Vyhľadávanie
(úryvok)
Stará pani sedí v hojdacom kresle a mierne sa kolíše. Kreslo občas zavŕzga, inak je v izbe celkom ticho. Klbko kamsi zaliezol, nepočuť jeho spokojné odfukovanie, a oheň v peci tichučko praská ako vetvičky pod nohami srnky. Odjakživa ju fascinoval... lenže dnes dáva prednosť pohľadu z okna. Vábi ju, rovnako ako spomienky... Sedí, nohy má prikryté modrou vlnenou dekou, trocha jej je chladno, vie, že na vine sú jej nohy, v poslednom čase ich máva ľadové ako cencúle, nepomáhajú ani hrubé ponožky, ani teplé vlnené papučky, ktoré jej uplietla Janka... Pozoruje snehové vločky za oknom. Veselo tancujú svoj rituálny tanec, prišli ako na zavolanie, v predvečer Vianoc, a ako vždy, už od čias, keď bola malým dievčatkom, vtiahli ju do svojho sveta. Nemusí vyjsť na dvor, i tak cíti ich chlad, ľahkosť a zázračnosť. Sú ako roztancované malé víly, vrtia sa vo vetre a potom tíško dopadajú na zem, kde skončia svoju púť. Žijú len krátko... tak krátko, a napriek tomu ovplyvnia svet okolo seba. Platí to už večnosť... a na tom sa nikdy nič nezmení. Deti pri pohľade na bielu krajinu výskajú nadšením a vyťahujú sánky, romantici vybehnú von a nechajú si vločky dopadnúť na tvár, chcú pocítiť ich chladivú jemnosť, starší ľudia frflú, že sa vonku šmýka a je to pre nich nebezpečné, a šofér i nadávajú, pretože sneh prináša len problémy. V Betke sa mieša dieťa s romantikom, a keďže sa jej nechce vybehnúť von, veď aj tak bude musieť o chvíľu vyvenčiť Klbka, len tak sedí a pozoruje ich tichý tanec. Vie, že by mala vstať a začať čosi chystať, veď čas uteká a onedlho bude chalupa plná smiechu a kriku, no nemôže... aspoň chvíľu nie. Premohli ju spomienky... tak ako už večnosť, ako päťdesiatpäť rokov, vždy sa pri pohľade na vločky zasníva a teraz už aj spomína. Je plná známej bolesti, no vie, že o chvíľu prejde... už sa zmierila. S Ľubošom sa brali pred päťdesiatimi piatimi rokmi, ona mala dvadsaťdva a on o štyri roky viac. Svadobné zvony vyhrávali nielen po celom mestečku, ale aj v jej srdci. A snežilo, husto a krásne, rovnako ako dnes. Bolo to tak dávno... no ona si pamätá na ten deň celkom jasne, akoby sa to stalo len včera. Ľúbila Ľuboša z celého srdca a už sa nevedela dočkať, kedy sa ich životy spoja... kedy budú svoji. Vonku snežilo a krajina navôkol akoby bola vymaľovaná bielym štetcom nevinnosti a krásy. Rovnaká bola ona... nevinná, krásna a ľúbiaca, odetá do bielych jednoduchých šiat, ktoré jej ušila mama. Vnútri rozochvená, navonok pokojná... na rozdiel od Ľuboša, ktorý si nervózne mädlil dlane a chcel, aby to už bolo za nimi... Znervózňovali ho davy, najradšej by bol s ňou už sám... Dočkal sa. Od ich svadobného dňa prešlo už vyše pol storočia... a všeličo sa zmenilo. Svet vonku nadobudol iné dimenzie a rozmery, no ten vnútri... ten zostával rovnaký. Láska nepodlieha tlaku zvonka ani jeho chaosu a rýchlosti... láska, tá je stále rovnaká. Postupom času sa len menia jej vonkajšie prejavy... V očiach starej panej sa zalesknú slzy... Prežili sme spolu hodnotný život. A ľúbili sa do poslednej chvíle... až kým mi ho anjeli nezobrali k sebe.
