Vyhľadávanie
Fantázia je škriatok v hodinách
Môže nám pripraviť nečakané prekvapenie. Iba sa zrazu vynorí z plynúceho času a zaskočí, či poteší nás iným svetom, inou krajinou, iným zážitkom. Odohráva sa v hlave. Je to niečo neuchopiteľné, a predsa také konkrétne ako divadlo, v ktorom sa skúša nový kus ešte bez divákov, len za prítomnosti režiséra. Motýľ z iného neba (Kamila Peteraja), Krajina zázračno (Daniela Heviera), alebo za určitých okolností aj Chobotnica, ako som s ňou v jednej básni zápasil ja.
Fantázia je súčasťou mysle. Život bez fantázie je animálne bytie. Človek bez fantázie je ako okliesnený strom, ako plytká voda, ako pes bez čuchu. S fantáziou je život krajší, získava nové dimenzie, stáva sa nevypočítateľný, mohutnejší, košatejší, roztvorenejší. Fantázia nie je olympijská disciplína, niečo, čo sa dá natrénovať a potom predviesť rekord. Fantázia kultivuje vnemy pre nové poznanie. Je to hniezdo jedinečných vajec, z každého sa môže vyďobať niečo iné.
Škriatok v hodinách šantí a raz za čas z nich vyskočí. Aj vo večnom stroji času je škriatok a čaká na svoju príležitosť. Z medzihviezdnych pavučín sa musí utkať plátno s takými vlastnosťami, že sa na ňom zobrazí (dá premietať) fantázia. Ako sa to stane? Taká úžasná vec! Povedal by som, že celý vesmír sa musí usporiadať do jedinej možnej konštelácie, v ktorej vznikne zárodok, živé podhubie budúcej umelcovej mysle.
Aj vesmír musí mať fantáziu. Vymyslel si Jána Kudličku. Narodil sa koncom mája 1948 v znamení blížencov, v roku, keď bola postulovaná teória Veľkého tresku o pôvode vesmíru, vynájdená dlhohrajúca platňa, narodil sa tiež Pavol Hammel a Ľudovít Fulla získal Slovenskú národnú cenu Za najlepší obraz (Rysavá jalovica).
Osmičkový rok
nedlho po skončení najničivejšej svetovej vojny, rok so symbolom nekonečna v poslednej číslici, od ktorého by sa očakávalo prebudenie nového života, otvorenie novým možnostiam a perspektívam, naopak prinášal samé chmúrne správy. Koncom januára bol zavraždený Mahátma („Veľký duch“) Gándhí, vo februári sa vládna kríza v Prahe skončila komunistickým prevratom v Československu („víťazstvo pracujúceho ľudu nad buržoáziou a reakciou“), v ďalšom vývoji odmietnutie Marshallovho plánu rozdelilo Európu na dva mocenské bloky a potvrdilo začiatok studenej vojny. Štáty, ktoré plán hospodárskej pomoci odmietli, ostali v mocenskom bloku Sovietskeho zväzu. Železná opona oddelila Bratislavu od Viedne, hoci tieto mestá ešte pred vojnou boli spojené takzvanou električkou.
Rodičia Jána Kudličku mali plné hlavy starostí. Boli to mladí ľudia, ktorí sa zobrali na sklonku vojny a snívali tie najobyčajnejšie ľudské sny. Aby v ich okolí nevybuchovali míny, aby mali aspoň tú najmenšiu, ale vlastnú strechu nad hlavou, aby mali zdravé deti, mohli sa stretávať a rozprávať s ľuďmi, aby mohli pokojne žiť. Krátko po vojne sa im mala narodiť dcérka Evička, ale pani Kudličková nešťastne spadla na schodoch, veľmi sa poranila a jej prvé dieťa po narodení umrelo. Táto trauma mladých manželov ťažko poznamenala. Chodievali na zelenú parcelu pozemku, ktorú vo Veľkom Políku v Ružomberku zdedil pán Kudlička po svojich rodičoch z Černovej. Tam im bolo dobre. Tam mali svoj kúsok svetového priestoru, ktorý sa rozhodli skultivovať, premeniť na záhradu. Pán Kudlička, veľký ovocinár a včelár, chodil po okolí, hľadal divé hrušky, plánky a divé čerešne, opatrne ich vykopával, presadzoval do vlastnej pôdy a štepil ich. Manželka mu pri tom pomáhala. Táto činnosť bola hojivou náplasťou na ich veľkú ranu.
