Na sútoku

7

Ráno Aničku zobudil budík. Za oknom riedka tma. Prvá myšlienka jej hlavou preletela ako projektil hneď, ako otvorila oči a hrudník jej stiahla úzkosť. Dnes je školská besiedka. Predstavenie, šaty, večer, už dnes večer, tato. Pomrvila sa a uvedomila si, že má pod perinou holé nohy, a teda namiesto pyžama stále oblečený divadelný kostým. Vyšla po schodoch a nazrela do tatovej izby. Tato spal, oblečený, zafúľaný. Vrátila sa do kuchyne, vzala kľúčik, vybehla opäť po schodoch, zatiahla závesy, zavrela dvere, zamkla. Postála pred dverami, pozrela cez kľúčovú dierku dnu a zase zbehla dolu, do kúpeľne. Za dverami kúpeľne stál kôš na bielizeň, vedľa koša pračka, za pračkou záchod, medzi pračkou a záchodom boli natlačené káble a vodovodné hadice. Bubon pračky bol plný špinavého oblečenia, oblečenie bolo aj na pračke a pod ňou, niečo mokré ležalo v umývadle naproti. Anička všetku bielizeň pozbierala a natlačila do bubna, práčku zavrela. Pred dverami, ktoré viedli z kotolne do záhrady si našuchla tatove, pri členkoch zrezané gumáky a odšuchtala sa do záhrady, kde na špagáte medzi hruškami viselo niekoľko čistých kusov tatovho oblečenia. Cestou rozkopla dva čerstvé krtince. Organzová sukňa sa vlnila v rannom vetre. Pod hruškou ležali napadané tvrdé červenkasté listy a medzi dvoma konármi zostal zakliesnený mäkký žltý plod. Jedny nohavice zvesila, rovnako košeľu a sveter, otriasla z nich smietky a vzala ich do kotolne. V kotolni pred kotlom stála stolička, na ňu prevesila vlhké veci, aby preschli. Potom šla do kuchyne, vybrala z chladničky jogurt, pustila vodu a počkala, kým potrubím pritečie teplá. Chvíľu jogurt podržala pod horúcim prúdom.

Potom jej začalo byť zima, tak si šaty vyzliekla a opatrne ich vložila do vrecka. Obliekla si menčestráky, sveter aj bundu, umyla si zuby, skontrolovala a zatiahla vodovodné kohútiky, aby nekvapkali, vzala školskú tašku, do tašky nožnice, nite a ihly v plechovici od čaju, pozrela oknom na cestu – za záclonou deti v skupinkách pochodovali proti vetru do školy  -  stiahla si kapucňu do čela, vyšla a zamkla vchodové dvere. Chvíľu počkala pod strieškou, či nezbadá niekoho z triedy, potom prebehla cez parkovisko a vnorila sa medzi deti šuštiace v nepremokavých bundách.

Deti sa dolu kopcom valili ako kŕdeľ škorcov, preskupovali sa, delili na skupinky, občas niekto zaostal a skrčený si zaväzoval šnúrky, občas vyletelo vrecko s papučami a dopadlo na cestu, do kaluže alebo niekomu na hlavu. Kráčali v predklone, popruhy školských tašiek a ruksakov uvoľnené, a tak ich ťažké tašky ťahali k zemi.

Anička sa niesla s kŕdľom, no čo sa okolo nej deje, veľmi nevnímala, len kráčala a skackala podľa toho, ako drobčili ostatné deti. Cestou sa pridávali ku skupinke ďalšie a ďalšie, cestičky sa zliali do jednej rieky. V polovici svojej zvyčajnej trasy sa však Anička zrazu zastavila a zostala stáť, ruky hlboko vo vreckách bundy, vlasy prilepené na čele. Mala by sa vrátiť a nachystať otcovi ešte nejaké jedlo, napadlo ju. Môže mu pri jedle nechať lístok, aby sa nenahneval, keď sa zobudí a nájde dvere zamknuté. Pozrela na deti bežiace dolu kopcom - len Barbora sa obzrela, v behu zakričala - No čo stojíš? -  Nezastavila sa, bežala ďalej a o päť skokov si na Aničku už nespomenula, bolo treba prejsť po drevených fošniach, ktoré cez rozkopaný chodník nakládli cestári. Kto spadol, spadol do rozmočeného blata. Tri deti sa sklátili, blato vystreklo, ostatné s rehotom bežali ďalej. Anička počula vzďaľujúci sa krik a čakala, či sa ešte niekto obzrie, no deti sa jedno po druhom stratili za tehlovým múrom.

Z končeka nosa jej kvapla kvapka. Utrela ju prstom, smrkla. Ponad tehlový múr sa k nej sklonili konáre mohutného dubu a Aničke sa prikrčila, zdalo sa jej, že sú konáre akosi nižšie ako zvyčajne, kôra rozvŕtaná larvami nasiakla vodou, žalude sa naliali a oťaželi. Keď zafúkalo, listy sa zablyšťali a niekoľko veľkých kvapiek z nich spŕchlo na chodník. Začula, ako za ňou niekto beží, ešte dvaja chlapci, čo boli fajčiť za trafostanicou alebo len neskoro vstali alebo sa im len zažiadalo bežať. Ona už takéto náhle záchvevy radosti a potrebu zbaviť sa prebytkov energie nepociťovala a všetky deti, ktoré si nevedeli ustrážiť vlastnú motoriku, jej pripadali krpaté a opovrhnutiahodné. Jeden taký do nej vrazil taškou, no ani sa nezastavil, letel ďalej kľučkujúc pomedzi kaluže. Na rohu tehlového múr chlapcovi nevyšiel krok a spadol aj on. Tak ti treba, povedala si, otočila sa a odkráčala opačným smerom. Obišla osamelo stojacu ženu, no videla len jej topánky, kráčala pomaly očami skackajúc po štrku rozsypanom na chodníku. 

8

Pred dverami nájdem umelohmotný kýblik z fasádnej farby a v ňom akési korienky. V papierovom zámotku zo desať cibuliek. Ponáhľame sa do školy a tak kýblik šupnem za dvere, cez víkned to všetko spolu posadíme. Pri sadení cibuliek sa môžeme porozprávať o smrti a znovuzrodení, bude to aj s názornou ukážkou.