Bolo to presne pred dvoma rokmi... deň pred Vianocami. Čakali svoje deti a vnúčence, a preto už od začiatku adventu chystali Vianoce. Mal ich byť plný dom... malo prísť desať detí. Vždy ich volala deti a bolo jedno, či ide o jej vlastné, alebo o zaťov, nastávajúcu nevestu či vnúčatá... pre ňu to boli jednoducho deti. Ešte sa len učili životu... životu bez jej ochranných krídel. No vždy boli prepletení s tým jej... Rady sa vracali domov, nadýchali spomienok, oddýchli si, načerpali silu ísť ďalej... Oni s manželom zostávali v modrom domčeku sami, no nikdy nie nadlho. Deti sa sem často vracali a ona ich zakaždým vítala s otvorenou náručou... Rovnako to malo byť pred dvoma rokmi. S Ľubošom pobehovali po dome ako dvaja škriatkovia, ona piekla, on údil klobásky a mäso, v neďalekom meste kupovali darčeky a po večeroch ich balili do vianočných papierov... a tešili sa na Vianoce. Lenže osud to chcel inak a zasiahol v tej najnevhodnejšej chvíli. Deň pred Vianocami! A pritom obaja tak Vianoce milovali! Hrávali sa na usilovných vianočných anjelikov a opájali sa každou chvíľou adventu.
Pamätá si na to ako dnes... a nebolo by dňa, keď by sa jej ten obrázok nevracal. Rozoberá ho do detailov, usiluje sa prísť na to, kde sa stala chyba... a či sa tomu nedalo zabrániť. No ako to mohla predpokladať? Bol to ich predvianočný deň... a niektoré rituály sa na ňom za celého pol storočia nezmenili. Ona vyzdobovala domček, v každej izbe to voňalo smrekovými vetvičkami ozdobenými medovníčkami, ktoré sama piekla a zdobila bielkovou penou už od Mikuláša, pripravovala zemiakový šalát a varila kapustnicu, pretože odstáta lepšie chutí, a Ľuboš chystal drevo, aby ho mali na sviatočné dni dosť. V tej osudovej chvíli boli vonku obaja – ona zametala sneh spred domu, Ľuboš rúbal drevo... Dohovárala mu, že nemusí, že stačí, ak narúbané nanosí dovnútra, že aj Maroš pomôže... nie, on trval na svojom.
„Potrebujem trocha pohybu,” usmial sa a žmurkol na ňu, tak ako to robieval celých päťdesiatpäť rokov.
„Tak sa poď so mnou prejsť,” navrhla mu. Snehové vločky jej padali na šál, ktorý mala obkrútený okolo hlavy, sneh jej vŕzgal pod čižmami a krajina lákala na krátku prechádzku. Už videla, ako si po návrate uvaria sladký čaj s rumom a zasadnú ku krbu... Milovala sneh... veď práve on ich pred rokmi spojil. Pre oboch mal zvláštnu príchuť a vôňu.
„O chvíľku, Betuška, len narúbem zopár polien. Dobehnem ťa.”
Vedel byť tvrdohlavý ako mulica, no ona tiež, nie raz sa preto pochytili, ale to už k životu patrí. Láska bez hádok je ako korenie bez jedla... Verili tomu, pretože ich udobrovanie bolo vždy zázračne sladké...