Syn Ján sa narodil v starorodičovskom Pollákovskom dome na Kláštornej ulici, ktorá už dnes neexistuje. Bola to zaujímavá ulička pod jezuitským kláštorom blízko múzea, tvorilo ju dvadsať až tridsať prízemných domčekov s dvormi, v ktorých žili samí remeselníci. Dvaja stolári, vodár, krajčír, maliar-natierač, obuvník, čalúnnik... Každý dom mal vlastnú remeselnú atmosféru, v každom vládla iná nálada. Bol tam pneuservis, kolkáreň i krčma. U Kudličkov bolo hneď živšie, nasťahovala sa k nim šťastena a večer aj žiarovka svietila veselšie. Žili skromne, nemali ani rádio, ale na čo by si už ťažkali, keď sa im narodil zdravý syn? Slnečné letné dni trávili najradšej v záhrade, kde malý Janko pozeral z maminho náručia na svet veľkými očami. Keď sa na rukách unavil, odložili ho do kočíka a tam ho uspával bzukot včiel.
Svet po skončení vojny začal naberať obrátky. Na Západe niekomu napadlo pražiť kukuricu a objavil pukance. V Amerike vyšla prvá rozsiahla štúdia individuálneho sexuálneho správania Sexuálne správanie ľudského samca, v ktorej autor Alfred Kinsey – ako sa hovorilo – priniesol senzačné odhalenie nevery, homosexuality a podobne. Ľuďom na Slovensku sa rátali úspechy v obyčajných veciach, ale do toho ako ničivé cunami udrela správa o znárodňovaní. Začalo sa vyvlastňovať, čo v praxi znamenalo – kto niečo mal, zo zákona musel o to prísť. Fabriky drobných ľudí neboleli, ale pôda! Štátni a mestskí úradníci len tak striehli na príhodné pozemky, ako ich vziať. Zákony boli postavené tak, že za pár halierov prišiel človek o dedičstvo predkov. Takto mali prísť aj Kudličkovci o svoju záhradu. Jedinou záchranou bolo zmeniť pôdu na stavebnú parcelu. V tejto zúfalej situácii sa pán Kudlička rozhodol stavať. Ale to bolo ako uviazať si slučku na krk, lebo peniaze nemal. Bolo to odvážne rozhodnutie, pán Kudlička si musel požičiavať a zadĺžil sa, ale všetko mu bolo prijateľnejšie ako predstava, že by ho mali pripraviť o dedovizeň, o pôdu patriacu generáciám pred ním, o jeho záhradu.
Feerova nemoc
Život je boj a pán Kudlička sa nevzdával, rozhodoval sa a konal ako zdatný bojovník. Jeho odvaha čerpala z mladej sily, ktorá mohla byť podlomená nepriazňou osudu, keď krivdy prichádzali jedna za druhou, akoby sa dohodli proti mladým manželom, ale on sa držal, nezlomil, usiloval sa ustáť svoju pozíciu za každú cenu.
Malý Janko bol zdravý, napĺňal skromný domov radosťou, rodičia boli uveličení, keď sa veľmi rýchlo naučil chodiť a smiali sa, keď videli, ako prekypuje energiou. Malo sa však ukázať, že ešte nie je všetkým skúškam koniec. Blížila sa veľká dráma. Ich syn v troch rokoch takmer zomrel. Stalo sa to takto:
Chlapec bol živý, šantil, vystrájal nezbedy, ale až tak, že si s ním nevedeli rady. Nezvládnuteľný, prerastal im cez hlavu. Vyskúšali všetky spôsoby, a keď už boli v koncoch, navštívili s ním lekára. Ten ho zhodnotil ako hyperaktívne dieťa a predpísal mu liek. V tom čase bola prísadou mnohých liekov ortuť, ktorej sa dnešná medicína vyhýba. Rodičia synčekovi liek starostlivo podávali, nič netušiac o jeho možných nebezpečných vedľajších účinkoch. Chlapec sa utlmil, ale až prehnane, navyše sa uňho objavil zápal ďasien a kože, rodičia spozorovali, že mu vypadávajú vlasy, končeky prstov na rukách i na nohách sčervenali, a potom začali bolestivo modrieť...
