Ukážka z diela

Návštevy

Zo školy a domov
 
„Zmizni! Hajzeľ“
Bežíme, Robo a ja. S taškami v rukách. Obzeráme sa. Nevieme sa ho striasť, Tomáša. Na to, že je druhák, beží rýchlo; s taškou na chrbte.
Bežíme von z mesta, do lesa. K bunkru, ktorý nás priťahuje ako magnet už niekoľko dní, od soboty. Vieme o ňom len my dvaja a nikto ďalší sa o ňom nesmie dozvedieť. Nikto sa nesmie dozvedieť o cigaretách, ktoré vzal Robo otcovi a má ich schované v taške. Tomáš už vôbec nie.
Musel na nás striehnuť pri škole.
„Je tam?“
Donedávna vodič kamiónu, radiaci rýchlosti neviditeľnou pákou, kvíliaci v zákrutách, teraz špión. Pohybuje sa prískokmi, od jedného bodu v priestore k druhému. Plazí sa v tráve. Hlási do vysielačky pod golierom.
„Nevidím ho.“
„Pozri sa poriadne,“ dychčí Robo.
„Okej,“ hlásim zadychčaný, „vzduch je čistý.“
Asi už stopuje niekoho iného.
Ešte raz sa obzriem a vojdem do lesa za Robom. Je tu ticho a pokoj, tiché prítmie; akoby tu platil iný čas, bližšie k súmraku. Pod nohami nám šuští lístie, a keď zafúka vietor, lístie, ktoré zostalo v korunách, nám šuští nad hlavami. Robo sa otočí, kontroluje, či idem za ním. Pridám do kroku, aby som ho dobehol. Bunker našiel on, povedal mi o ňom a priviedol ma sem.
Náš bunker: diera v miernom svahu po vyvrátenom strome, maskovaná šípovým kríkom. Máme plány, veľa plánov. Chceme ho rozšíriť. Zaoberáme sa myšlienkou na tajnú chodbu, ale pustíme sa do nej až na jar, keď bude mäkšia pôda. Zišla by sa nám rozhľadňa. Zišla by sa nám aj strieľňa na kušu, v prípade napadnutia. Robo si vyzlečie sveter a hovorí, že by mohol požičať od starého otca, poľovníka, trieder. Sveter si odkladá do tašky. Ja si tiež vyzlečiem sveter, ale najprv nohou nahrniem lístie na veľkú kopu. Sveter, odložený v taške, nenasmradne dymom. Dymom z cigariet a dymom z ohňa.
Máme malý oheň z konárikov, ktorých je všade dosť, stačí sa natiahnuť.
Uvelebení v lístí fajčíme, striedavo prikladáme a oheň praská a neďaleko nás sa ozve sýkorka. Je to náš oheň a tak trochu naša sýkorka.
Robo si ukazovákom skúma ďasno. Od fajčenia mu krvácajú ďasná, tvrdí. Keď zachytí môj pohľad, vystrie prst so stopou krvi. Mračí sa pri tom. Uznanlivo zamrmlem. Potiahnem si. Robo sa pýta, či mi už niekedy tiekla z fajčenia krv. Nemôžem hovoriť, len zavrtím hlavou a ďalej pozorujem dym, ktorý pomaly vypúšťam z úst; asi pri tom škúlim. Pomalý dym, ktorý zo mňa vychádza, pripomína jedovatý plyn.
Krúti sa mi hlava. Dym sa mi na fajčení páči najviac; páči sa mi, že vychádza zo mňa, z mojich útrob. Páči sa mi, ako sa mi z cigarety krúti hlava.
Robo chce čosi povedať, ale zarazí sa a vyskočí. A vzápätí som na nohách aj ja.
„Ja vás vidím!“
Rozbehnúť sa nemá zmysel, hádžeme hrudy. Krúti sa mi hlava a prvá hruda sa rozprskne o neďaleký strom, ale potom už hádžem lepšie a Tomáš bláznivo poskakuje a smeje sa. Otec nám často hovoril, že musíme držať spolu, ale chcel by som vidieť jeho, keby mal takého brata, ako je Tomáš.