„Ako myslíš,“ zamrmlala a vydala sa smerom k bránke. Zrazu začula za chrbtom výkrik... otočila sa a videla, ako Ľuboš padá k zemi. Držal sa za srdce a v očiach mal začudovanie... Pripadalo jej to, akoby zastal čas... ako v spomalenom filme. Bežala k nemu... len pár metrov, pár metrov cez ťažký biely sneh... a kým dobehla, ležal na zemi... Už bol mŕtvy. Odišiel od nej bez jediného slova na rozlúčku... bez dotyku, bez... čohokoľvek. Odišiel bez upozornenia a rýchlo... odišiel tak, ako sa k nej pol storočia vracal. Nevedela to pochopiť... nevedela sa s tým zmieriť. Bol zdravý ako repa... iste, bolievali ho kríže a ráno mával stuhnuté údy, ale veď mal sedemdesiatdeväť rokov, mal na to právo... inak bol však zdravý. A zrazu mu zlyhalo srdce. Nadobro... bez možnosti nápravy. Zavolala sanitku, ale lekár konštatoval už len smrť. Vedela to... napriek tomu dúfala, že sa s tým ešte dá niečo urobiť... nejako to zmeniť. Nechcela prijať pravdu...
„Vieš, Betuška, tvoj problém je v tom, že nevieš prijať pravdu,” vravieval Ľuboš. „Máš v hlave a v srdci svoj svet a na zlo, hnev a nenávisť v ňom nie je miesto. Lenže život prináša aj to... spolu s bolesťou. Si múdra žena, naučíš sa to... a zmieriš sa s tým.”
„S nenávisťou a bolesťou?!” zazrela naňho zakaždým, keď na to prišla reč. „To by som nebola múdra, môj milý, ale parádne hlúpa! No a pochybujem, že by si si zobral hlúpu ženu,” uzavrela.
Tento rozhovor, v miernych obmenách, sa opakoval donekonečna... a obaja vedeli, že každý z nich má svoju pravdu.
A teraz sa mala zmieriť s tou bolesťou, ktorá jej trhala srdce na kúsky a nedovoľovala dýchať... Zavolala deťom a oznámila im, aby na Vianoce nechodili... až na pohreb. Márne ju prehovárali... márne prosili, že bez nej to nebudú Vianoce, bez nej a staručkého domu, ktorý dýcha spomienkami a v noci nimi ožíva... srdce sa jej zatvorilo, nič z toho nepočula. Chcela byť so svojím smútkom sama... bez detí. Milovala ich, boli súčasťou jej tela i duše, ale Ľuboš... ten bol začiatkom jej života, patril k nej... a ona k nemu. Boli k sebe pripútaní nielen láskou, ale aj prežitými rokmi, spomienkami, prítomnosťou a plánmi na budúcnosť... Teraz ich osud niečo rozdelilo... a ona potrebovala čas, aby sa s tým naučila žiť... Tie Vianoce, minulé Vianoce, ani nezdobila stromček. Nevarila, nechystala... neurobila nič. Sedela v tme a tichu a oplakávala život, ktorý sa skončil. Bol to dobrý život... a zrazu, v jednej jedinej sekunde jej z neho zostali len spomienky... Vedela, že už nikdy nič nebude také, ako kým Ľuboš žil. Nemýlila sa... a ako sa míňali mesiace po jeho odchode, učila sa novému životu. Životu na samote, obklopená šumom stromov a spomienkami...
Spoza dvere sa ozve štekanie. Stará pani zo seba zhode deku a pomalým krokom prejde k dverám.
„Klbko, ja som ťa tu zatvorila!” Zohne sa k nemu a pohladká ho. „Prepáč, nechcela som... Chceš ísť von, však? Viem, viem... počkaj, len si na seba prehodím kožuštek, obujem čižmy a môžeme ísť. A keď sa vrátime, pustím sa do kapustnice a šalátu. Najvyšší čas, veď onedlho bude večer. A zajtra prídu deti...“
Vychádzajú von. Husto sneží a krajina navôkol sa obliekla do tmy. Na priedomí je však rozsvietené. Holé stromy vrhajú na biele pozadie tmavé tiene, svetlo sa v snehu triešti na milión zlatých hviezdičiek. Vyzerá to čarovne... Stará pani a pes sa brodia hlbokým snehom, ona kráča pomaly a opatrne, aby nespadla, Klbko okolo nej skáče a váľa sa v snehu... nad hlavami im tancujú snehové vločky a tíško šepkajú o Vianociach...