Lekári v Ružomberku nedokázali určiť diagnózu, a tak ho poslali do nemocnice v Martine. Tam nad ním spravili kríž a nedávali mu žiadnu nádej. Nikto nedokázal určiť, že išlo o Feerovu-Selterovu-Swiftovu nemoc, odborne nazývanú aj akrodynia, dnes vzácne detské onemocnenie charakteru encefalopatie, čo je poškodenie mozgu, spôsobené chronickou intoxikáciou malými dávkami ortuti. Úplne bezradní rodičia previezli Janka do Trenčína. Ale ani tam lekári neboli múdrejší ako v Martine, ani tam nevedeli malému pacientovi pomôcť. Na Slovensku ho odpísali. Povedali, že toto dieťa najneskôr do dvoch mesiacov zomrie.
Rodičia videli, že je zle. Rozmýšľali, čo si počať. Čo ešte skúsiť, čo vymyslieť. Jankova mama poznala istú pani Kleinovú – Klimovú. Kleinovci boli stará židovská rodina. Cez vojnu, aby sa zachránila pred deportáciami, si rodina poslovenčila meno na Klimová. Títo Klimovci mali syna s vážnou chorobou – akútnou leukémiou – na ktorú sa liečil u istého profesora v Prahe. Pani Klimová sprostredkovala Kudličkovcom kontakt, podarilo sa im získať súhlas pána profesora na hospitalizáciu malého Janka, a tak nastúpili do vlaku a vybrali sa na púť za nádejou do známej pražskej nemocnice v Krči.
Spytoval som sa Jána Kudličku, kam až siaha jeho pamäť, do akého veku sa v nej možno dostať, ktoré veci sa mu vybavia z najrannejšieho detstva. Dozvedel som sa, že prvé, to absolútne prvé, čo mu utkvelo v pamäti a zostalo v nej na celý život, bola cesta vlakom do Prahy. Trojročný chlapec ju vnímal veľmi expresívne. Bola to jeho prvá cesta vlakom a hneď do takej veľkej diaľky. Trvala dlho a bola plná čudných, predtým nepoznaných dojmov. Vlak ťahala parná lokomotíva, ktorá sa pomaly rozbiehala, ťažko pri tom odfukovala, až sa zdalo, že také veľké teleso, akým je vlak, ani neutiahne. Napokon to však dokázala, rozbehla sa, zvyšovala tempo, dych sa jej skracoval, až bol celkom krátky a pravidelný. Do tohto zvuku zapadal ako druhý nástroj iný zvuk, vychádzajúci spod podlahy, rytmický zvuk kolies, narážajúcich na spoje koľajníc. Parná lokomotíva a koľajnice šili spolu ako jedna kapela. Kupé vlaku sa otriasalo a celá cesta bola naplnená tajomným železničným rytmom. Keď vlak prvý raz vošiel do tunela, chlapec sa zľakol. Zreničky sa mu zväčšili a zatajil dych. Čo sa stalo? Kam ideme? Prečo je zrazu za oknom temno? A čo sa to tam mihá tak blízko? Kde je tá šíra krajina, ktorú bolo vidno ešte pred chvíľou? Jazda v hĺbke hory pôsobila deprimujúco. Aká to bola úľava, keď sa zrazu vlak vyrútil z tunela na svetlo! Takmer v každej stanici, kde zastali, parná lokomotíva čerpala vodu. Hektolitre vody. Bolo na to také zvláštne zariadenie, akoby pila zo stožiara s lievikom. Rodičia mu povedali, že vysmädla z dlhého behu, tak sa musí napiť.
