Ukážka z diela

Moji milí Slováci

O CUDNOSTI

Moji milí Slováci, na svete je veľa čudných národov. Napríklad takí Ongiovia, ktorí žijú na Andamanských ostrovoch pri Afrike, ale patria k Indii. Muži sú tam menší ako ženy, fajčia akúsi trávu, nepoznajú bozky – celí sú akísi čudní. Vy – moji milí Slováci – máte to šťastie, že nie ste čudní. Vy ste cudní. Vo svete je málo takých vyslovene cudných národov. Ste vzácnosťou. Všade bujnie necudné odhaľovanie sa, zveličovanie, prehnané hýrenie a necudná zvedavosť – ale tu u vás nie. Na Slovensku vládne cudnosť. Je to pre našu domovinu zdanlivo dobrá vlastnosť. Slováci voňajú skromnosťou, pokorou, cudným počínaním. Ale moje príhovory – ako si všímate – sú o nebezpečenstvách, ktoré vám Slovákom doma i v zahraničí hrozia, a vaša neotrasiteľná cudnosť tým nebezpečenstvom je! Mnohí z vás sa teraz naježili: „Nuž, pravda, sme cudní, ale veď to je cnosť! Cudnosť patrí k slušnosti, k dobrému vychovaniu...“ Súhlasím. Stendhal (vlastným menom Henri Beyle, 1783 – 1842) síce napísal: „Cudnosť je najväčšia lakomosť“, ale on tým myslel cudnosť dievčat nezmyselne naobliekaných do všakovakých spodničiek, šnurovačiek a pančúch. S tým všetkým sa – chvalabohu – už vaše Slovenky vyrovnali. Prestali byť lakomé, ako keby uťal. Ich štedrosť si pochvaľuje nejeden svetoobčan. Ale ja, keď hovorím o národnej cudnosti, mám na mysli niečo celkom iné. Podľa čoho vlastne poznať cudný národ? V čom je tá cudnosť pre národ nebezpečná?