Ukážka z diela

Mlčky a krátko

MLČKY A KRÁTKO

(úryvok)

Možno aj preto ten nápad s mikulášskym turnajom za účasti rádových sestier, čo je iste rarita, ale vítaná, lebo aj keď sú to mníšky, sú to ženy, aj keď..., mno, nechajme to radšej. Generál si je istý, že to bolo vnuknutie prozreteľnosti a tajne dúfa, že s ich predstavenou tentokrát vyhrá, lebo dosiaľ sa mu to ešte nepodarilo, z čoho je roztrpčený. Ale Mikulášska slávnosť bude, musí byť.

Po zaviatej ceste sa k zadnej bráne rakúskej garnizóny v katastre poľského mesta Gródek blížia sane ťahané dymiacim motocyklom, ktorého dunenie sa v snehu stráca a znie nečakane prekvapujúco tlmene a akoby ohľaduplne k persóne, ktorá vzpriamená sedí zaborená medzi kožušinami vzadu na saniach. Medzi mužstvo elitného pešieho zboru tretej armády generála Hotzondorfa a oficierov hlavného štábu zavíta biskup Mikuláš.

Už od skorého rána obliekali a maskovali slečny z Krakovského francúzskeho gymnázia, z ich ochotníckeho divadla Plaisir   maďarského frajtra Atilu Horvátha, ktorý dostal túto úlohu rozkazom od samotného generála.

Je to mocný, vysoký chlapisko a kostým, ten honosný biskupský ornát bolo treba upraviť, mitru rozstrihnúť a zväšiť, rukávy na košeli predĺžiť a nadstaviť čipkou, a čižmy, ktoré nakoniec natreli bielou farbou, tie musel požičať tunajší silák, zápasník Janci Welkoscik, pre takúto bohumilú vec to urobil rád.

Ani maskovanie nebolo jednoduché, chumáče jemnej ovčej vlny, ktoré mu lepili na bradu a na obočie rozvarenou múkou a kváskom nechceli držať, bolo treba pridať vaječné bielko, a napokon, keď už sa slečny tešili, že svätý Mikuláš vyzerá naozaj ako živý, prišla katastrofa – parochňa bola malá. Ale aj táto prekážka bola predsa len akosi prekonaná a aspoň odpredu, madam Melanka, manželka maliara Grobarczika povedala, ánfas, vyzeral Atila s tou veľkou bielou bradou celkom ako ten radodajný svätý, dámy i slečny boli spokojné, ale Mikuláš mal prísny zákaz otáčať hlavu, lebo okolo krku a za ušami mu vyliezali jeho bujné čierne cigánske kučery.

Všetko to ich radostné úsilie ale vyjde už o chvíľu nazmar, už to nebude trvať ani minútu a podmračeným ránom sa ozve výbuch a hneď potom ešte jeden, strážny, ktorý vybehol zo strážnej búdky pri bráne, sa stihol hodiť do snehu, šrapnely sa rozleteli do strán a s jedovitým syčaním sa všade okolo neho zabárali do snehu a vzápätí sa od nich dvíhali obláčiky pary. Atila sa pokúsil vykríknuť, ale už to nešlo, už nemohol zakričať na Iboju a Jolanku, nech ho nečakajú, lebo tú dovolenku nedostane, lebo nesplnil rozkaz, a nech neplačú. Ani zbohom im nestihol dať. Je mŕtvy, nepomodlený, zomrel ako pohan, ale pane Bože, buď spravodlivý, keď nemáš hlavu, tak sa nepomodlíš, aj keby si ako chcel, ver mi, pane, nejde to...Hidd el nekem, uram, nem tudok...

Keď Rusi pred pol rokom ustúpili stihli zamínovať všetky cesty, aj hlavné aj vedľajšie a naši sapéri robili, čo vedeli, a skúste, vy, pán generál von Hohensteiner, skúste nájsť pechotnú nášľapnú mínu pod snehom...

Matka predstavená sedí v kláštornej kuchyni, vyhrieva sa pri kachliach, pije z plechového pôstneho hrnčeka vývar z harmančeka, kamillentee vor allem, drieme a spod privretých viečok pozoruje sestry, ktoré balia nakrájané orechovníky a makovníky do obrusov a ukladajú ich do veľkých prútených košov.

Cukor a mak boli už z posledných zásob, múka ešte zatiaľ je, ale mikulášska nádielka musí aj tak byť, musí, daj nám Pane náš, daj nám silu, matka predstavená sa v duchu modlí a drieme, myslí na tie desaťtisíce našich mŕtvych a ranených, či tisíce tých zajatých a vyhladovaných ruských neznabohov. Veď aj Rus je tvor boží, aj Rus musí jesť, však Stvoriteľu, či nie?