Z Prahy sa rodičia vrátili na Slovensko sami. Janko zostal v nemocnici u pána profesora. Na oddelení si ho obľúbili, sestričky ho prijali za svojho. Pamätá si ich, aké boli milé, ako sa s ním rozprávali, učili ho rozprávať, čítali mu z knižiek a ako chodili spolu kŕmiť labute do nemocničnej záhrady. Po roku sa vrátil domov zdravý a hovoril suverénne po česky.
Doma ho prišla navštíviť pani Klimová. Bohužiaľ, jej syn v krčskej nemocnici zomrel. Ale trojročného Janka v Prahe zachránili. Dnes 60-ročný Jano spomína, že odvtedy mu bola pani Klimová ako teta. Dožila sa 90 rokov.
Beethoven
Okrem hlbokých expresívnych dojmov z najútlejšieho detstva tvorbu Jána Kudličku mimoriadne ovplyvnila hudba. Najmä klavír a hudobný skladateľ Ludwig van Beethoven. V Kudličkových abecedách je hneď na druhom mieste pod písmenom B – Beethoven: „Človek – génius, jeho hudobný odkaz je gejzírom, vnútornou výzvou, tajfúnom i zamatovým pohladením. Je infúznym roztokom do dnešnej zdanlivo šťastnej, zdanlivo dokonalej, ale aj rozpornej a nemocnej doby. Jeho hudba je tým najlepším, čo mohol odkázať do vlastníctva tejto planéty. Úžasných deväť symfónií, vrátane 5. symfónie – Osudovej. Nepripomína nám súčasnosť? Beethovenov génius do nás búši. Chce byť vypočutý. Je výrazný, originálny, geniálny. Nedá sa prepočuť.“
U Kudličkov mali odjakživa klavír – viedenské krídlo. Stálo už v dome na Kláštornej ulici, kde žili vedľa seba v oddelených bytoch starí rodičia Pollákovci a ich dcéra s manželom a vnukom Jankom. Keď sa chlapec vrátil z Prahy vyliečený a opäť živý ako predtým (ach živý, keď len živý!), mama si znova sadla ku klavíru a radostne na ňom vyhrávala. Stavba domu ako-tak napredovala a doba ukázala aj svoje lepšie stránky – Kudličkovci dostali štátny byt v činžovom dome pri Váhu, pekný, priestranný byt s vysokými stropmi a kachľovou pecou. Bolo v ňom miesto aj pre klavírne krídlo. Starý otec Viktor Pollák veľmi chcel, aby sa na klavíri naučil hrať vnuk Ján. Rodičia splácali pôžičku na dom, nemali zvyšné peniaze na zaplatenie hudobnej školy, a tak sa starý otec rozhodol, že hodiny klavíra zaplatí on.
„Bol to svojrázny človek,“ spomína Ján Kudlička. „Vravel mi: ‚Nemusíš byť Beethovenom, ale aspoň si spolu zahráme.‘ Pracoval vo funkcii riaditeľa v stoličkárni, ale vždy sa o niečo usiloval, chcel niečo dokázať, mal technické zručnosti, ale tiež hrával na husliach. Jeho otec bol Slovák od Tisovca, ktorý odišiel za prácou do Budapešti a starý otec sa narodil tam koncom 19. storočia. Neviem prečo, z akého dôvodu, či azda túžba k rodným koreňom sa v ňom prebudila, že sa ako 20-ročný vybral z Budapešti na Slovensko a zatúlal sa až do Liptova. Nevedel ani slova po slovensky. Zamestnal sa v ružomberských papierňach a v meste si našiel aj manželku. Mali jednu dcéru, našu mamu. Naučil sa hrať na husle a s veľkou chuťou na nich fidlikal. Hocikedy ich len vytiahol a hral. Až nám to išlo na nervy. Neviem prečo, ale ja som ako dieťa tie husle nemal rád. Starý otec mal svoje móresy, na ktorých si zakladal. Napríklad v nedeľu popoludní si vždy pustil rádio (on jediný z našej rodiny mal rádio) a naladil maďarskú stanicu Rádio Petöfi. Vtedy tam vyhrávali maďarské čardáše, čo ho uchvacovalo, zastal si s husľami doprostred miestnosti a hral spolu s rozhlasovým orchestrom, čo mu para stačila. Potreboval niekoho ako partnera, aby s ním hrával. Tak sa rozhodol ma podporiť a platil mi hudobnú – klavír. Aj sme si občas zahrali. Ale ja som to ešte nevedel pochopiť. Dnes by som už vedel, ale vtedy mi to pripadalo smiešne.