Jakuba kus cesty odprevadím. Keď stretneme prvé deti, ktorých cesta sa križuje s našou, dám mu na plecia tašku a ako každé ráno, aj teraz poviem, že ju má akúsi ťažkú, že čo v nej nosí, chúďa dieťa, krivý chrbát, vyskočená platnička. On ma už aj tak nevníma, je jedno, čo mi z úst vypadne, Jakub už v duchu preskakuje s kamarátmi kaluže, už sa odo mňa odlupuje ako šupka a ja preto zvnútra vysychám. Poskočí, aby mu taška lepšie dosadla medzi lopatky. - Stihneš? - Spýta sa. - Stihnem čo? - Prísť do práce alebo poňho? - Pravdaže. Uvidíme sa poobede, neboj, - poviem mu a dám mu pusu na ucho. - Nezabudni. O piatej v telocvični. - Nezabudnem, - vravím trochu urazene, nikdy nezabudnem, on je ten, kto zabúda. Napravím mu ešte čiapku, šatku a nechám ho ísť. Dva razy sa otočí a zamáva mi. Potom sa spolu s tromi deťmi od skupiny odpojí a rozbehne a už preskakuje tie svoje kaluže, uteká dolu kopcom popri múre letného kina, taška sa mu na chrbte natriasa, voda fŕka spod čižmičiek. Ostatné deti sa šuchtajú ďalej pomalým krokom, len jedno dievča sa rozhodne vrátiť späť. Jakub sa už neobzrie, a ja ho sledujem, kým jeho postavu ešte rozoznám medzi ostatnými deťmi a rodičmi na parkovisku pred školou. Zafúka, zo stromu, ktorý sa nakláňa ponad múr, spŕchne niekoľko listov a veľkých kvapiek a ja mám chvíľu pocit, akoby sa zrýchlil čas.

V tej banálnej, každé ráno sa opakujúcej chvíli stojím v samom strede času, ktorý sa krúti okolo svojej osi ako detský vĺčik a práve ja jediná som jeho osou, stojacou s rukami vo vreckách kabáta na kraji mokrého chodníka. Vĺčik hvízda, okolo mňa krúži lístie a obaly od čokoládok z desiatových balíčkov, ktoré deti zjedli skôr, ako dorazili do školy. Som olúpaná, obnažená ako dužina plodu, každý list, ktorý sa o mňa obtrie mi spôsobí trhlinu, každý kamienok vystrelený spod kolies okoloidúcich áut zostane zavŕtaný hlboko v mäse. Smútok a melanchólia kvapkajú z trhlín von, no nenasleduje úľava, len ďalšia zmäť protichodných pocitov, náhly stud a hnev. Prekrížim ruky a pošúcham si ramená, rany sa zalejú rýchloschnúcou miazgou, aby som nevykrvácala a ja sa pohnem. Hore kopcom sa približuje dievča, čo sa rozhodlo vrátiť domov, dvaja chlapci s taškami prehodenými cez plece zas trielia dolu kopcom.

Bežím na stanicu, ledva stihnem kúpiť lístok. Vlak je špinavý a prekúrený, no je mi to celkom jedno, už sa nesťažujem, len konštatujem. Prechádzam uličkou, sledujem tváre a postavy ľudí a hľadám kupé, v ktorom je viac voľných miest ako tých obsadených, no také sa v tomto vlaku nenachádza. Odhadujem, kto z pasažierov by mohol byť mojím potenciálnym klientom, teda kto je podľa výšky mesačného príjmu sociálny prípad alebo občan v hmotnej núdzi a kto skôr či neskôr navštívi kanceláriu bezplatnej právnej pomoci, on sám alebo príbuzní po jeho smrti. Tak ako vždy, aj dnes dúfam, že ma žiaden z bývalých klientov nespozná a nebude mi v priechode medzi dvoma vŕzgajúcimi vagónmi vykladať, akým smerom sa uberá jeho život, nebude nadávať ani na mňa, ani na štát, ani na cigáňov, kapitalistov, či krízu a nebude prosiť o pomoc. Dúfam, že dnes nestretnem nikoho známeho. Dúfam, že sa vagón neodpojí alebo sa za jazdy nerozletia prastaré dvere rozheganej súpravy a mňa neodhodí víchor medzi haldy stavebného odpadu pod železničným násypom. Každá cesta ranným vlakom je plná nástrah a nebezpečenstiev, cítiť, ako sa ľudia chúlia do seba, vnárajú do svojich mobilov, ako sa obávajú kontaktu, otázky, mimovoľného dotyku cudzej nohy.

Nájdem kupé s jediným voľným miestom, no je to prémiové miesto pri okne, vedľa chlapca s modrým čírom. Kožený vybíjaný krivák pôsobí nedobytne, no chlapec na mňa pozrie povzbudivo. Predsa zaváham – prečo je prázdne práve to exkluzívne miesto? Preletím tváre. Pri dverách sedí staršia pani, oproti otrávená mladá žena, otrávený muž, zrejme otec, a dievčatko z ktorého priam srší radosť z cestovania medzimestskou hromadnou dopravou. Žiadni adepti z úseku sociálnej pomoci. Všetci okrem dievčatka mlčia, všetci vyzerajú dokonale nezúčastnene, akoby tam ani neboli, akoby sa ich táto útrpná cesta netýkala, všetci vrátane mňa sa snažia zrásť s preglejkovým obložením vozňa druhej triedy. Staršia pani je trochu vydesená, zjavne necestuje často. Mladý otec civie do stropu, mladá matka sa zaoberá nitkou trčiacou z jej fairtrade-bio-eko šiat neurčitej farby a obludného strihu, pozošívaných z farebných kúskov, pod šatami úspešne skrýva svoj éterický pôvab, z ktorého by iná žena vyžmýkala vizuálne pomerne atraktívny kapitál. Chlapec s čírom napriek svojmu punkovému oblečeniu dráždivo vonia, a keď žuje žuvačku, sánka sa mu pekne vykrojí a z chlapca je hneď muž, na ktorého sa dobre aspoň pozerá. O dva tri roky ho uzemní stabilná práca, hypotéka z neho zoškrabe všetky tie zbytočné krikľavé naplaveniny a bude po punku.    

Opriem si čelo o sklo. Vlak sa pohne. Za oknom sivá krajina. V pravidelných intervaloch rozmazaný obraz pretínajú stĺpy lemujúce trať. Novembrové polia nasiaknuté vodou, v mlákach sa mihajú koruny stromov, čierne čiary, konáre, kamene, stopy v blate, popri trati chvíľu mastí pes, brechá na rachotiacu súpravu. Spadnuté lístie odkrýva čierne skládky, vrecia so stavebným odpadom, chladničky, práčky, matrace, celé kusy domácností vydedené v struhách a kanáloch medzi násypom a cestou, ktorá niekoľko kilometrov beží paralelne so železničnou traťou. Rozprší sa, krížom cez okno, takmer súbežne s obzorom šľahajú kvapky vody a štiepia už aj tak dosť skreslený obraz na malé ostré úlomky. Dievčatko sa začne mrviť, otec svoj zrak bezpečne zasekne do medzery medzi hlavami spolutrpiacich, mamička trpezlivo vyťahuje po milimetroch nitku zo svojich šiat a namotáva ju na ukazovák. Šaty sa párajú, rozpadávajú na malé farebné dieliky, žene vypadne prsník. Mohol by, bolo by veselšie. Chlapec s čírom sústredene hladká telefón. Jeho nezúčastnenosť nie je kŕčovitá ani hraná, jeho vnímanie je v tej chvíli kompletne presmerované mimo vlakovú súpravu, s tou ho spája jedine služba bezplatného wifi pripojenia.

