Ukážka z diela
Oliver Filan

Nebo, peklo, hraj

Za všetko môže moja mama. Celkom za všetko nie, ale to sa tak hovorí, keď chceme zvaliť vinu na niekoho iného. V roku 1962 zadovážila vstupenky do divadla Nová scéna na večerné predstavenie, ktoré sa volalo Tvrďákaneb Albert, Julius a tma. Autormi boli Miroslav Horníček a Miloš Kopecký. To, čo sa na javisku odohrávalo, nebola divadelná hra, ale niečo, čo do klasického divadla vlastne ani nepatrilo. Autori aj interpreti boli tí istí dvaja páni, ktorí viedli vtipné, múdre a zábavné dialógy na rôzne témy. Bolo to divadelné vystúpenie komickej dvojice, aké preslávili českí svätí Jiří Voskovec a Jan Werich. Neskôr Voskovca nahradil Miroslav Horníček. Ich predscény som poznal z gramofónových platní. Na predstavenie Tvrďák som sa tešil tak veľmi, že sa to mohlo skončiť iba sklamaním. Ale neskončilo. Horníček i Kopecký boli dokonalí tým, čo hovorili aj ako to hovorili. Miloš Kopecký bol o triedu lepší herec, ale v Tvrďáku to nehralo úlohu – to bol veľmi disciplinovaný voľný štýl písaný na telo. Divadelná hra má byť text, ktorý môže naskúšať a zahrať ktokoľvek. Tvrďák nie. Bez Horníčka a Kopeckého by to bol iba suchý text, vyfučaný balónik, prázdna slimačia ulita. Smiali sme sa, obdivovali a cenili sme si ich predošlé vtipy, úlohy a dialógy. Je zaujímavé, že Horníček a Kopecký dlho vydržali v hlavách divákov ako dvojica, hoci po Tvrďáku sa vybrali každý svojou cestou. Horníček to potom vysvetľoval.
„Setkali jsme se na jistém úkolu. A z nedostatku podobných úkolů jsme se pakrozešli. Miloš k čistému a báječnému herectví a já zůstalu toho svého psaní a vyprávění příběhů.“