Vyhľadávanie
Raz do mesiaca si zašla na poštu po balík. Škatuľa bývala po okraj naplnená Horalkami. „Horalka je jediná poctivá sladkosť!“ tvrdila jej mama. „Žiadna takzvaná vylepšená receptúra ani 20% zadarmo a iné kapitalistické klamy!“ Petrina mama prinášala s nákupmi už dvadsať rokov rovnaké sladkosti. Spoločenské zmeny preto kritizovala slovníkom obalov, značiek, gramáže. Položila tašky na stôl, povyberala nákup, pustila si Reginu a zatiaľ čo smažila cibuľku do sklovita, kritizovala spoločenskú situáciu. Všetci sa schádzali na večeru alebo len prechádzali cez kuchyňu a tak Petrina mama mala svoje obecenstvo. „My sme národ kuchynský!“ volala na prechádzajúcich, ktorí si brali nožnice, nazerali do tašiek a odjedali z hrnca. „Slováci nikdy nesedeli v salónoch, ale na šamlíčku v kuchyni!“ Petru to vždy a znova dokázalo rozosmiať. „Mamička, ty si naša Matica slovenská,“ vravel jej Petrin otec s plesnutím po zadku. Brat Michal často dodal, že majú maďarské priezvisko, takže v tom salóne asi sedeli.
Sofistikované argumenty Petrinej mame príliš nešli, ale keď vybalila starodávne keksíky, vedela svoju politickú reč ukotviť. „Aha!“ Prstami zacvikla obal, aby vyznačila skutočné rozmery výrobku. Takto nás klamú!“ zvolala. A na to nebolo čo povedať. Nikto sa nepostavil do opozície, všetci sa posadali okolo stola a ona servírovala. Pritom hromžila na neviditeľnú ruku trhu, ktorá jej odkrádala z hrnca. „Uvaria nás ako tú žabu v hrnci! Pomaličky, postupne, však si nič nevšimneme. Ako keby sme boli sprostí! A ešte nám drzo budú každý večer hovoriť, že sa máme lepšie, len si to nechceme pripustiť!“ Michal pod stolom kopal Petru. Bál sa, že mama začne chodiť po električkách s igelitkami, hroziť päsťou a hovoriť k neurčitému spoločenstvu sprisahancov. Ako tá pani, čo sa potom vyzliekala v parku a odviezla ju sanitka. „Ak raz zmenšia Horalku alebo tam niečo zmenia, mama stretí posledný pevný bod,“ povedal Petre so smiechom.
Každý mesiac otvorila škatuľu a prezerala Horalku. Horalky jedla vždy po plávaní. Jednou rukou si fúkala vlasy, hryzúc keksík z druhej ruky. Telo reagovalo na cukor a tak po plávaní mala najlepšiu náladu. Svet dával perfektný zmysel, voňal čistotu ako chlór, hojdal sa v rytme plieskajúcich žabiek, chutil ako roky nezmenený keks. Keď Michal odišiel do Fínska, škatule cestovali dve – jedna do Paríža, druhá do Helsínk. V maile Petre napísal: „Môj turecký kolega včera prvýkrát dostal hryza z Horalky. Povedal, že to chutí ako jeden ich tradičný turecký keksík, ale ten ich je lepší.“ „Vedel si, že bryndza po rumunsky znamená syr? Je to len slovo pre syr,“ odpísala Petra. Dohodli sa, že mame to nepovedia. Vymenili si veľa smajlíkov.