Dievčatko začne impulzívne kopať nohami a pani sediaca naproti sa nebadane pohne. Všetko vidím čiastočne periférne, čiastočne v odrazoch na mokrom okne, obrázky sa miešajú. Na mužovej hlave sa kníšu parohy z konárov, žena má na tvári masku zo sčernetých slnečnicových hlavičiek, hnijúcich na poli, ktoré sa rozťahuje okolo trate. Dievčatko kope nohami čoraz razantnejšie, vzduch v uzavretom priestore hustne miesený rytmickými pohybmi svetlomodrých pančušiek. Pani sa celá scvrkne, stiahne svoje nohy pod sedačku a pevnejšie oboma rukami zovrie čiernu kabelu, ktorú má celý čas položenú na kolenách. Odkašle si. Dievča zdvihne oči a premeria si pani pohľadom, ten sa v úrovni kabely zmení zo zvedavého na vyzývavý. Posunie sa dopredu, pančušky sa blysnú v dvoch rýchlych švihoch, pani ťažko vzdychne a pozrie na matku. Tej už modrie konček ukazováka stiahnutý niťou a o to, čo sa deje vedľa nej, nemá záujem, vyzerá akoby si priškrtila aj prívod krvi do mozgu. Pani si odkašle ešte raz, dievča sa ostentatívne odvráti a zahrá nezáujem, no o chvíľu už nožičky kmitajú zas. - Mohli by ste svojej dcérke povedať, aby ma nekopala? - Spýta sa pani, tón jej hlasu aj v krátkej vete stihne preskočiť od hnevu k ospravedlňujúcemu porozumeniu. Matka prekvapene mykne rukou, nitka sa s krátkym lupnutím pretrhne, jej interné potrubia sa uvoľnia, zlomok sekundy zmätene hľadá v priestore pevný bod. Nájde ho. Koniec nite sa hompáľa nad jej kolenom a to ju nahnevá, kým vystúpia, ešte mohla vytiahnuť niekoľko centimetrov, ešte mala rezervu. - Viete, my naše dieťa vychovávame tak nejako... slobodnejšie. Rozumiete, nech sama príde na to, čo sa patrí a čo nie. Hádam jej nebudem niečo prikazovať! - Pani sa pozrie na otca dievčaťa. Otec však nie je prítomný a aj keď matka vraví my, on nie je my, on sa stal pre tú chvíľu súčasťou materiálneho vybavenia kupé. Dievčatko sa zachichoce, nožičky sa opäť rozkmitajú, ukončia tento krátky rozhovor. Pani si sadne bokom, kolená pritisne ku dverám, čiernu kabelu postaví pred seba ako štít a schúli sa do svojej bezbrannosti. Skrčená v medzigeneračných úvahách prečká posledných päť minút cesty.

Krajina za oknom sa mení. Pribúdajú budovy, ploty, stĺpy, koľaje sa štiepia a rozvetvujú, niektoré podlezú vráta areálu fabriky, niektoré končia zatavené v kuse betónu. Nefunkčné haly s vytlčenými oknami, dažďom vymyté nečitateľné nápisy na múroch a strechách. Ošarpané fasády budov prekrývajú veľkoplošné reklamy a ako farebné leukoplasty pre deti nalepené na tele mesta odvádzajú pozornosť od otvorených povrchových zranení. Vlak vchádza do mesta nekonečných nákupov, zábavy, perspektív a prosperity, radosť z vyslobodenia cítiť aj v kupé. Pani sa opatrne postaví, svoj čierny štít  položí na sedadlo a pustí sa uväzovať zložitý uzol na šatke. Tatko je opäť prítomný, kontroluje telefón. Matka niekde schovala vzácnu nitku, pátram po nej na zemi, na prázdnom sedadle, no nitky niet. Tŕpne mi noha, postavím sa na ňu, opriem o okno a zatnem zuby. Vlak stojí, ľudia sa sunú uličkou.

Chlapec s čírom vstane tiež, pretiahne sa a prehodí si cez plece remeň tašky. Pri dverách sa pristaví, obráti tvárou k nám, vytiahne z úst žuvačku a prilepí ju dievčatku do vlasov, do rovno zastrihnutej ofinky nad prekvapenými očkami. - Aj my sme mali doma takú slobodnejšiu výchovu, - povie a vyjde z kupé. Slnko prerazí klenbu sivých oblakov.

9

Anička cestou domov stretla ešte niekoľko spolužiakov a prvákov, ktorých nasupení rodičia poháňali buchnátmi. Za trafostanicou fajčili dve ôsmačky. Anička kráčala známou cestou a oči odlepila od zeme, len keď prechádzala cez frekventovanú cestu. Kým sa priblížila k domu, ulica vychladla, všetci niekam zaliezli.

Susedný dom mal udržiavanú oplotenú predzáhradku, v ktorej kvitli kvety po celý rok. Vysadené umne a starostlivo, s citom pre farbu listov, kvetov, objem aj čas kvitnutia. Výhonky psieho vína zakrývali ošumelú fasádu a tak starý dom susedov pôsobil skôr romanticky ako neudržiavane a bol osamelou roztomilou oázou na betónovej planine okrajovej časti mesta. Keď Anička prichádzala domov, zaostrila na farebný fľak a nechala sa ním pritiahnuť ako navijakom, nepozerala napravo ani naľavo. Občas ju lákalo vybočiť z cesty a potúlať sa, no navijak ju vždy bezpečne dotiahol domov.

Pred ich domom bola len hŕba štrku a plechom prikrytá nefunkčná cirkulárka, už zo tri roky čakajúca na to, že sa s ňou niečo udeje. Dom bol veľký, dvojposchodový, príliš veľký pre dvoch ľudí. Na prízemí bola kuchyňa, kotolňa, Aničkina izba a kúpeľňa, na poschodí otcova izba a ďalšie dve malé prázdne dutiny, z ktorých šiel strach. Pod strechou bola povala, do ktorej sa dalo vyliezť po prudkých drevených schodoch, ak človek dokázal udvihnúť ťažký drevený poklop a oprieť ho o štít strechy. Na povale hvízdal vietor, vŕzgali trámy krovu a cez škáry medzi poklopom a podlahou padali myšacie hovienka. Aby tato ušetril za kúrenie, dve prázdne izby zavrel, on sám si nechal jednu studenú podlhovastú izbu na poschodí a Aničke tú, v ktorej bolo v zime najteplejšie, lebo susedila s kotolňou. Mala v nej veľký stôl, na ňom množstvo papiera, farby, nožnice, lepidlá, ústrižky látok, v škatuliach od topánok kamene, listy, pierka a ďalšie prírodniny, z ktorých si vytvárala obrázky a hračky. Rada sa preberala ústrižkami a všetkými tými nazbieranými drobnosťami, kládla ich vedľa seba a skúšala, ktorá si s ktorou rozumie.