„Poviem maminke, že fajčíš!“
Je to ako tromf, po ktorom nasleduje špeciálne číslo, prekvapenie. Tomáš zmizne. Ale ja už tuším, hoci v duchu dúfam, že nie, a keď sa zase vynorí, drží si ucho a vzápätí les zaplaví siréna, od ktorej mi zamrzne krv.
Tomáš odchádza a sirénu ťahá za sebou.
Vlastne som to videl celkom jasne: mojej hrude sa uhol a nabehol na hrudu, ktorú za ním poslal Robo.
A to je koniec. Oštíme oheň. Plamene zasyčia, do vzduchu sa vznesie páchnuca para.
Vraciame sa do mesta. Z tašiek vyťahujeme svetre, v chvate sa obliekame. Mlčky zo seba oberáme suché kúsky listov.
Pred nami, v diaľke medzi prvými panelákmi, zazriem Tomáša. Vidí ho aj Robo, určite. Pozrie na mňa, ako keby chcel niečo povedať, no ja sa naňho nepozriem, a tak nič nepovie. Tomáš zatiaľ zmizol. Musím myslieť na to, čo povie doma, a cítim hnev, sklamanie a už aj strach, a časť hnevu patrí Robovi. Ak má niekto právo trafiť Tomáša do hlavy, som to ja.
Zastavíme sa pred naším domom.
„Hovoril som ti, aby si sa dobre pozrel.“
„Nemal si ho trafiť,“ hovorím. „Do hlavy.“
„Aj ty si ho mohol trafiť.“
Hľadím na konárik, ktorý zostal Robovi zapletený vo vlasoch.
„Tak zajtra,“ povie a mne sa zdá, že v tom, ako to hovorí, už nie je bunker.
Prekvapí ma, keď zbadám Tomáša, ako stojí pred dverami, nahnutý, s kľúčom v ruke, s kľúčom na šnúrke okolo krku. Pozrie na mňa hlúpym, vystrašeným pohľadom a zvrieskne, preventívne, skôr než k nemu priskočím: „Nerob!“
Klepnem mu hánkami po hlave a hneď sa mi uľaví.
„Áu!!!“
Schmatnem ho za ucho na taške a odtiahnem od dverí.
„Nedá sa odomknúť,“ kňučí a šúcha si hlavu.
To sa už otvárajú dvere na byte oproti. Stojí v nich suseda Strešnáková, zamračená, s rukou vbok. Stará čarodejnica.
„Čo je to tu za bordel?!“
Na rozdiel od Tomáša, ktorý je v momente zase pri mne, strach nemám. A vyslovujem pomaly, s dôrazom na každom slove:
„Tu nie je žiaden bordel.“
Lebo si to môžem dovoliť. So starou Strešnákovou vedieme vojnu. Nemusíme sa jej zdraviť, čarodejnici. Otec o nej nehovoril inak než ako o starej čarodejnici.
Ani môj kľúč nevojde do zámky.
„Ste vymknutý?“
V jej hlave hrkoce smiech, aj keď sa nesmeje naozaj.
Tomáš vyvolí oči: „Sme vymknutí?!“
Najradšej by som mu dal ďalšieho kokesa.
„Nevšímaj si ju.“
„Musíte zvoniť.“
„Nemusíme,“ poviem potichu a iba stojím a čakám. Tomáš spýtavo hľadí raz na mňa, raz na Strešnákovú, ktorá nás informuje:
„Mamu máte doma.“
A po chvíli: „Videla som ju, keď sa vracala z obchodu.“
Odmlčí sa, ale niečo nevyslovené zostáva visieť na chodbe. Vidím ju, ako stojí v papučiach a kvetovanej šatovke vo dverách, s pohľadom pod helmou šedivých vlasov a prikyvuje, spokojná. Vidím ju, hoci sa na ňu nepozerám.
„A nerobte bordel,“ povie napokon a zalezie do bytu.