Viac ma zaujímali iné veci. Napríklad pozorovať starého otca. On si vždy po troške pálil lieh. Mal taký malý Papinov hrniec a v ňom si vyrábal alkohol. Pálil ho z kôriek chleba. Vždy sme mu museli odkladať kôrky z chleba. Alebo kompót. Pokazený kompót bola najlepšia vec, aká sa mohla stať. On len tak striehol, či sa nejaký kompót nepokazí. Keď ho vyhodili, tak bol nešťasťný, že taký ‚dobrý‘ kompót vyšiel navnivoč. Kupoval esencie, punčovú a rumovú, ktorými dochucoval čistý alkohol. Také tenké flaštičky to boli. Punčovú pomenej, radšej mal rumovú... A kávu pil len s rumom. To bola jeho zásada. Ak ho niekde ponúkli kávou, spýtal sa, či nemajú rum. Keď mali, tak si kávu dal a nalial do nej rumu. Ak nemali rum, tak si ani kávu nedal. V živote nebol chorý. Ráno si udusil slaninku a prevrátil do seba štamperlík. Miloval ťažké jedlá, maďarskú kuchyňu. Do smrti mal čierne vlasy. Fešácky typ. Fúziky. V rámci rannej toalety si vlasy natieral orechovým elejom. Spotreboval litre orechového oleja.
Beethovena som spoznal až oveľa neskôr. Počúval som jeho hudbu a videl som hlboké temné farby. Vtedy som si spomenul na starého otca. Uvedomil som si, že za hudbou treba počuť a za farbami treba vidieť. Znie to jednoducho, ale nie je to až také triviálne. Podstatné nie je na povrchu, ale vnútri. Taký život za životom. Aj keď ho okato nevidieť a hlasno nepočuť, treba ho vedieť vnímať – receptormi, ktoré v sebe máme, pocitmi, vnútorným sluchom a vnútorným zrakom. V preexponovanom stave sa dokonca môže stať, že bežné zmysly prestanú plniť svoju funkciu a človek si celkom vystačí so svojimi vnútornými receptormi. Ako napokon aj Beethoven. Čím som starší, tým viac ma fascinuje. Neuveriteľná hračka prírody. Už pri komponovaní 2. symfónie mal ťažkosti so sluchom a 9. symfóniu napísal celkom hluchý.
Na konci premiéry 9. symfónie sa obrátil k burácajúcemu hľadisku a síce vidiac, ale nič nepočujúc, začal plakať. Táto predstava, táto scéna, kedykoľvek si ju pripomeniem, ma veľmi silno oslovuje.“
Nočné vojsko
V roku 1956, keď Kudličkovci bývali ešte pri Váhu, sa do chlapcovej pamäti hlboko zapísala jedna udalosť. Vlastne to bol len dojem, silný a trváci: Hukot vojsk, ktoré tiahli v noci popod okná ich bytu. Kudličkovci nevedeli, čo sa deje, ani odkiaľ tie vojská idú a kam, až na druhý deň sa dozvedeli, že v Maďarsku je kontrarevolúcia. Starý otec vtedy skamenel pri rádiu, v ktorom prestali hrať maďarské čardáše a vysielali len správy a vážnu hudbu.