Tato občas rozprával o predaji domu, no ona dobre vedela, že s domom to dopadne rovnako ako s cirkulárkou v predzáhradke. Ak sa sama cirkulárka o seba nepostará (a ona sa nepostará), ak ju niekto neukradne, tak tam bude stáť až do konca sveta. Oceľový kotúč sa bude každý deň zubiť na študentov autoškoly a strašiť malé deti, čo sa na parkovisku učia bicyklovať, a ju samotnú iritovať rovnako ako všetky ostatné odporné schránky pokazených strojov, ktoré otec získal za výhodných podmienok (bol by som somár, keby som to tam nechal) dovliekol domov a nechal v záhrade. Brúsky, čerpadlá, píly, sústruhy, generátory, chladiče, časti najrôznejších mechanizmov plánoval prepojiť, opraviť, zletovať, vyčistiť, zachrániť a využiť v domácnosti, no nikdy si nenašiel čas a dôvod a možno mu chýbali aj schopnosti. A ešte stavebný materiál, ktorý podonášal zo stavieb a ktorý sa môže zísť pri opravách domu. V záhrade za domom sa vyzývavo rozvaľovali obdĺžniky vlnitého plechu a baly zrolovaného linolea, úlomky dlaždíc, parkety, tvrdé vrecia cementu, kusy roxoru. Na konci záhrady medzi kríkmi železný šrot žrala hrdza, drolila sa do pôdy, no trvalo by veky, kým by všetok ten sajrajt hrdza zomlela a strávila.

Dom síce stál v širšom centre mesta, no nebol to ani mestský dom a ani dedinský, zostal niekde medzi. V noci do záhrady za domom cez susedný pozemok prichádzali zvieratá z vinohradov a osikových hájov, v lete sa na parkovisku pred domom konali improvizované závody vytúnovaných áut, mladíci púšťali hudbu z autorádií, díleri si cez spustené okienka podávali ruky a dievčatá sa fotili pred múrom amfiteátra postriekaným farebnými grafitmi.

Tato stále ležal na posteli, ťažký a tvrdý ako vrece nevylúpanej kukurice, samý hrbolček, trčiace vlasy. Ruka sa dotýkala podlahy, paplón spadol na zem. Až na padnutý paplón sa nič nezmenilo. Jeleň na obraze strihol ušami a pozrel Aničke priamo do očí. V očiach mal otázku, no Anička neodpovedala, zavrela dvere a zbehla dolu do kuchyne.

Na tanier položila tri rožky, tresku v majonéze, nakrájala zelenú papriku. Do pohára naliala sirup, zriedila ho s vodou. Tato mal rád veľa sirupu, naliala teda ešte jednu zvyčajnú dávku navyše. Na stole vedľa soľničky bola porcelánová miska s drobnosťami, v nej býval kľúč s motúzom prevlečeným cez uško. Vzala kľúč, tanier a pohár, pred dverami tatovej izby to všetko opatrne položila na podlahu. Napadlo ju, či sa už skončila prvá hodina, no odkedy sa odpojila od skupiny detí a odkráčala hore kopčekom, ubehlo len necelých dvadsať minút. Myšlienky jej bežali ulicou až ku škole, v budove sa rozbehli všetkými smermi, roztrúsené blúdili širokými chodbami, šatňami a kabinetmi, až sa zase stretli pred dverami telocvične.

Predchádzajúci deň namiesto telocviku prenášali do telocvične kulisy na veľkú besiedku, ktorá začne o štvrtej popoludní. Kartónové škatule, plechovice s farbou, kusy starého školského nábytku, krepové papiere, polienka, masky, girlandy. Všetko to vyrobili na hodinách výtvarnej a hudobnej výchovy a v školskom klube. Každá trieda prvého stupňa mala na starosti jednu časť programu, spolu asi stovka detí, každá trieda pracovala samostatne. Divadelný krúžok - a Anička ako hlavná protagonistka - mali v celom tom kolotoči zvláštne postavenie a dôležitú úlohu. Prekryť všetky nedostatky, chyby, zaváhania a zakopnutia, zabudnuté texty, pokrkvané kostýmy, všetky tie amatérske výkony strémovaných žiačikov bezchybným dvadsaťminútovým predstavením, ktoré nacvičovali oveľa dlhšie než len týždeň pred besiedkou. Anička si veľmi dobre uvedomovala, že nebude zašitá za polystyrénovou maskou snehuliaka medzi ďalšími tridsiatimi snehuliakmi, nebude pri zhasnutom svetle držať sviečku a robiť krovie niekomu talentovanejšiemu. Jej budú robiť krovie ostatní. V jednej scéne bude dokonca na pódiu celkom sama, bude hovoriť a všetci ostatní budú musieť byť ticho. Aj tato bude ticho. Bude sedieť medzi rodičmi, ktorí v tej tme nenájdu očami svoje deti a ani ich nebudú hľadať, lebo budú spolu s tatom pozerať na Aničku v organzových šatách, na jej sólo.

Vo chvíli, keď sa hladina vody v pohári nebezpečne rozhojdala a Aničke na predlaktie kvaplo niekoľko kvapiek lepkavej vody, v tej chvíli tato ešte nevedel, že dostala hlavnú úlohu, nepovedala mu to. Niežeby sa pýtal, nepýtal sa na nič, no i tak to dokázala mesiac držať v sebe a nepochváliť sa. Keď ju tam tak uvidí, odpadne.

Odomkla, otvorila. Opatrne vošla dnu, dlhé kroky merajú izbu, dlhé kroky, aby ich bolo čo najmenej, v ruke tanierik s jedlom, pohár, po predlaktí jej steká pramienok. Tanierik položila na stoličku, narovnala papriku. Pohár pod stoličku. Odstúpila a pozrela sa na zátišie, ktoré práve vytvorila. Pohár pod stoličkou pôsobil akosi nepatrične, akoby tam bol už týždeň zabudnutý a Aničke sa v tej chvíli zdalo byť dôležité to, čo tato uvidí, keď otvorí oči. Posunula kelímok s treskou a vtesnala pohár medzi papriku a chlieb. Keď poodstúpila ešte trochu, pohár s vodou preťal pruh matného svetla, škára medzi závesmi sa rozžiarila, voda sa svetlom rozkmitala a zátišie nadobudlo novú kvalitu. Neveľká zmena prekryla nedokonalosť a nepatričnú neútulnosť priestoru, ktorý spolu obývali, aj okolnosti, ktoré nepriali jemnosti a kráse.