Zazvoním a počúvam – nič, z bytu ide ticho. Tomáš sa vrhne na zvonček. Odstrčím ho; ale potom už nie: striedavo zvoníme, klopeme, načúvame a zase zvoníme. A čím dlhšie zvoníme, tým znie ticho v prestávkach ťažšie. Na medziposchodí zabzučí mäsiarka. Mäsiarka v novembri? Tomáš zabúcha na dvere päsťou:
„Mami!“
„Prestaň!“
Stavil by som sa, že nás Strešnáková pozoruje cez priezor. Jej pohľad ma šteklí v zátylku.
Poviem: „Asi spí.“
Tomáša to neupokojilo.
„Čo ak sa jej niečo stalo?“
A ani mňa:
„Čo by sa jej stalo, ty debil?“
Strešnákovej oko nie je jediné, napadne mi a mám pravdu. Hneď vedľa sú dvere do ďalšieho bytu, a keď zaklopem, ozve sa piskľavý hlas Denisy Kalašovej, tesne vedľa nás:
„Kto je?“
Denisa chodí do tretej.
„To sme my,“ povie Tomáš.
„Otvor nám,“ hovorím.
„Nemôžem.“
„Prečo?“
„Nemôžem nikomu otvoriť, kým sa naši nevrátia z práce.“
„Len na chvíľu.“
Odpovie po krátkom zamyslení, s nádejou: „Zahráte si so mnou človeče?“
Tomáš prevráti oči. Zachytím ruku, ktorou si ťuká na hlavu.
„Tak dobre,“ hovorím.
Vo dverách zarachotí kľúč. Denisa si nás premeriava, špúli pri tom narúžovanými perami. Hlavu má plnú pukacích sponiek. Za dverami stojí stolička, z ktorej práve zliezla.
            Zamieri ku kuchynskému stolu s rozloženou hracou doskou; vytrhli sme ju z hry so štyrmi malými bábikami namiesto figúrok.
„Vyberte si,“ povie veľkoryso.
Kalašovci majú iba jednu izbu. Siahnem na kľučku, ale izba je zamknutá.
„Tam teraz nikto nesmie. Ani ja.“ Denisa pozrie na nástenné hodiny v tvare sovy. „ Až keď sa naši vrátia z práce.“
„Prečo?“
„Spravila by som tam neporiadok.“
„Potrebujeme sa dostať k oknu,“ hovorím.
„Naša maminka je v nebezpečenstve,“ povie Tomáš a zarazí sa, vlastné slová mu naženú do očí slzy, natiahnu kútiky úst a účinkujú aj na Denisu, ktorá s odhodlaním v tvári prejde kuchyňou, aby z dózy na starej vrniacej chladničke vylovila kľúč. Naša mama sa jej páči. Je to najkrajšia žena v dome, hovorí. Viem, že naša mama je najkrajšia v dome, ale znie to hlúpo, keď to vysloví Denisa. A hovorí to skoro stále, aj keď sa pýta, koľko má rokov, alebo keď chce vedieť, aký používa šampón. Odomkne izbu a odstúpi od dverí.
Izba Kalašovcov je spálňa, obývačka aj detská v jednom. Manželská posteľ, televízor, bábiky s ostrihanými vlasmi usadené na Denisinej válende.
„Ako by vaši zistili, že si bola v izbe?“ pýtam sa.
Denisa je čudná, vymýšľa si, ale keď povie, že by to zistili, dáva to zmysel. Jej rodičia sú ešte čudnejší. Tichí ľudia, ktorí chodia vždy spolu, držia sa za ruky a nosia rovnaké veci. Čo by sa stalo, keby sa vrátili domov? Keby nás tu našli?
Otvorím okno.
„Ale potom si zahráme človeče.“
Vyleziem na parapet. Pozriem dolu a naspäť do izby: Tomáš spravil krok dopredu, sleduje ma s otvorenými ústami. Denisa si hryzie do pery a prsty zatína do pästí.