Na Vianoce sa narodila Zlatica. Na Vianoce pred päťdesiatimi štyrmi rokmi. Neuveriteľný čas... neuveriteľné množstvo rokov, mesiacov, týždňov, dní... Prvorodená dcéra. Ľuboš spočiatku básnil o synovi, ale ako sa Betka rozrastala do šírky a bola čoraz spomalenejšia a ubolenejšia, začínalo mu to byť jedno. Hlavne, aby boli obaja v poriadku, vravieval, manželka i dieťa. Malá sa narodila v malej izbietke pri kuchyni a pri pôrode okrem jej mamy pomáhala pôrodná babica. Ľuboš s otcom stáli na priedomí a zahrievali si vnútro aj skrehnuté ruky slivovicou. Detský plač sa ozval o piatej, keď sa krajina zahalila plášťom tmy. Dievčatko ako maľované... s nádhernými zlatistými vláskami a zelenkavými očami, ktoré zdedila po svojej mame. S menom neváhala ani chvíľu... a dievčatko podľa jej výberu pokrstili Zlatica.
Stará pani sa brodí snehom a priviera oči... akoby si chcela privolať späť tú chvíľu. Netrvá jej to dlho... a pred očami sa jej vykreslí tvárička malého bábätka s drobným noštekom a pästičkami ako veľké gaštany. Vidí aj Ľubošovu tvár... zjemnela, oči sa mu naplnili radosťou a pýchou. Malej Zlatici dal polovicu svojho srdca... a nikdy sa na tom nič nezmenilo. Ako deti pribúdali, dával im už len čiastky zo seba... najviac dostala Zlatica. Možno preto bola vždy taká... vyrovnaná. Zmierená s osudom a spokojná. Až príliš, pokrúti hlavou stará pani a zvrtne sa. Je čas vrátiť sa späť...
Zlatica naplnila ich malý dom smiechom a radosťou. Bola hravá a veselá, vždy jej boli plné kúty. Vtedy po prvý raz začali s Ľubošom uvažovať o tom, že by sa mali aj s malou presťahovať do svojho. Lenže – kam? Po svadbe žili v dome jej rodičov a Betka pomáhala mame so starostlivosťou o starú, chorú babku. Starenka mala osemdesiatpäť rokov a bola celkom odkázaná na pomoc druhých. Pamäť jej však slúžila neuveriteľne dobre. Večne všetkých zabávala príbehmi zo svojej mladosti... a všetci ju vďačne počúvali. No museli ju nielen kŕmiť, ale aj prebaľovať a kúpať... neustály kolotoč povinností, ťažší, ako keď sa vrtíš okolo malého decka. Babka vedela byť riadne náročná a ufrflaná, jednoducho, nebolo to s ňou ľahké. Dom mal len dve izby a veľkú kuchyňu, v ktorej spávala babka. Otec s mamou mali menšiu izbičku a Ľubošovi s Betkou a Zlaticou dali tú väčšiu. Predpokladali. že mladá rodina sa bude rýchlo rozrastať. No i bez ďalšieho dieťaťa ich bolo v dome dosť... Betka však cítila, že jej mama by po ich odchode bola nešťastná... zostala by v dome s chorou babkou a otcom, ktorý mal radšej slivovicu ako svoju rodinu. Nebol zlý, len... večne opitý. Bľabotal a pil, pil a bľabotal, večer čo večer... až kým neodpadol. Potom ho mama s Ľubošom preniesli do postele a Betka mu vyzúvala čižmy. Keby odišli, mama by na všetko zostala sama... a to nemohla dopustiť. Svoju mamu nadovšetko milovala. Bola to drobná, krehká žena, Betka bola od nej takmer o hlavu vyššia, a veľa šťastia si v živote neodtrhla. Po Betke porodila ešte dvoch synov, ale ani jeden z nich sa nedožil svojich prvých narodenín. Betka za bračekmi dlho žialila... a svojím spôsobom žiali dodnes. Vie, že jej život by bol ešte bohatší... a ich rodina ešte väčšia. Život dáva aj berie, vravievala babka... a Betka až s pribúdajúcimi rokmi pochopila, že mala pravdu. Hlavou múr neprerazíš. A potom, naozaj nemali kam ísť. Ľuboš bol učiteľom a do neďalekej Myjavy každý deň dochádzal – niekedy pešo, niekedy autobusom. Ideálne by bolo bývať v meste, lenže o voľných bytoch nevedela. A ani Ľuboš, lebo v opačnom prípade by už bol balil kufre. Hnevalo ho, že cestovaním do mesta stráca čas, a stávalo sa, že z rozličných prečin chodieval domov pešo... na autobusy sa v tom čase ešte nedalo spoľahnúť.