Tato zachrčal, pohol sa, prevalil sa na bok, tvár pri stene, chrbát a rameno zaborené do matraca ako balvan, čo sa zrútil dolu svahom do mäkkej hliny. Krátke vlasy mal šedivé, na zátylku presvitala pokrčená pokožka. Zlatohnedým telom jeleňa v úľaku inštinktívne mykol kŕč, šľachy sa napli a vzápätí uvoľnili, jeleň otca predsa dobre poznal a vedel, že je celkom neškodný. Rovnako to vedela aj Anička, otec nikdy nikomu neublížil, na nikoho sa nezahnal, nekričal, nemal rád krik, mal rád ticho. Ešte tak monotónne pradenie nejakého stroja, šumenie potoka, pukanie polien pod kotlom. Žiadne dlhé debaty, vysvetľovania, konfrontácie. Jeleň môže ďalej pokojne hľadieť do krajiny a prežúvať, tato ponorený v etanole sa nanajvýš prevráti na druhý bok alebo spadne z postele, Anička môže zavrieť dvere, zamknúť a vrátiť sa do školy.  Predtým, ako zavrie, skontroluje či nemá tato niekde v izbe pod posteľou, za závesom, za skriňou alebo na skrini schované zásoby alkoholu.

10

Prvá klientka mi zdvihne náladu, i keď z jej pohľadu mi ju musela zákonite svojim povýšeneckým chovaním pokaziť. V kancelárii právnej pomoci pracujem tri roky a za tie roky odhadnem niektorých klientov, ešte kým vojdú do dverí, najmä dámy, ktorých dôrazné staccato vyklopkané do dlaždíc spojovacej chodby oznamuje, že sa budú o svoje práva biť do krvi aj napriek - alebo s pomocou - vysokých podpätkov a gélovej manikúre. Za tie roky som si zvykla odpovedať pokojne, nezvyšovať hlas, meniť hlas aj prízvuk podľa kraja z ktorého klienti prichádzajú, naučila som sa nepočúvať aj odčítavať z pier. Naučila som sa vnímať jemné odtiene v hlase a reč tela keď klamú, keď zavádzajú, keď sa boja hovoriť, keď potrebujú, aby som im pomohla otázkami. Popri tom všetkom som sa však nenaučila byť rezistentná voči osobným urážkam a hrubosti, ani voči zlu, ktoré mi ľudia vylievajú na stôl v obrovských množstvách a variáciách. Všetka špina sa na mňa lepí a ja som vďačná, že mi cesta domov trvá viac ako polhodinu, pretože za ten čas si dokážem ako tak prepláchnuť postihnuté vnútorné orgány sledovaním meniacej sa krajiny za oknom vlaku a pozeraním videí na youtube.

- Vy ste právnička, alebo ste len taká nejaká... - začne hneď od dverí pestovaná žena, no jej pohľad, ktorým ma preskenuje od hlavy až po špičky mojich pracovných korkových drevákov (pri ktorých posmešne nadvihne kútiky úst) dokončí vetu aj bez slov. Ja som tu len taká nejaká pomocná sila a s takou sa ona vybavovať nebude, ona sa bude baviť len s generálnym riaditeľom zemegule. - Právnici sú momentálne zaneprázdnení, dnes máme klientov, ktorí sa objednali, - zaklamem. - Je mi ľúto, - doložím, no moja ľútosť dnes zostala v inej doline, svoje ortopedické korkové dreváčiky si ubránim aj za cenu straty jednej klientky, ktorá, mimochodom, už na prvý pohľad nespĺňa parametre poberateľa sociálnych dávok, pretože za ne by si nekúpila ani len kabelku, ktorú má prehodenú cez predlaktie. Usmejem sa najúslužnejšie ako len viem, dreváčikom zahanbene pošúcham kancelársky koberec, aby som ju uistila o tom, že si veľmi dobre uvedomujem, aké miesto v hierarchii služieb prislúcha klientovi a aké pracovnej sile. Dáma aj napriek tomu zaváha, moja odpoveď ju mierne vykoľají. Zrejme si nie je istá, či si dobre prečítala na vchodových dverách alebo na webe stránkové hodiny a nevšimla si, že je možné objednať sa na konkrétny termín a tým pádom som v práve ja. Vo vedľajšej miestnosti za odchýlenými dverami horúčkovito pracujú právnici a dáma sa snaží zaujať ich pozornosť prudkými pohybmi. Právnici ju však nevidia a ani ich nezaujíma, pokiaľ im ju nepridelím ja ako relevantný prípad. To je moja úloha a keďže táto dáma nevie, že aj taká nejaká môže mať v našej internej hierarchii vysoké miesto, nevie ani to, že po svojej úvodnej vete sa dnes cezo mňa k právnikom nedostane.

- Môžem vám ešte nejako pomôcť? - Usmejem sa a pozriem na ňu povzbudivo. Síce ste chodili nadarmo a nijako inak vám pomôcť nemôžem a ani nechcem, no vyprevadím vás von všetkými formulkami, ktoré patria do repertoáru dobre vyškolenej pracovníčky prvého kontaktu v akomkoľvek zariadení.

- Ale ja potrebujem hovoriť s právnikom! To vy nemôžete pocho... - nedá sa odbiť dáma a urobí krok k odchýleným dverám. Svojich právnikov si ubránim a tak urobím krok aj ja, dreváčiky dosadnú na koberec mäkko, ale dôrazne. - Je mi ľúto, ale právnici dnes riešia pridelené prípady. Príďte zajtra, stránkové hodiny sú od deviatej do tretej, obedová prestávka medzi dvanástou a pol jednou, inak sme vám k službám, - vychrlím a usmievam sa. Ak splníte podmienky, ktoré som si nevymyslela ani ja ani právnici, pomyslím si, vymysleli ich anonymní úradníci na anonymnom odbore niektorého z ministerstiev, pod ktoré patríme a tak sa milá pani nemáte ani kde posťažovať. A ako tak pozerám, vy tie podmienky určite nesplníte, tie spĺňajú len tí najväčší zúfalci. Gratulujem.

Prebieha medzi nami nezvyčajne dlhý vnútorný dialóg. Pani si pravdepodobne myslí, že som upratovačka alebo asistentka asistentky bez maturity a nemám šancu pochopiť jej problémy. Právnici za mojím chrbtom ševelia, telefón na mojom stole bzučí, no dáma sa z miesta nehýbe. - Kto je váš nadriadený? Môžete ho zavolať? - Spýta sa a už snová plán, ako ma pripraviť o miesto pre moju nedostatočnú flexibilitu a asertivitu. - Ako si želáte, - poviem a vytočím číslo mojej priamej nadriadenej, ktorá sedí za dverami a ak chce, počuje všetko, čo sa deje v kancelárii prvého kontaktu. Podám dáme telefón a kým stihne čokoľvek povedať, vedúca odrapoce to, čo som povedala ja, presne tými istými slovami a tým istým tónom, máme to už nacvičené a radi sa na tom pri obede pobavíme. - Je mi ľúto, ale právnici dnes riešia pridelené prípady. Príďte zajtra, stránkové hodiny sú od deviatej do tretej, obedová prestávka medzi dvanástou a pol jednou, inak sme vám k službám. - Vtedy ma zachráni pán Jendek, ktorý najskôr len vopchá do dverí hlavu a vojde, až keď mu kývnem.