„Dokážeš to, viem, že to dokážeš...“
Natiahnutou pravou nohou nahmatám zábradlie. Naširoko objímam múr. Odhodlám sa a prenesiem váhu ponad prázdnotu podo mnou. Skáčem.
Náš balkón je vykachličkovaný modro-čiernou šachovnicou; pripadá mi, že som sa na ňom ocitol po prvýkrát. Vstanem, opriem sa do sklených dverí. S možnosťou, že by mohli byť zamknuté, som nerátal – a nie sú. Až teraz sa mi rozbúcha srdce. Skríknem na Tomáša, ktorý lezie na okno u Kalašovcov:
„Choď okolo!“
Prejdem tichým bytom a odomknem a Tomáš vbehne dovnútra.
Denise zabuchnem dvere pred nosom.
Mamu nájdeme v obývačke. Leží na kvetovanom koberci uprostred rozhádzaných obalov od gramoplatní. Na sebe má nočnú košeľu, ktorú teraz nosí stále. Cez deň aj v noci. Často si púšťa staré piesne o láske. Často plače. Hlavu má vyvrátenú, ústa pootvorené.
Tomáš sa k nej skloní. Myká ju jemne, ale nástojčivo, za plece. Keď si všimne krvavú ranku na kolene, vystrčenom do strany, zodvihne hlavu:
„Čo sa jej stalo?“
Hlas mu mäkne navierajúcim plačom.
Teraz ja; mykám ju silnejšie ako Tomáš. Potiahnem ju za ruku. Cez nohavičky, odhalené vyhrnutou nočnou košeľou, jej presvitajú medené, poskrúcané chĺpky. Potľapkám ju po líci a s každým tľapnutím vo mne silnie vzdor, posledné potľapkanie je už skoro facka. Mama zamrmle, ale nezobudí sa.
„Čo robíš?!“ skríkne Tomáš.
Nevšímam si ho. „Vstávaj,“ trasiem mamu za plece.
„Čo jej to robíš?!“
„Je opitá.“
Tomáš krúti hlavou.
„Nie je!“
Útok je nečakaný. Pod Tomášovou váhou sa prevalím na chrbát. Jeho tvár, s jazykom zaseknutým medzi zubami, smiešna a strašná, visí nado mnou ako maska, okolo ktorej sa mihajú päste. Tomáš nevidí a nepočuje. Narieka a funí. Odkopnem ho za seba.
Zostane ležať na zemi, s hlavou zloženou na rukách; smrká vo svojej jaskyni.
Najprv sa mu upokojí chrbát. Hľadí na mňa jedným okom. Sedím kúsok od neho, opretý o gauč. Dychčím. Pohľad Tomášovho oka nespoznávam; akoby ma videl po prvýkrát. Vidí, ako sa mi z nosa pustí krv; vzápätí na to prídem sám. Vstanem a so zaklonenou hlavou idem do kúpeľne.
Volám babke, otcovej mame.
Nevideli sme ju odvtedy, ako sa otec pred dvoma mesiacmi zbalil a odišiel a ako sa s ňou mama pohádala. Som tu poslednýkrát, kričala babka. Teraz je tu a zvoní.
„Kde ju máte?“
Babka, zamračená žena s hrubým hlasom, odloží do červeného kresla v predsieni tašky, ktoré sme zabudli na chodbe pred dverami. Zažína svetlá; kým sme na ňu čakali, byt sa ponoril do šera. V lese už musí byť tma.
Stojí v obývačke nad mamou a krúti hlavou, a hovorí, že ľudia, ktorí to nevedia, by nemali piť.
Zohne sa a napraví mame nočnú košeľu. Pohľadom, ktorému nič neujde, vypátra pollitrovku so zvyškom ginu, pri starom gramofóne. Podá ju vyjavenému Tomášovi.
„Čo stojíš? Vyliať a hodiť do koša!“
Keď sa Tomáš vráti, vydá ďalšie pokyny: ona chytí mamu odzadu popod pazuchy, ja za nohy, Tomáškovou úlohou je odsunúť konferenčný stolík a všetky veci, ktoré by nám mohli zavadzať, z cesty.