Malá Zlatka sedávala na priedomí a trpezlivo vyčkávala na otcov návrat. Keď vrzla bránka, rozbehla sa mu naproti až k drevenému plotu.
„Ocko'“ vešala sa naňho. Ovíjala mu drobné rúčky okolo krku a bozkávala ho na líce. „Škriabeš!”
Pozorovala som ich z dverí kuchyne... ako sa blížia k domu a rozprávajú sa... a vedela som, že nič krajšie na svete nejestvuje. Boli mojou súčasťou... rozjasňovali mi každučký deň.
Kým bolo vidno, častokrát sa chodievali prejsť na neďaleké pole... všetci traja. Pozorovali západ slnka a potom sa ruka v ruke vracali domov... za povinnosťami. Bolo treba pripraviť večeru, obriadiť babku, spratať, zašívať... Vždy bolo čo robiť. Ale polhodinka po návrate Ľuboša z roboty patrila len im trom.
Bol to šťastný čas, zamrmle Betka, keď otvára bránku a poberie sa k domu. Neuveriteľne šťastný čas... boli sme zdraví, zaľúbení a mladí, mali sme krásne a milé dieťa... čo viac sme si mohli priať?
Vojde s Klbkom do kuchyne, otrasie zo seba sneh, vyzlečie si kožuštek a prejde do špajzy. Vyberá z nej kapustu a údené mäso. V kuchyni dá najskôr do veľkého hrnca variť mäso a kapustu, a keď je to polomäkké, pridáva sušené hríby, cesnak a bobkový list, premieša a prikryje pokrievkou. Do pece priloží hrubé poleno, aby dlho vydržalo, potom si postaví variť vodu na čaj a vracia sa do špajzy, kde z veľkej škatule vyberie zopár vanilkových rožkov.
„Ja viem, že Vianoce sú až zajtra,” vysvetľuje Klbkovi, ktorý vrtí chvostíkom a obšmieta sa jej okolo nôh, „ale ja som už stará, a tak nemusím držať pôst. V tom je výhoda staroby,” pokýva hlavou a naloží si zopár rožkov na malý tanierik. Privonia k nim... a ich vôňa ju na chvíľku opäť vtiahne do minulosti. Vanilkové rožky odjakživa patrili medzi jej najobľúbenejšie vianočné pečivo. Mamička ich piekla z lieskových orieškov, mali výbornú chuť a rozplývali sa na jazyku. Lieska im rástla za plotom, takže si tento luxus mohli dovoliť. Už keď som bola malá, mohla som mať tak štyri roky, piekla som spolu s ňou. Zasvätila ma do tajov a malých fígľov ako piecť vianočné pečivo, aby vydržalo chrumkavé až do Troch kráľov. Keď som už bola vydatá, prevzala som velenie nad pečením... a mama mi len pomáhala. S úžasnou trpezlivosťou vykrajovali anjelikov, šuľkali malé rožky, ozdobovali medovníčky... Kuchyňa voňala Vianocami už začiatkom adventu... a na tom sa dodnes nič nezmenilo. Ľuboš sa rád okolo nej obšmietal, miloval vôňu škorice a vanilky, a občas niečo nenápadne uchmatol z taniera... vždy sa tvárila, že nič nepostrehla. Vianočné pečivo sa u nich doma mohlo jesť až po štedrovečernej hostine.