- Ste presný, pán Jendek! - Poviem veselo a pán Jendek sa trochu preľakne, pretože na dnešný deň objednaný nie je, svoj objednaný termín prešvihol a z jeho výrazu mi je jasné, že o tom vie a že sa za to hanbí. Dáma sa na pána Jendeka pozrie s neskrývaným dešpektom, položí telefón na stôl a bez rozlúčky sa pokúsi odísť. Pán Jendek je zmätený, zavadzia vo dverách kancelárie, nevie, či má vojsť alebo vyjsť, čo sa sluší a čo sa očakáva.

Pán Jendek má päťdesiat a maličkú dcéru, o ktorú sa stará sám. Vozí ju po dedine v kočíku, perie miniatúrne kúsky oblečenia, kŕmi ju nutrilonom a pokrokom je, že ju už nevozí opustenou cestičkou medzi družstvom a zadnými dvormi, ale odváži sa aj na hlavnú vyasfaltovanú cestu, okolo krčmy a pošty. Príbuzní jeho príliš mladej ženy a ani ona samotná mu pred sobášom neprezradili, že mladá žena trpí schizofréniou, a keď po narodení dcéry ušla, nezostalo mu nič iné, len sa o dcéru postarať, nechať prácu stavbyvedúceho a odísť na tri roky na rodičovskú dovolenku. Pretrpieť posmech celej dediny a naučiť sa narábať s malým krehkým stvorením. Pán Jendek bojuje s vlastným egom a nemotornosťou, s peniazmi, ktoré mu chýbajú, s nedostatkom skúseností a ešte aj s chlapmi, ktorým prednedávnom ešte rozdeľoval na stavbách úlohy a teraz sa mu nepokryte vysmievajú, lebo taká plienka v rukách razom z poriadneho chlapa spraví akéhosi kripla. Aspoň tam, v doline, kde žije. Radím mu, aby sa presťahoval a začal nový život, aby sa vykašlal na všetkých tých pokrytcov a skladám mu poklonu za odvahu. Dieťa mohlo skončiť v domove. Radiť by som klientom nemala, to nie je mojou úlohou, no keď stretnem pána Jendeka na ulici, alebo za ním vybehnem na chodbu, tak sa môžem z úradníka zmeniť na človeka a povedať mu úprimne, čo si myslím.

Pán Jendek, veľký zhrbený chlap, ochádza s opečiatkovanými papiermi za právnikom. Vybavím niekoľko telefonátov, pretriedim poštu a vybavím ďalších klientov. Mladý otec by chcel do opatery deti, ktoré súd pridelil starým rodičom, matka pracuje dlhodobo v zahraničí. Otec však nemá trvalé bydlisko a skôr, ako ho získa, deti naň s výdatnou pomocou starých rodičou zabudnú a pred stretnutím radšej ujdú do lesa. Inej rodine chýba plot a chýbajúci plot - ako možný zdroj ohrozenia maloletých - môže byť dôvodom pre ich odobratie. Z pozostalej dcéry a manželky, ktoré vynakladajú ohromnú energiu na získanie časti dôchodku po mŕtvom, sa mi zahmlí zrak, no zatnem zuby a za pomoci právnika im osvetlím naše aj ich možnosti. Opúšťa ma nálada aj energia.

Namiesto poriadneho obeda si kúpim v podchode bagetu a zjem ju cestou do sanatória. Mám pol hodinu času na obed, do sanatória je to svižným krokom menej ako desať minút, desať tam, desať späť a desať minút úzkosti. Uvedomujem si, že tento časový plán je ústretový najmä voči mne samej. Urobím, čo urobiť mám.

Pred sanatóriom je malý parčík s vypustenou zdevastovanou fontánou, z ktorej zostal len polkruhový bazén a niekoľko trčiacich rúrok. Do rúrok niekto zastrčil konáre, do bazéna nahádzal odpadky. Pamätám sa, ako z rúrok voľakedy v oblúkoch cvrkotala voda a deti k nej ponad múrik naťahovali ruky. Múrik sa vtedy zdal neprekonateľne vysoký, dno bazéna pokrývali svetlomodré dlaždice, v záhonoch kvitli kvety, rozložitá smutná vŕba smútila za všetkých chudákov ležiacich v nemocnici a park býval plný ľudí. Sanatórium bolo vtedy okresnou nemocnicou a na poloprázdnom parkovisku deti hrali futbal.

Tato vtedy sedel na lavičke a otŕčal tvár slnku, mĺkvy a sám ako vždy. Vystreté nohy natiahnuté cez celý chodník, ruky prekrížené na hrudi, dlhé nohy a veľké ruky. Mal mohutný chrbát s hrubou kožou, pod ktorou sa nerysovali ani hrebienky chrbtice ani lopatky, bol to len jeden zaoblený nepriestrelný masív mäsa.

Ja som mala štyri či päť rokov a bola som príliš malá na to, aby som dočiahla k oblúkom striekajúcej vody a chytila kvapky do dlane. Kvapky sa ako v spomalenom zábere vo vzduchu krútili a preskupovali a každá, ktorá dopadla, odrazila z hladiny ďalšiu kvapku. Tato ma nenadvihol, lebo ho to nenapadlo, alebo ma nevidel, alebo to v tej chvíli nepovažoval za podstatné a ja som bez neho bola celkom bezmocná. A možno ma aj nadvihol, no ja si pamätám len moje ruky natiahnuté cez okraj fontány. Ruky, ktoré prosia, no nič nedostanú. Nelez tam, spadneš.

Teraz je mi múrik nízky, opriem si oň topánku a zoškrabnem kus blata z podrážky. Cítim ako sa vo mne zrazu hromadí čudný hnev, ako kysne a klokoce. Kráčam po chodbe, stúpam po schodoch na poschodie a urputne premýšľam. Tato môže ešte niekoľko mesiacov ležať v sanatóriu, alebo v doliečováku alebo doma, ešte je čas, no moje odhodlanie sa pomaly míňa, každý deň jednu otázku odhodím ako zbytočnú. No otázky niekde zostanú a zas sa vrátia, to viem, aj tu platí zákom zachovania energie. Vrátia sa vtedy, keď to budem najmenej čakať.