„Pripravení?:!
Tomáš vzrušene prikývne.
„Tri-štý-ri!“
Mama je ťažká, napínam všetky sily, aby mi jej nohy nevykĺzli z rúk. Opatrne ju uložíme na gauč. Babka ju prikryje dekou.
„Musí sa vyspať.“
Hľadí na mamu tak, až sa ma zmocní pocit, že ju pohladká po hlave.
Ale hladká až Tomáša, po chrbte, potom. Má krátke tučné prsty a pod nechtami zeminu zo záhradky. Sedíme v kuchyni a cez pootvorené okno, z novembrovej tmy, k nám doliehajú zvuky: klepot hokejok a hlasy našich kamarátov.
Tie zvuky sa nás zvláštnym spôsobom netýkajú.
„Musíte jej pomáhať,“ hovorí babka.
„Budeme,“ sľubuje Tomáš.
„Nie ste hladní?“
Na tú otázku sa hlad ako divé zviera vyrúti zo skrýše. Chleby vo vajíčku! Nikto na svete nevie robiť také chleby vo vajíčku ako naša babka! Chrumkavé a nadýchané, s mäkkým stredom. Pijeme čaj.
„Nehltajte, lebo vám bude zle!“
V predsieni nás babka vezme do náručia. Najprv Tomáša, potom priberie aj mňa. Sme tichí, aby sme nezobudili mamu. Hľadí na nás ustarane, ale potom sa pokúsi o úsmev a povie, aby sme boli dobrí a poslúchali. A potom odíde; zamknem za ňou.
Stojím v predsieni. Neviem, čo robiť. Chvíľu sa neviem ani pohnúť.
Do obývačky sa odvážim nazrieť, až keď ma premôže strach z predstavy, že mama v spánku zomrie, že jej zapadne jazyk alebo niečo také, že sa zadusí a ráno ju nájdeme bledú a stuhnutú (s vyhrnutou nočnou košeľou). V poodchýlených dverách načúvam. Pristúpi ku mne Tomáš, oprie sa o mňa, unavený. Na nič sa nepýta. Potom to začujem. Mamino chrápanie, slabučké – strašidelný, ale aj upokojujúci zvuk. Nie som si istý, či ho počuje aj Tomáš.
„Neboj sa, ja to nepoviem,“ povie.
„Čo nepovieš?“
„Že ste s Robom fajčili a hádzali do mňa skaly.“
„To neboli skaly.“
„A čo to bolo?“
„Hrudy.“
Tomáš si sám spraví úlohy a pobalí si veci na zajtra do školy. Umyje si zuby. Prezlečie sa do pyžama a veci si uloží na stoličku. K povinnostiam pristupuje s vážnosťou, akoby od nich závisel nový život, ktorý práve začal.
„Mám ti niečo prečítať?“ pýtam sa, keď už leží v posteli.
Čítam mu z knižky o malom chlapcovi menom Virgil, ktorý žil u pekára v kurníku. Jedného dňa objavil za mlynom draka a spolu s kamarátmi ho priviedol do školy.
Zaspí skôr, ako sa príbeh skončí.
Tvár môjho brata na vankúši: hladká, okrúhla, zbavená napätia.
Zhasnem lampu a zaľahnem do postele. Nemôžem spať. Zmocnil sa ma pocit prázdnoty a myseľ, ešte o čosi prázdnejšia, ňou pláva ako neforemný balón. Ležím na chrbte. Dýcham a vzduch naberám po malých dávkach, hrudník sa mi sotva hýbe. Do ticha sa vkradne zvuk z obývačky. O chvíľu na to počujem šuchtavé kroky. Otvoria sa dvere. Zavriem oči. Zastavím prísun kyslíka. Aj tak ju vidím. Ako stojí opretá o zárubňu a hľadí do tmy na postele. Ako nás hľadá. Pukne jej v kolene a dvere sa zavrú. Počujem, ako si ide ľahnúť do spálne. Zhlboka, ako keď sa v lete vynorím z vody, sa nadýchnem.