Z nádvoria sa ozval dunivý hukot motora, približuje sa, matka predstavená dopije po stojačky, vyjde na chodbu, náhlivo zíde po schodoch na prízemie ku dverám refektára, otvorí ich a za mrežou už vidí biele tváre dôstojníkov, salutujú, dvaja pokľakli a prežehnali sa, je cítiť zápach benzínu, motor buráca, od tej rúry medzi kolesami toho ozrutného stroja sa kúdolí smradľavý čierny dym, z hmly za múrmi kláštora sa vyletel kŕdeľ vrán, sadajú na strechou kláštora.

Matka predstavená prejde hlbokým snehom k automobilu, usadí sa, páni dôstojníci ju prikryjú dekami a nakladajú koše s dobrotami a na koniec veselo, slávnostne, opatrne a takmer nežne aj ozrutný demižón pálenky. Sestričky pomáhajú a keď je už všetko naložené prisadnú si na zadné sedadlo k matke predstavenej a kufrík, v ktorom nesú figúrky a šachovnice si uložia k nohám. Chvejú sa tichým šťastím, z toho, čo práve zažívajú, a boja sa, že to na nich bude vidieť.

Keď asi tak o hodinu hlásila stráž pri bráne, že sa automobily už blížia, vyložili ordonanc s pucflekom generálovi na plecia plášť s kožušinovým golierom, on si v presklených dverách osobne a prísne skontroloval svoj výzor, rukávy si nechal visieť len tak vedľa tela, švihácky, tú chvíľu to vydrží, nezmrzne, Alfymu natiahli na brucho kazajku zo škótskeho tvídu, podšitú kusom pogumovanej plachtičky, v noci sa oteplilo, nasnežilo a jazvečík, ako je známe, má krátke nohy, generál o svojho miláčika dbá.

Automobily zatrúbili, prešli bránou, zastali, generál zasalutoval a potom si celkom proti predpisom zložil brigadírku z hlavy, vietor mu strapatil vlasy a on tých niekoľko metrov snehom k autu prešiel vzpriamený mladíckym a ráznym krokom, ako keby ho fotografovali. Matka predstavená sa za oknom automobilu usmiala a počkala až jej otvoria dvere.

Páni dôstojníci vybehli zo vchodu a pomáhajú matke predstavenej vystúpiť, prostovlasý generál osobne s úklonom nastavil rameno o ktoré sa Anselma-Clara oprela s prekvapujúcou a nečakanou gracióznosťou, generál sa pod mohutnými fúzmi usmial, fúzy má, márna sláva, generál Hohensteiner ešte stále famózne.

Niekoľko pánov poddôstojníkov, aj Riči a Spielmann vynášajú koše s koláčmi, tri mníšky, zrejme šachové družstvo kláštora Svätého Michala Archanjela, tie zasa nosia obrusy, taniere, misy a kvetináče s vianočnými ružami, generál je s prípravou mikulášskeho šachového turnaja, teda s tým, čo vidí, spokojný, ale keď so uvedomí, že ešte stále čakajú na Mikuláša znervóznie, kývne na ordonanca a zavrčí mu do ucha, nech zistí, čo sa deje.

Potom pozve veliteľ garnizóny matku predstavenú na pohárik na zohriatie, čo ona zdvorilo odmietne, ale pohárik si do prstov vezme, a generál povie niekoľko krátkych viet, nevie o čom hovorí, ale je to voľačo srdečné, a on sa veľmi snaží, aby jeho hlas znel vľúdne, a pritom si uvedomí si, že bontón v čase vojny je dosť vyčerpávajúci.

Anselma-Clara drží pohárik zdvorilo a skutočne elegantne, len v dvoch prstoch, ale ani neoblizne, a potom zrazu tichým hlasom povie, že je veľmi nedočkavá, že vie, že je to nevychovanosť, ale , že by veľmi chcela vidieť toho geniálneho šachistu a generál Hohensteiner, si s pyšným majetníckym výrazom vykrúti končeky tých hrdinských fúzov a dá zavolať podporučíka Rétiho a predstaví ho matke predstavenej.

A stane sa a teraz teda už matka predstavená pozerá na toho počerného židovského mládenca s hlbokými tieňmi okolo očí, ktoré na ňu pozerajú uprene spod hustého čierneho obočia. Interesantná tvár. Zádumčivá. Záhadná.

Počas tých niekoľkých zmätených sekúnd sa Riči potí, nevie či môže mníške bozkať ruku, to asi nie, ale asi by sa mal ukloniť, a ako hlboko, a ako dlho má zo stať sklonený? Má si nechať na hlave brigadírku a zasalutovať, alebo nahlas pozdraviť, a ako pozdraviť? Nebude trápny? Smiešny? Utrpenie.