Chcela by som, aby si ešte niekedy spomenul na tú dávnu spoločnú chvíľu pri fontáne. Prečo by si mal však tato pamätať práve túto krátku banálnu situáciu, jednu z milióna, aké sme dennodenne spolu zažívali. Ničím výnimočná, skôr príjemná, svietilo slnko, kvitli kvety, boli sme spolu, objektívne bolo všetko v poriadku. No mne záleží na tom, aby vedel, že nebolo. Mnohé veci neboli v poriadku a práve tieto banality sa vynárajú v najnemožnejších chvíľach a tlačia ma, reťazia sa a znásobujú.

Dnes by som si mohla sadnúť vedľa neho na posteľ a rozprávať. Rad za radom spomenúť všetky sporné situácie, popísať mu, ako som ich vnímala ja a akú úlohu v nich zohrával on. Povedať mu, že sama nikdy tú reťaz nepreseknem a naďalej vo mne zostane pocit akejsi ukrivdenosti a strachu aj nutkanie stále niekomu dokazovať, že som dobrá a šikovná, že sa za mňa nemusí nikto hanbiť, že stojím za to, aby som bola milovaná, že by ma cez ten idiotský múrik mohol niekto nadvihnúť, alebo aspoň stáť blízko a podoprieť ma, ak by som po páde nedokázala sama vstať. Teraz by som sa mohla k tomu bezvládnemu a nemému telu nakloniť a bez prerušenia hovoriť a sekať do živého a roztvárať trhliny v popraskanej suchej koži. Nemohol by pred otázkami odísť, nemohol by sa brániť ani oponovať, ani vysvetľovať, ani sa mi otočiť chrbtom. Mohol by len zavrieť oči, no uši by si zakryť nemohol.

Uvedomujem si, že sama v sebe živím neopodstatnený hnev, hnev vyvolaný dávnou spomienkou a uvedomujem si, že práve ten hnev mi dnes dodá odvahu, ktorú potrebujem na to, aby som vôbec bola schopná otvoriť dvere nemocničnej izby. Som vďaka hnevu trúfalá a odhodlaná, no v skutočnosti som zbabelá a neúprimná voči sebe samej. Mala som veľa príležitostí pýtať sa, no nikdy som to neurobila. Nikto by mi pravdaže odpoveď nezaručil, no ja som to nikdy ani len neskúsila.

Pred dverami izby hnev opadne, akoby ho niekto zo mňa oprášil. Cítim únavu a hlavou mi prebleskne otázka, čí pokoj a čia duša je v tejto chvíli dôležitejšia - moja alebo toho, kto to  má už naisto zrátané? Nechať ho odísť pokojného alebo tú jeho nevedomú dušu rozrýpať a pomliaždiť a tou kašou si ponatierať na znak víťazstva čelo? Urobiť si pleťovú masku, ktorá odstráni všetky vrásky, čo spôsobil? Uľaví sa mi? Nie je tu už nikto iný, kto by ho mohol zastúpiť a nikdy tu nikto iný nebol, boli sme vždy len my dvaja.

Nie je celkom pravda, že sme tu boli vždy len my dvaja. Sedem rokov je tu aj môj syn. Nikdy sme však neboli trojica. Vždy som tu bola len ja a môj syn, ja a môj otec, alebo otec a syn bezo mňa. 

Sestričky otca preložili do izby s výhľadom na parčík. Keby dokázal nadvihnúť hlavu, videl by ma, ako postávam pri fontáne. Hlavu však sám nenadvihne a tak k nemu podídem, vložím jednu ruku pod jeho chrbát a druhou pod neho vsuniem iný vankúš. Hlava mu padne nabok a poloha, v ktorej teraz leží, vyzerá neprirodzene a nepohodlne. Poposúvam vankúše, hlava sa prevalí na druhý bok a vyrovná.

Vo dverách stojí sestrička a ako zvyčajne len ticho pozoruje, pripravená diskrétne a bez zbytočných otázok pomôcť. Kývnem hlavou, ona tiež, dokázala som to bez pomoci. Na to som predsa zvyknutá a tak viem, že aj najťažšie úlohy dokáže človek zvládnuť sám. Sestrička s pokojným úsmevom prilepeným k tvári odíde a zavrie dvere.

Tato pozerá do okna. Zohnem sa, aby som videla to, čo vidí zo svojej pozície on. Konáriky napichané v rúrkach fontány splývajú s kríkmi a z múrika vidím len horný okraj, ktorý by mohol byť aj obrubníkom. Konáre ešte vždy zeleného smrekovca sa kníšu zo strany na stranu, do guľata zastrihnuté okrasné čerešne, ktoré na jar zakvitnú hustými ružovými kvetmi, sú už bez listov, lístie sa povaľuje po chodníkoch a medzi kríkmi. Sivé nebo je akosi nízko, akoby sa prehýbalo pod ťarchou vody nahromadenej v oblakoch. Paplón má zase vytiahnutý až po bradu a ruku, ktorá mu visí z postele, mu zodvihnem a položím späť na matrac. Nechty má zničené od práce s drevom, pokožka fľakatá a vyžratá od vápna a farieb. Celý život robil na stavbách, nahadzoval omietky, rezal roxorové tyče a drevo na krovy. Chvíľu ruku podržím, stisnem. V dlani mám tvrdý pokrčený papier. Tato takým prikuroval pod kotlom, odtŕhal z veľkého hnedého balu pásy, tie zroloval do trubičky, na jednom konci ju zohol a na druhom pripálil. V kotli praskalo a hučalo a ja som sa bála, že raz kotol vybuchne a celý dom sa vznesie do vzduchu.

- Tato, vidíš tú fontánu? - začnem. Hlas sa mi zadŕha, sama seba ledva počujem, tak ticho rozprávam. Po hneve už ani pamiatka, zostala len zbabelosť. Nie som neschopná povedať súvislú vetu. Otec nemo pozerá von oknom, na tvári žiadna emócia, oči celkom prázdne. Polkruhový pôdorys fontány, vŕba a zakrivené cestičky sú jediné, čo pripomína vzdialenú chvíľu, všetko ostatné sa zmenilo. Otec pozrie na mňa, späť do okna, na mňa, nerozumie. Prepadol sa do prázdna a jeho pohľad je beznádejne tupý. Okolnosti sa zmenili, no mnou opäť lomcuje rovnaká bezmocnosť ako vtedy.

Po chvíli do izby vojde ďalšia sestrička, neznáma mladá a energická, možno ešte študentka, v ruke má notes. Zakričí, - stolica bola? - Otcove oči spozornejú, je v nich zrazu niečo ostražité, akoby práve táto osoba bola tým ohrozením, ktoré v ňom dokáže prebudiť základné inštinkty a reakcie. Na chvíľu ma prepadne úplne absurdná žiarlivosť na sestričku, ktorá jednou stupídnou vetou dokázala v otcovi vzbudiť nejakú emóciu. - Stolica bola? - Spýta sa ešte raz hlasno a tato tuhšie stisne viečka. Sestrička, naučená čítať aj takéto subtílne náznaky, si píše. - Koľkokrát? Čúrali ste? - Kričí a píše si. - Koľko ste vypili? Jednu malú fľašu? Nonono, mali by ste viac, - hučí naňho ako na dieťa, priblblým maznavým tónom a tato sa krčí pod paplónom. Snaží sa odvrátiť, ale podarí sa mu len nepatrne myknúť hlavou. Aj ja som naučená čítať subtílne náznaky, v domácnosti s tichým mužom sa dieťa stane citlivejším a obozretnejším. Tato trpí.