V kuchyni si zalieva mätový čaj, necháva ho chvíľku vylúhovať, osladí si ho medom a posadí sa za veľký dubový stôl. Ako každý deň niekoľkokrát, aj teraz prejde dlaňou po jeho povrchu... ten stôl má už deväťdesiat rokov. Patril mojim rodičom... a keď odídem za Ľubošom, zdedia ho moje deti. Možno oň nebudú stáť... možno ho vymenia za nejaký nový, fajnovejší... Táto myšlienka zabolí, rýchlo ju od seba odtláča.
Sedí za stolom, chrumká vanilkové rožky, popíja voňavý čaj a vníma atmosféru domu, ktorý ju objíma svojou hrejivosťou. Vyrastala v ňom, žila ako mladomanželka a potom, po rokoch, sa sem znova vrátila. Už natrvalo. Keď rodičia umreli a dom zostal prázdny, znova sa doň s Ľubošom nasťahovali. A pred desiatimi rokmi ho dali kompletne zrekonštruovať. Pozbierala sa na to celá rodina, každý dal, koľko mohol. Najviac prispela Zlatka s manželom, vybavili si úver, a Renátka. Spodnú, pôvodnú časť domu príliš nezmenili. Nechali pôvodné drevené dvere s hrubými drevenými zárubňami, hrady aj starú pec. Tú dali len opraviť, rovnako ako dvere, takže atmosféra miestností sa nezmenila. Ešte vždy dýcha dávnymi rokmi... veď chalupa stojí už sto rokov. Úctyhodný vek. Pamätá všeličo... K chalupe zozadu pristavali chodbu so schodiskom do podkrovia, záchod, kúpeľňu a komoru. Latrína a umývanie sa pod studňou ich už prestali baviť. Užili si toho dosť, aj ich deti a vnúčatá... pre zmenu zatúžili rozmaznávať sa malým luxusom. Do podkrovia sa zmestilo päť izieb, pre každé dieťa jedna, a spoločenská miestnosť s krbom. No najobývanejšou miestnosťou i tak zostala spodná kuchyňa. Kuchyňa so starodávnou pecou, drevenou dlážkou a so starými hradami, ktoré majú dierky po červotočoch. Takmer nič sa tu od čias, keď som bola dievčatko, nezmenilo... a presne tak sme to s Ľubošom chceli. Betka sa pousmeje pri spomienke, ako boli deti prestavbou nadšené. Behali po prázdnych izbách a plánovali si, ako si ich zariadia. Konali sa na tú tému živé diskusie, občas vybuchli aj hádky, dievčatá mali nos večne strčený v akýchsi katalógoch, aby sa inšpirovali, zháňali stolárov a iných majstrov, objednávali nábytok... s Ľubošom sme to nechali na ne. Podkrovie sme dali postaviť pre ne... mohli sa preto slobodne rozhodnúť, ako ho zariadia. Zlatica si zvolila ružovú izbu, vybrala si farbu, ktorá sa hodí k jej povahe, Lena modrú, márne som ju prehovárala, že je to tmavá farba a môže v nej prebúdzať smútok, nepovolila... a tak som napokon ustúpila, v Renátkinej izbe prevláda žltá, slniečková, v rôznych odtieňoch, a v Marošovej hnedá. Najmladšia Janka mala v čase rekonštrukcie len osem rokov a bola nešťastná, že sa na chalúpke niečo mení.
„Chcela som, aby bola starodávna,” lamentovala a v očiach mala slzy. „Mne sa taká páčila...”
