Ukážka z diela

Natesno

Keď si sa vrátila, potvrdili ste si lásku. Napriek sadre. Bez zábran.

Starší chlapček a mladšie dievčatko! Koľkí by za to dali neviem čo, za takú radosť: život sa vám daril, život vám vychádzal. Taký, aký má byť, vyvzdorovaný, vydretý, posvätený vzťahom, stmelený pevne, prepevne: nič vás nemohlo ohroziť. Do dvoj- garsónky si sa nasťahovala s vydutým, živým bruš­kom. S vydutým životom.

 

Spichla si si širokánsku tehotenskú sukňu, než­nú, veselú. Akoby obydlie, staň pre vás dve. No často si doň zavinula, uložila aj maličkého. Aby sa vytušili, spoznali, precítili svoju blízkosť, aby sa tvoje deti do seba zamilovali a nie... ako ty a tvoj brat. Keď si si sadla k synovi na zem, sukňa sa rozložila ako kvet. Materstvo ťa stíšilo, skrášlilo, voňala si pokojom a nádejou. Kolegyne ťa rozmaznávali, maličkú, okrúhlu. Už nezapochybovali, už si ani len nepomysleli, že to nezvládneš. Bola si im vzorom, obdarená.

A stihli ste zohnať stoličky, opáliť z nich starý lak, napustiť ich novým. Stihli ste vyrobiť stojky až po strop a napíliť a ošmirgľovať police. Zo šalovacej dosky, pohodenej na stavenisku, vytiahli ste kresbu letokruhov: udelili ste jej nepravidelnú oblosť stro­mu a stala sa stolom na spoločné stolovanie. Vždy spolu, všetko len spolu.

Konečne ste získali domov, konečne drobčeka pri sebe, konečne bez pokornej vďačnosti. Konečne si pomáhala formovať prvé slová a cez ne synovu dušu. Namiesto šírej záhrady šíry a zákerný terén staveniska - no záhradu si vytvorila vaša myseľ. Namiesto vôní prírody zápach ťažkých strojov - no vy ste si voňali pokojom. Zbavili ste sa pocitu kriv­dy, zloby. Silnela vzájomnosť: bunky jediného tela. Život pri živote, život v živote.

Vedela si z domu, čo je ozaj krásne a vedela si aj, kde to v tých na hlavu prevrátených pomeroch nájdeš. Starožitníctva nejestvovali, rozhorčene ich zlikvidovali: zbytočných svedkov meštianskej, dokonca šľachtickej kultúry. S kočiarikom si prechá­dzala uličkami medzi horami kovového šrotu. V je­dinom dni mesiaca v presnú hodinu otváral vrát­nik bránu pre verejnosť a odpredával, čo si kto našiel, za cenu suroviny. Muži sústredene kutali ako vo filmoch o zlatej horúčke, no chvíľami zarazene sledovali ženu v materskej sukni, akoby medzi nich vhupla z neznámej planéty: poniektorí ťa po chvíli váhania obdarili úsmevom na posmelenie. Pri kopách mosadze, bronzu a medi nebol nikto. Hľa­danou korisťou boli lešenárske konštrukcie, vodo­vodné trúbky a spoje, súčiastky bicyklov, motorov a strojov. Vrátila si sa s úlovkom, s mosadzným sviet­nikom, temnohnedým od patiny. Vrátnik ho odvá­žil a potom sa rozosmial.

- Nemyslite si, panička, že iba vy viete, čo má cenu. Vy ste nenašli ten najcennejší kus. Viete, kto príde prvý za nákladiakom šrotu? A nie s kočíkom, ale s parádnym čiernym autiakom? Vždy, keď renovujú nejakú starú budovu, z kostola vyrobia skladište a z plesovej sály poslucháreň, alebo ju pre­robia na kancelárie? Súdruhovia. Šofér vyloží z kor­by lustre, ktoré prikázali vymeniť za nové. Len aby to prešlo cezo mňa, aby sa to tuná odvážilo. Na váhu, pravdaže, nie sú zvedaví, potrebujú právoplatný doklad. O kúpe, rozumiete.

Nič by im nebránilo vziať si to rovno z plafónu, kde zavesili tie moderné lacné lampy. Lenže stojí im to za to prísť sem po protekcii, keď nemám otvo­rené. Ti sa už vyznajú... Ale poďte. Aj druhí majú rozum.

A zaviedol ťa do tmavej kutice, kde svietili vyleš­tené časti lustrov uložené na skrini a jeden z nich už hotový, pripravený na predaj. Čo poviete, hrdo čakal na tvoju reakciu. Ak chcete, nájdem vám k tomu aj lampáše na steny.

Luster ste šikovne pribalili k maličkému. Viezol sa zabalený v novinách na náprave kočiarika. Dob­re ho tam priviazal muž v montérkach, ktorý aj bez škôl zaskakoval za zalezených umenovedcov...

