromne vzrušujúce. Mal som na starosti prózu. Doteraz nechápem, odkiaľ sa to všetko bralo. Množstvo balastu, všelijaké sračky, romány a poviedky grafomanov. Jednotlivé regióny nemali rovnakú úroveň, najstrašnejšie veci chodili z východného Slovenska. Prišiel napríklad nejaký epos o zámku, napísaný v matematickom zošite rukou. Celý rýmovaný. Alebo národopisné spomienky, ako sa kedysi v niektorej dedine sviatkovalo.
A potom som dostal do rúk poviedku nejakého chlapa z Nitry, ktorý sa volal Ladislav Jarunek. Bol to švagor spisovateľky Kláry Jarunkovej, brat jej muža. Pracoval ako dispečer na nejakej stanici a opísal tamojšie pomery priam brutálne, aj sme to uverejnili. Bolo to o nejakom chlapčati, žobráčikovi, ktorý hladoval, a keď sa na jarmoku otočil chlap, čo predával jaternice, šlohol mu nejaké jelítko z plechu a také horúce mu spálilo brucho. Keď ho chytili, neľútostne ho zmlátili. Drsná poviedka, ale dýchal z nej život, ten trh a hlad toho chalana. A aj tvrdosť chlapa, ktorý videl len svoj zárobok, svoje peniaze, a pochopil, že ak príde ďalších dvadsať takých, nezarobí nič. Tá poviedka ma odškodnila za predošlých päť kíl balastu. No po nej som musel čítať ďalších päť kíl. Ale našlo sa tam i zopár skvelých vecí.
Zjavili sa aj výtvarníci. Napríklad Ernest Špitz, žid, ktorý s celou rodinou prežil posledný rok prenasledovania v zemľanke v lese, kde bývali aj v zime. Smrteľne tam ochorel na ľadviny a nakoniec zomrel asi tridsaťdvaročný. Prišiel za mnou do redakcie a nepoznal som ho. Strašne chudý, vyzeral ako mím. A mal aj pantomímske ambície, kúpil si kominársku uniformu a robil v nej nejaké etudy. Mal takú zvláštnu vnímavosť a jemnocit. Špitz navrhol krásnu, ale nerealizovateľnú obálku, vyzerala priam ako obraz, nedala sa použiť, lebo časopis musel mať nejakú uniformitu. Tak sme nakoniec vypísali aj súťaž, prišli všelijaké návrhy a komisia vybrala. Ako prvý ročník vyšli štyri čísla Mladej tvorby, od septembra do decembra, ďalší ročník už bol normálny.
Do redakcie začala chodiť Jarka Blažková, prišiel aj Tono Hykisch, ktorý najprv nedoniesol poviedku, ale príspevok o Françoise Saganovej. Zrejme vyčítal niečo z poľských časopisov. Prišiel Tono Baláž, zase iný typ, robustný, zemitý, realistický. Objavili sa aj známi autori, ktorí písali básne Milanovi Ferkovi a s ktorými kedysi pil. Zatiaľ to nebola trnavská skupina, ale prikvitli napríklad Jozef Mihalkovič a Ján Ondruš, ktorý ešte vtedy študoval v Prahe. Prišiel Ľubo Feldek ako nadané geniálne dieťa, mal vtedy asi dvadsať.
Začali sa trúsiť aj moji kolegovia, tí sopliaci ešte zo školy – Števo Drug, Vlado Petrík, Mišo Gáfrik. Písali kritiky. O časopis sa zaujímal aj Edo Grečner, ktorý vtedy ešte nemal možnosť režírovať, iba dramaturgoval. Skladal aj básne, ale z toho mu myslím nič nevyšlo. Ja ho však mám vo vedomí ako skvelého filmového kritika, ktorý napríklad produkoval také texty o talianskom neorealizme, že to rovno habala cenzúra. A Vojtech Mihálik, veľký kultúrny koryfej, pritom mudroval, že: „To, čo je časté, ešte nie je typické! Typické je to, čo pohýna historický vývin dopredu.“
Moja mama Mladú tvorbu nenávidela. S Ferkovcami sme sa totiž obyčajne radili aj v sobotu alebo v nedeľu. Zväčša u nich doma. Nedostal som sa teda do Trenčína a ona reptala a lamentovala.
Redakčné porady prebiehali v rodinnom kruhu – Ferková zalomila, nalepila na strany korektúry a spoločne sme uvažovali, čo kde prehodiť. Nebolo to len zamestnanie, ale priam spôsob života.
A od začiatku sme zažívali útoky. Jednak nám nedal pokoj Mihálik ako tajomník zväzu spisovateľov. Zúril, keď sme si vymysleli Poéziu všedného dňa – ako mali napríklad Česi v časopise Květen – spojil si to s filmovou poetikou Eduarda Grečnera a postavil sa proti. No oveľa horšie bolo, že nám šialene závidela Smena, všetci tí mladí zväzácki novinári. Mysleli si, že to majú robiť oni, hoci to by dopadlo zle – šli by na to rôznymi agitkami. Cítili sa dotknutí. Mladá literatúra má predsa patriť pod zväz mládeže! Všetko musí byť organizované a pod palcom!
Stalo sa napríklad, že Laco Szalay mal humoristickú poviedku o chalanovi, čo tvrdí rodičom, že študuje právo, ale namiesto štúdia hrá biliard a stane sa majstrom. Proste zarábal ťažké peniaze za hru a domov chodil ako študent práva. A Slavo Kalný, významný reportér, mal príspevok, že kazíme mládež a učíme ju, aby neštudovala, ale sa len hrala. Vyvrcholilo to tým, že šéfredaktor Smeny Bohuš Trávniček, ktorý sa neskôr záhadne utopil na Železnej studienke, nás napadol za „bezideovosť“ a „nihilizmus“, a sprdol štyri poviedky – Jarky Blažkovej, Jozefa Kota, Petra Balghu a Antona Hykischa. Nehorázne nám naložil. Chodili za nami ľudia a hovorili: „Toto tak nemôžeme nechať, to je útok na generáciu! Nehorázne! Takto písať o literatúre!“ Všetci nám prejavovali solidaritu a každý chcel napísať odpoveď. Keby to spravila polovička z nich, mohli sme vydať špeciálne číslo odpovedí. No prišiel deň uzávierky a nikto neposlal ani riadok.