„Chrobáčik, veď aj zostane,” usilovala sa ju upokojiť. „Spodok zostane starodávny a podkrovie bude nové... A izbičku ti zariadime, ako budeš chcieť...”
„Nechcem nič,” mykla plieckami a odbehla do záhrady, mala tam svoj strom, na ktorom sedávala dlhé hodiny a pozorovala svet naokolo. Samozrejme, vrecká si vždy naložila zásobami jedla, aby tam dlho vydržala... Rozkošné dieťa... Tvárou jej prebehne tieň, a tak radšej rýchlo vstáva. Činorodosť je na smutné myšlienky tým najlepším liekom, vravievala jej mama... a mala pravdu. Postojačky dopije čaj a prejde k peci. Dýchne na ňu teplo, víta to. Pomieša kapustnicu, nádherne rozvoniava, a púšťa sa do šúpania zemiakov na šalát. Uvarila ich už ráno, pôjde to ľahko.
O chvíľu už krája zemiaky na drobné kúsky... a spomienky sa jej znova rozletia späť. Keď mala Zlatica tri roky a tri mesiace, zistila, že je opäť tehotná. V januári, začiatkom nového roka, porodila opäť dievčatko. Ľuboš bol trocha sklamaný, v hĺbke duše túžil po synovi, no znova sa dočkal dievčatka... Bola celkom iná ako jej staršia sestrička. Narodila sa tmavá, vlásky mala od prvého momentu ako prišla na svet hnedé, očká sýtomodré a tmavú pleť. Vyzerala rozkošne... Pomenovali ju Lenka.
„Máme doma dve princezné,” usmieval sa Ľuboš. „Páni, to bude, keď ich raz budeme vydávať!”
„Nepredbiehaj čas, môj milý,” zazrela naňho a pustila sa do prebaľovania malej. Pôrod bol oveľa ľahší a kratší ako pri Zlatici, cítila sa veľmi dobre a plná sily.
Týždeň po narodení Lenky zomrela babka. Odišla v spánku... pokojne, bez stonania a plaču... a všetkých tým riadne prekvapila. Podaril sa jej husársky kúsok... jednoducho akosi všetci očakávali, že jej odchod z tohto sveta, kde si požila tak dlho, bude zložitejší a boľavejší. Ľuboš jej až po pohrebe prezradil, že to vedela.
„Ako – vedela? Myslíš tým, že mala reči o smrti? Nič nové pod slnkom... omieľala ich posledných desať rokov svojho života.”
Ľuboš na ňu zvláštne pozrel a pokrútil hlavou. „Nie, moja, to som nemal na mysli. Včera večer mi povedala, že v noci odíde za anjelmi. Vraj ju už čakajú... spolu s jej manželom.”
„Prečo si mi to nepovedal?” vyhŕkla rozhorčene. „Mohla som sa s ňou rozlúčiť!”
„Neželala si to,” pokrčil plecami. „Nechcela sa lúčiť... chcela odísť v pokoji.”
Betku vôbec neprekvapilo, že babka svoj odchod cítila... no zarazilo ju, že ju nechcela ešte vidieť. Svoju milovanú vnučku... ale ani mamu, svoju dcéru.
„Mala... nejaké želanie?”
Ľuboš prikývol. „Aby sme o nej veľa rozprávali našim deťom... aby zostala medzi nami, kým naša generácia nevyhynie.”
„Tak to môžeme dodržať,” zašepkala a oči mala plné sĺz. „Nikdy na ňu nezabudnem...”
„Viem, moja. No babka mala pravdu... už dlho zaťažovala tvoju mamu, potrebuje si trocha aj vydýchnuť. Predsa, aj ona má už svoje roky...”
„To povedala?”
„Hej,” prisvedčil.
„A čo ešte? Čo povedala?” visela mu na ústach.
„Už nič, moja. A prestaň plakať, nechcela by to. Prišiel jej čas... bola tu dostatočne dlho, okúsila všetko, čo môže život ponúknuť. A potom, akosi ju urážalo, že je od nás taká závislá, že ju musíme prebaľovať a kŕmiť ako malé decko... nezabúdaj, že myseľ jej fungovala na plné obrátky.”