Tvoj milý ťa vedel oceniť, hoci si vzťah k prepy­chu nedoniesol z domu: a potom si zasa obdivovala ty svojho elektrikára. Svietidlo rozobrané na máme kúsky, po stole klbká rôznofarebných drôtikov, objímky, skrutky a kliešte a skrutkovače. Rozpon medzi vami ste hravo prekonali, veď vám len po­máhal. Tvoj milý vďačne prijal teplo skla a mosa­dze, hru svetelných lúčov, no po večeroch vymeria­val a pílil a šmirgľoval vaše budúce útočisko, nízku širokánsku posteľ, ktorá zabrala kus izby. Tak ako ho na vidieku zaberala dedinská pec, na ktorú sa v nečase utiekali ľudské bytosti, deti i starci i mi­lenci a rozprávali a naslúchali a vymýšľali. Vzniklo miesto mileneckých hier, sídlo hier s deť­mi, niekedy čajovňa, dokonca aj bar, no najmä štu­dovňa - postupne pre všetkých. Sila si poťahy. Spot­rebovala si matrace z troch bežných postelí a už vtedy si vedela, že vaše sny a želania potrebujú oveľa väčší priestor, ako je dvojgarsónka, že len čo doštu­duješ... Túžba po priestore sa stala jednou zo silo­čiar vášho spolužitia, spájala vás: len aby ste mohli pod jednu strechu uložiť všetko rozdielne. Všetko, čím ste jeden druhého neustále prekvapovali. A nie­kedy šokovali.

 

Takto si vás predstavujem: iste dosť nepresne. Ob­raznosť nahrádza vedomosti a fakty... Obraznosť, vychádzajúca zo spoločnej skúsenosti. Netreba ve­dieť, kde sa vzala, odkiaľ pramení: dôležité je, že nám dožičila toto stretnutie. Prelínanie na papieri.

 

On: rýle, police, kosačky, zveráky, klince, kladi­vá, skrutky, vŕtačky, udice, gumené čižmy, hoblíky, letovačky, záhradnícke a poľovnícke nože, motorkové výfuky, bicyklové pumpy a reťaze, kombinač­ky a kľúče na nepoddajné matky, na tie kovové, a odhrdzovač a petrolej a riedidlo a farby v ple­chovkách.

Ty: obrazy, klavír, ťažké obrusy, poťahy, závesy, keramika, vyrezávané rámy, vykrúžené tvary ná­bytku.

Objavná činnosť domáceho majstra sa stretala s prácou majstrov umeleckých remesiel... už vtedy ste ju cítili, odstredivú silu vzájomných prekvapení.

No hlavná bola vzájomnosť, a nie odstredivosť: ob­darúvala vás radosťou, pre ňu víťazilo očarenie nad znechutením. A tak si veselo šmirgľovala. Zozna­movala si sa s nemotornými nástrojmi. Hrubou zakrivenou ihlou si prešívala matrace.

 

Ostalo ti to. Naučila si sa pracovať ako chlap. Hoci neveľká, hoci len polovička svojho muža - ba mož­no práve preto. A on? Naozaj sa zaujímal, alebo sa nenápadne uzatváral? Pred klavírnymi etudami detí? Pred starobylým nábytkom? Pred ozdobnými kríkmi, tepanou záhradnou súpravou a pred novým bazénom?

Pravdaže: to všetko prišlo nebadane, s pribúda­júcim vekom, neskôr. Váš syn sa mnohého, čo vás obklopuje, nedotkol: dreveného zábradlia, dlaždíc, kľučiek. Jeho rukami prešli vedrá, vidly, lopaty, sta­vebné materiály, veď predtým tu stála iná stavba, stratená na neobrobenom, spustošenom pozemku. Prežil len radosť zo zveľaďovania, zo spoločnej šikovnosti. Spoločnej...

To smrť vás od seba vzdialila, nepríčetný žiaľ, to on vsunul drápik do vlasovej trhliny. Nebadane ako mráz. Mráz spolu s vlhkosťou: nepohoda, čo doká­že roztrhnúť skalu, premeniť štít na ničivú lavínu. Morenu. Vaše dielo rástlo, spoločne ste ho vytvori­li, udržovali. Netreba ti v sebe živiť vôľu po zmene. Neplaš, neplaš sa. Naďalej si svetlom, svetielkom. Ako ti káže meno.

 

Znova pri záhradnom stolíku, znova diktafón a poháriky a káva, v popredí vzácne ihličnany, v pozadí prázdny dom. Chceš moje slová, chceš, aby ťa hladili, tíšili.

Dvojgarsónka sa nám stratila, zapadla na chvíľu do minulosti. Aj tvoja sláva pri skúškach: excelova­la si. Hanbila si sa sklamať, nevedieť.