Vyhľadávanie
Prvé vstali matky a zakúrili v peciach.
Gazdovia mlčky pohládzali dobytok v maštaliach a on sa im odmeňoval radostným bučaním. Až potom rodina mohla zasadnúť k raňajkám.
Svitanie dosiaľ nerozbil dupot kopýt, ale každý vedel, že jazdci prídu.
Spoza lesa sa ozýval spev muezína, - Alláhu akbar... ašhadu anna lá iláha illá´lláh...
Nepísaná dohoda znela, že Turci nechajú všetkých na pokoji, pokým budú poctivo robotovať. Tak i bolo.
Dni bežali bez zbytočných šarvátok, zriedkakedy bolo treba niekoho zbičovať.
Konča dediny týčil sa rozostavaný minaret. Chýbali mu už len tri poschodia a špicatá strecha.
Muezín, kľačiaci na najvyššom výbežku vápencovej skaly, dokončoval zvolávanie k modlitbe, - ...hajja ala´l - faláh... Alláhu akbar... lá iláha illá´lláh.
Niektorí dedinčania už lámali kameň a spúšťali ho k jarku.
Ahmet nás pochváli, - povedal po hodine driny ktorýsi.
Jeho menej zhovorčiví druhovia mlčali, ako vždy, až do obeda. Minaret mal byť do mesiaca pod strechou.
Neveriaci psi však ešte len lámali stavebný materiál, tak ktovie.
Hašprova čata rytmicky miešala maltu.
Ani cukrová poleva, - zamľaskal predák.
Malé chlapča zúfalo lovilo v sivobielej kaši.
Moje hodinky, - plakalo, - spadli mi tam hodinky.
Hašpra vzal pokrivenú kelňu, čosi zaškrelo o dno a predák vytiahol maltovú guču, z ktorej odpadávali stekance.
Na, oblíž si, - štuchol dobrácky chlapca.
Dieťa začalo čľapkať v potôčiku.
A sú ti vodotesné? - zatiahol spevavo predák.
Maltári rytmicky miešali.
Mama vraveli, že hej. Digitálky! - na slnku sa zaligotal ciferník.
Pol siedmej, - preľakol sa chlapec, - už som mal zobudiť slečinku!
Ej, ja by som ju pozobúdzal! - vykrúcal si Hašpra bajúzy, - tak by som ju pozobúdzal, že veru!
Že sa nehanbíš, ohreblo staré! - okríkla ho Ferancička, - radšej miešaj, lebo nezarobíš ani na salámu!
Mladší maltár Ničí konečne našiel správny rytmus, niečo ako žuk, dugu – dugu - dugu, žuk, dugu - dugu, žuk, dugu – dugu - dugu, žuk, takmer ako bossanova. Mal zo seba radosť.
Nak sa nám malta nezgrcne, - zaprotestoval ľavý miešač Mangovecký.
Ničí len mykol plecom. Do rytmu si hovoriť nenechá. Jeho malty spievajú. Domy, čo on postavil, nezhodí ani uragán.
Hašpra po očku škúlil na chlapča, ktoré kamienkom ťukalo do obloka unimobunky, - slečinka, vstávajte! Je ráno!
Spoza lesíka lenivým krokom prichádzali prví jazdci. Turci sa medzi sebou veselo bavili.
Keď sa pred nimi hodíš do prachu, možno ti dajú peniaz! - pošepkal Hašpra Mangoveckému a ten predviedol vzorové korenie sa.
Turci však maltárov nevšímavo minuli.
Druhý raz sa koriť nebudem, - stenal Mangi, - iba čo som sa poobíjal!
Odpľul si, ale bokom, aby jazdci nevideli.
Jaj, milý môj. Koriť sa je kumšt! - poznamenal Hašpra a vzdychol si, - chlapi, už ide!
Z unimobunky vyšla mladá žena v rifliach a červenej blúzke. Pred sebou tisla bicykel.
Jeden z Turkov jej úslužne pripálil cigaretu. Skupinka pozvoľna vyrazila k Tureckému, ako miestni nazývali tábor za vápencovou skalou.
Dobrý deň, Naďka! - volala Ferancička, - a či už vari odchádzajú?
Od zajtra tu máme nový turnus! – odvetila mladá žena.
Joj, len aby ich veľa prišlo! - vrtela sa babka, - nechcete trochu mliečka?
Naďa sadla na bicykel a Hašprovi neušlo, ako krásne ju sedadlo zformovalo.
Jaj, či by som ju odbicykloval! - mľaskal predák, ale jeho sny zahalil prach cválajúcich koní.
Uajííí! - zakričal ktorýsi jazdec.
Naďu práca bavila. Hadži – tour bola cestovná kancelária, v ktorej už pol roka pracovala. Firme sa darilo a turnusy sa striedali jeden za druhým.
Zamestnávatelia boli voči nej korektní a frekvencia sexuálnych návrhov neprevyšovala stredoeurópsky priemer. Tak či tak, po rozvode nemohla mužov ani cítiť a miesto bolo skvelou skrýšou pred ex-manželom. Chcela sa zbaviť aj poslednej molekuly Bystríkovho pachu.
Prebiť jeho vôňu vôňou nového muža jej pripadalo v tej chvíli nemysliteľné. Možno neskôr, teraz však nie.
Ale zakaždým, ako prišiel na inšpekciu majiteľ cestovky Mustafovič, pocítila v krku zvláštne zovretie. Zdalo sa jej, že ak by na čajovom stolíku veľkosti futbalového ihriska, pri ktorom sedávali, stála jediná šálka čaju, určite by ju prevrhla, pričom by začala koktať a roztrhla by si pančuchu o záder v kresle.