„Ale...”
„Nie je žiadne ale, moja,” povedal a privinul si ju k sebe. Narazila doňho prsami naliatymi mliekom... v okamihu jej začalo tiecť.
„Musím nakŕmiť malú,” zamrmlala a rýchlo sa od neho odtiahla. Prekvapila ju vlastná túžba... zrodila sa v lone a šírila po celom tele. Pocit, ktorý bol pre ňu celkom nový... zľakla sa ho. Čoskoro zistila, že po pôrode druhej dcéry sa jej telo naozaj akosi zmenilo... či skôr prebudilo. Túžila po milovaní... čomu bol, samozrejme, Ľuboš len rád.
Stará pani dokrája zemiaky a púšťa sa do mrkvy. Očistí ju a nakrája na drobné kúsky, potom prichádza na rad cibuľa. Dáva jej do šalátu hojne, no predtým ju sparí v slanokyslom náleve, tak ako sú deti zvyknuté odmalička. Robievala to jej mama, robí to ona a vie, že aj Zlatica s Lenkou pripravujú šalát rovnako. Renáta takéto veci nerobí... vraj na varenie a pečenie nemá čas. A potom, vraj prečo by to robila, keď aj v reštauráciách chutne varia. A má to bez roboty... To dieťa mi robí starosti, pokrúti hlavou. Uniká jej život... no Renátka verí v opak. Pre istotu obráti svoju pozornosť späť na zemiakový šalát. Vyšli jej dve veľké misy, presne toľko, koľko chcela... jednu zjedia na Štedrý večer, druhá zostane na Prvý sviatok vianočný. Podíde k peci, premieša kapustnicu a priloží polienko, potom otvára chladničku a vyberá z nej smotany a tatárske omáčky. Majonézu si robí sama, zo žĺtkov a oleja. Šľahá ju dlho, aby bola hustá a vláčna. Všetko dáva do šalátu, premieša ho, pridá trocha mletého čierneho korenia, kyslé uhorky posekané nadrobno a ochutná... Hm, ešte štipku soli... a je to!
„Podaril sa mi,” oznamuje Klbkovi, ktorý vyskočil na lavicu, má tam svoju deku, aby mu bolo teplučko a mäkko. „Vieš, šalát je veľmi dôležitý. Ak sa pri jeho príprave ponáhľaš, vždy je nanič. Na šalát platí to isté, čo na rezne. Pomaly a sústredene... potom máš vyhraté.”
Odnáša šalát do chladničky, zo špajzy prináša klobásku. Krája ju na kolieska a pridáva do kapustnice. Z masti, múky a červenej papriky pripravuje zápražku, len riedku, aby kapustnica nebola samá múka, a vlieva ju do veľkého hrnca...
„Tak, teraz ju ešte chvíľočku povarím a som hotová.” Pozrie na hodinky, bude sedem. „Som šikovné dievča, čo myslíš?”
Klbko zazíva a skryje si ňufák pod labku.
„No, ty toho nahovoríš!” uškrnie sa stará pani, ešte raz premieša kapustnicu, odtiahne ju nabok, aby sa dovarila na miernom ohni, a rozmýšľa, čo ďalej. Šalát je hotový, kapustnica bude, napečené má trinásť druhov pečiva, tak ako každý rok, kapra vypražia zajtra dievčatá, ona ešte urobí štrúdle...
„Chcela som ozdobiť stromček, ale keď mi dnes ráno volala Renátka, prosila ma, aby som počkala na nich. Vraj to urobíme spoločne... Hm, keď tak veľmi chce, nedbám... no radšej by som si ho ozdobila dnes, v pohode a pomaličky...” Pozrie na Klbka, spí. „Vidím, že ťa to naozaj zaujíma,” zašomre a začne umývať riad.