Chlapec maďarským správam nerozumel a slovo kontrarevolúcia si musel nechať vysvetliť, lebo predtým (zo školy) poznal len slovo revolúcia. Aj tak neporozumel, o čo ide, ale ten hukot vojsk nepredznamenával nič dobré. Neskôr, už v zrelšej duši, si ho interpretoval sám pre seba ako temný part jednej z mnohých Osudových symfónií. Takéto party mali na neho mocný účinok. Dobre si pamätal, ako vtedy pri okne aj jeho neskrotná povaha stíchla a z hukotu vojenskej kolóny, zemetrasenia vyvolaného prechodom ťažkých vozidiel, dunením motorov a valiacich sa pneumatík mu na tele nabehla husia koža.
Chlapec s presilou energie
Malý Ján bol pohromou pre svoje okolie. Keby ho stretol guľový blesk, tak sa mu radšej vyhne. Mal toľko energie, že by z nej svietili žiarovky v celom meste. Mama bola účtovníčkou v sódovkárni, a keď jej tu a tam niekto priniesol správy o správaní syna, čísla vo výkazoch ožili, začali preskakovať medzi riadkami a ona urobila zlú účtovnú závierku.
Váh sa vylial z koryta, povodeň brala, čo jej prišlo do cesty, odniesla aj ružomberský drevený most, v nových bytovkách pri nemocnici, kde bývali Kudličkovci, voda zaplavila pivnice a dvor, ľudia boli nešťastní, ale Jánovi svietili oči od radosti. S kamarátom kdesi uchytili veľké drevené korytá a plávali v nich ako v člnkoch. Po chvíli ich to unavilo. Jána mrzelo, že na dvore voda stála, viacej by sa mu páčilo, keby tiekla, aby nemuseli zaberať krátkymi latami, čo im slúžili ako veslá. Namieril si to z dvora von, na otvorené priestranstvo, kde sa voda už mierne pohybovala a pomedzi stromy v parku na druhej strane ulice bolo vidno, že vo Váhu je iný prúd. Poriadny! Rýchly! Dravý! Preplaviť sa tam a potom... to by bolo ono! Nechať sa už len unášať. Odnieslo by nás do Budapešti. A možno až do Egypta k pyramídam, zasníval sa Ján.
Vtom jeho kamarát narazil korytom do stromu, prevrátil sa a zmizol pod vodou. Bolo ho treba ratovať. Ján v okamihu vedel, čo robiť. Skočil za ním a pod vodou ho našiel. Nebolo to až také hrozné, kamarát bol len dezorientovaný a napil sa vody, ale v tej chvíli mali obaja všetkého dosť. Bolo po výlete do Egypta. Chlapci nechali korytá prúdu a premočení, do pol stehien vo vode, brodili sa skrúšene domov.
Jánov otec, učiteľ, začínal vo Vlkolínci, a potom na rínku v Ružomberku učil na základnej škole biológiu a matematiku, občas zaskakoval aj kreslenie. Rád si maľoval. Používal akvarely, tempery aj olej. Ján túto činnosť prvý raz uňho videl, keď mal asi sedem-osem rokov. Pán Kudlička bol veľmi dobrý pedagóg, syna mal rád, ale neraz bol aj on v koncoch. Každá trpezlivosť má svoju mieru a niekedy pretečie. Vtedy zvýšil hlas. No nikdy nevedel, nemohol, nedokázal riešiť výchovu bitkou. Syna by neudrel. Veď keby aj čo vyparatil, stále to boli len také chlapčenské zbojstvá, a ruku na srdce, čo to bolo oproti uleteným dospelákom, ktorí sa v práci so smrteľnou vážnosťou začali oslovovať titulom súdruh? A začali si priam programovo namýšľať, že súdruhovia sú všemocní a dokážu ovládnuť, skrotiť a podrobiť si aj prírodu. Komunizmus zaplavoval ľudské mysle ako povodeň. Pfuj, odpľul si Jánov otec, pomätená doba.
S Jánom treba inak. Usmial sa. Budeme chodiť do prírody. Viacej ako doposiaľ. Mladého chlapca, čo sa nevie vpratať do kože, najlepšie skrotí príroda, vždy silnejšia ako človek.