Mustafovičove oči boli ako ľadové guľôčky, ktoré jej jednu za druhou hádzal do výstrihu blúzky, pozapínanej po najvyšší gombík, aby sa ľad na jej horúcej hrudi topil a jarčekom stekal na brucho. Cítila sa trápne. Sekundy, ktoré s ním musela stráviť, boli pre ňu hodinami, pričom majiteľ ani pohybom obočia nenaznačil nič, z čoho by mohla mať skutočný strach.
Turecký personál tu pokojne plieskal po stehnách kadektorú, ale voči Nadi bol až prikorektný, v dôsledku čoho začínala pochybovať, či sa mužom javí dosť ženská. Až tak veľmi nahlodal Bystrík sebavedomie tejto ženy, ktorej vzhľad hraničil s krásou.
Nadin pôvab bol pomalý, ako jej chôdza. Dokázali ste sa na ňu dlho dívať ľahostajne a až po čase sa vás zmocnilo tušenie, že vás zaujíma. Nebola zvyknutá na obdivné pohľady mužov a preto ich neregistrovala. Predovšetkým potrebovala prácu a samotu a to všetko jej cestovka, skrytá v hlbokom údolí, poskytovala.
Pod úpätím hôr sa týčil hotel Partizán - teraz hotel Smyrna - hlavný stan Hadži - touru. Obyvatelia okolitých dedín už vyčkávali, aby pozdravili odchádzajúcich turistov. Mnohí s nimi nadviazali doživotné priateľstvá.
Daktorí dokonca aj rinčali reťazami, len aby si uctili svojich štrnásťdenných vládcov. Toľko trval štandardný turnus.
Napíš, Achmed, napíš! - šepkali dievčatá so slzami v očiach a Achmed za sklom autobusu zamával.
Bola to naozaj „dominantná dovolenka pre stredné vrstvy“.
Nevšedná myšlienka osmanskej turistiky sa v Turecku rýchlo ujala medzi štátnymi úradníkmi, menšími obchodníkmi, ale nezriedka prichádzali i lekári či učitelia a po nich začali na Slovensko prúdiť prví majitelia tovární na koberce.
Pre solventných zákazníkov bol v údolí postavený bazén s vodometom, obkolesený štýlovými šiatrami. Väčšina hostí však obývala dvojhviezdičkovú Smyrnu. Ani na hurisky každý nemal. Dievčatá dobre poznali cenu vlastnej hrdosti.
Občania z neďalekých okresov húfne dochádzali "do otroctva", takže ekonomika predtým chudobného kraja, poznamenaného krachom sklárne, utešene prekvitala.
Ešte dva roky otroctva a postavíme si školu, - hovorieval radostne starosta, keď spolu s ostatnými zaránky kráčal, aby ho prikuli k pluhu.
Pluh bol z laminátu a tak si ho predstaviteľ samosprávy poľahky vzal pod pazuchu. Spolu s chlapmi vykročil do polí.
Len čo odišiel autobus plný spokojných turčínov, spoza zákruty vykukla oranžová tisícdvestotrojka. Trpezlivo vyčkávala na tento okamih.
Bratia Slováci! Či vám nie je hanba?! - zahrmelo.
Šofér sa vyľakane obzeral a turoval motor do jačivých otáčok.
Poďme, poďme už! - syčal na rečníka, no ten sa už do pol tela vyklonil z dodávky.
Či nemáte v sebe cti, keď sa predávate za judášsky groš, čo vám ako psom hádžu pod nohy nepriatelia nášho národa?!
Jesť sa musí! - zahučali chlapi, hrkotajúc okovami.
Okovy boli z laminátu a častým nosením popraskali, takže ich chlapi radšej opatrne vláčili nad zemou. Mohli by ich dostať k náhrade.
Beg Bajazid vaše prastaré matere mučil, z detí janičiarov robil a vy ho teraz chlebom a soľou vítate?!
V šírom okolí niet nezamestnaného! - ohradil sa starosta, ktorý rýchlo dobehol i s pluhom, keď zazrel matičiarske auto, - a vy choďte spánombohom! Keď sme chceli elektrický klavír pre spevokol, neukázali ste sa tu mesiac!
Poddaní prikyvovali. Dobrého majú starostu! Odkedy tu Turci bašujú, roboty je dosť.
Aj najväčší lenivci sa vyvaľujú aspoň na pranieri a plat im ide! Doktor sa do dediny vrátil, aj zubné stredisko obnovili! A zuby majú teraz ani kukuricu!
Hoci zbrojnicu prestavujú na minaret, bude vyšší ako stará veža. A v každej chalupe satelit.
Hriešne taniere držíte na domoch! – lomil ešte pred časom farár rukami, ale milodary tiekli tak štedro, že deravú strechu kostola za novú vymenili a ostalo i na Božie muky.
Dobre bolo.
Odrazu matičný voz vystrelí ako splašený kôň. V diaľke sa zjavil džíp miestnej polície.
Ale upaľujú! - hlaholia chlapi a tľapuška borovičky im pomôže do kroku.
Tak po päťsto rokoch bol kríž opäť pokorený polmesiacom, nevycediac pri tom ani kropaj krvi.
A pokorení neboli nijako ponížení, naopak, pretože teraz im patrilo kráľovstvo pozemské, súc šťastnejšími ako nikdy doteraz.