Tato je samotár, jednoduchý priamočiary stavbár so základným vzdelaním. Všetko, čo vie, sa naučil sám, o všetko sa staral sám, s nikým sa neradil, nikoho sa nepýtal, či môže, nikdy nikoho o pomoc nepoprosil a zakladal si na tom, že všetko zvládne. Keď potreboval z domu vyniesť zrolovaný koberec, radšej nechal trápiť sa s ním mňa, akoby mal zavolať suseda odvedľa. Len veľmi zriedka som ho zažila v rozhovore s inými ľuďmi. Neviem, či mal niekoho rád, ani či mal nepriateľov, či sa na niekoho hneval, neviem, ako sa choval v prítomnosti žien. Nedokážem si ho predstaviť inak ako tata, ktorý si po návrate zo stavby drhne prsty solvinou a potom mi veľkým nožom ostrí špičky ceruziek. Najlepšie ho poznám od chrbta. Tvárou k práčke, chrbtom ku mne. Tvárou k cirkulárke, chrbtom ku mne. Tvárou ku kuchynskému drezu, chrbtom ku mne. Sedadlo predo mnou v autobuse. Dva kroky predo mnou na ulici.

Bol vždy samostatnou jednotkou a teraz zrazu potrebuje nepretržitú pomoc, sám nedôjde ani na záchod. Dva či trikrát sa pokúsil sám vstať a došuchtať sa na záchod, no vždy spadol a zostal vyzlečený ležať na studenej dlažbe medzi verajami. Skúšal sa plaziť, skúšal nepiť, aby na záchod nemusel chodiť vôbec, no potom doňho tekutiny vpravili nasilu infúziou a to bolo ešte horšie, lebo hadička infúzie bola ako reťaz a tekutina ním pretekala prúdom rovno do plienok.

Do plienok. Personál nemá čas vodiť pacientov na záchod, aj keby im to zdravotný stav dovoľoval, lebo každá cesta na záchod je komplikovanou expedíciou, keď treba prekonať gravitáciu, strach aj ostych a trvá najmenej pol hodinu za aktívnej asistencie druhej osoby. Otec je korba, môj pokus pomôcť mu z postele do barlí a ďalej na záchod skončil pádom, viac som si netrúfla ani ja ani nikto iný. Ťažko povedať, či je viac ponižujúca prítomnosť iného človeka pri vyprázňovaní, či plienka pripomínajúca nemohúcnosť raného detstva.

- Ukážte? - Zakričí sestra a nadvihne tatov paplón. Má na sebe len dlhú nemocničnú košeľu, žiadne nohavice. Na holých nohách mu visí suchá matná koža, ochabnutý penis a  modrina veľká ako dve dlane rozliata na stehne. Svaly sa mu stiahnu studom. - Už je to menšie, - konštatuje sestrička, díva sa z výšky, z odstupu na telo pacienta. - Zase padol z postele, viete, a teraz sa mu robia takéto modriny, - povie oveľa tichšie, to asi hovorí mne, takto sa rozpráva s dospelými. Akoby tam otec ani nebol. Akoby bol hluchý alebo celkom dementný. No ja som si istá, že počuje a vníma všetko, čo sa okolo neho deje. Vidieť jemné zášklby svalov na tvári. - Dedo! Nesmiete sám vstávať z postele, nesmiete nám to robiť! - povie sestra zase nahlas a káravo, prštek jej zakmitá, sterilný vzduch sa zvlní výčitkou. Potom pustí paplón, zvrtne sa a odíde.

Tato po jej odchode zostane úplne paralyzovaný,  ponížený. Ešte stále ho držím za ruku, ruku má tvrdú, svaly stuhnuté. Ja mám hlavu zrazu vykradnutú, pohľad na otcove odkryté zranené telo ma celkom vyviedol z miery. Tak tam spolu bez pohnutia sedíme, spolu sa topíme v hanbe a zmätku. Po chvíli sa mi v hlave začne rozvidnievať a ja si spomeniem, že som sa s otcom chcela o niečom dôležitom rozprávať. Spomeniem si na park a fontánu, no zrazu sa v tej situácii neviem zorientovať a nájsť ten veľký problém, ktorý som tam predtým videla. Situácia z minulosti je opäť banálnou epizódou.

- Tato... - poviem stále držiac jeho ruku.

To je však všetko, na čo sa zmôžem, no i to málo ma stojí veľa síl, hrdlo mám stiahnuté, slová zostávajú uväznené v ozubenej nemej pasci a ja cítim neurčité sklamanie. Zo seba, z neho, zo sestričky, ktorá takto surovo narušila krehkú rovnováhu chvíle. Z obojstrannej neschopnosti, zo vzialenosti, ktorá sa neskracuje. Skracuje sa jeho čas, no nie vzdialenosť medzi nami. V tomto vzťahu niet žiadnej rovnováhy. Vzdialenosť sa teraz meria slovami, ktoré neboli vyrieknuté. Čas odkvapkáva, preteká popod dvere izby na chodbu sanatória. A vonku za oknom, za dverami, plynie iný čas, menej hustý, menej napätý.

Otec po chvíli pohne očami. Tmavá lesklá guľa zakliesnená medzi viečkami sa prevalí smerom ku mne, oprie sa o moju tvár a ja mám pocit, akoby sa otec na mňa celou svojou váhou zvalil. Chce mi niečo povedať, no nevie pohnúť perami. Zľaknem sa, čo ak naozaj prevraví?

Dvere sa opäť otvoria. Vo dverách hlava sestry, ktorá ma doviedla. Pokojná a trpezlivá, vlasy zastrčené pod čepcom a na nohách plstené papučky, vďaka ktorým sa zdá, že sa nad chodbou vznáša. Kývne hlavou, je čas ísť, treba ho šetriť, konzílium čaká vo vedľajšej izbe.

- Zavolajte si, - povie sestra. Zavolajte si? Zarazím sa v duchu nad touto formuláciou. Zavolajte si a odpovedzte si?  

Stisnem mu ruku ešte raz, stisnem mu aj rameno, vyhladím záhyb na paplóne, vyjdem z izby, prebehnem po chodbe, moje opätky narážajú na svetlomodré linoleum a sestrička nesúca podnos s pohármi sa za mnou obzrie. Nadýchnem sa až vonku, až keď sa za mnou zaklapnú dvere sanatória.