Ukážka z diela

Nepriestrelná žena

(úryvok)

Z pospájaných nočných tôní stromov bývalého parku vykročil akýsi plecnatý, až nahrbený chlap v najlepších rokoch, oblečený ako montér, s veľkou reklamnou igelitovou taškou, ale už vzápätí sa potočil ako opitý a zastal — ako keby chcel získať rovnováhu na rozkývanej plti — uprostred smetí, porozhadzovaných pozdĺž kontajnera preplneného odpadkami. Neobratne, ťarbavo vybral z tašky mŕtveho malého jazvečíka a pokúšal sa ho niekoľkokrát postaviť na navŕšené odpadky, aby sedel, akoby ich strážil, lenže pes mu zakaždým skĺzol na mokrý špinavý betón medzi hydinové kosti a šupky zo zemiakov povedľa uvädnutej kytice ruží.

Chlap znezrady zbezradnel, začal sa obzerať okolo seba a zároveň si pritlačil psa obidvoma rukami nad žalúdok a ku stredu pŕs ako hráč basketbalu loptu, pričom jednostaj čosi polohlasom brblal. Vtom sa uškľabil, prudko odkopol igelitku a tackavo, hoci rýchlo, sa pobral k zanedbanému starému domu naproti. Keď sa doknísal až pred vchod, opatrnícky, akoby jeho chlpaté a opálené ruky držali ľahko rozbitný mokrý predmet, uložil jazvečíka na studený betónový schodík pred dvere. Zahľadel sa nahor do temných starých oblokov, biele pravidelné, vari umelé, vycerené zuby sa mu zaleskli v otvorených, doširoka roztiahnutých ústach a zamával tak, ako kedysi kývali štátnici z prvomájovej tribúny. Vtom zbadal v tráve ležať kus vetvičky zo smreka. Zdvihol ju, naklonil sa a položil vetvičku na mŕtveho jazvečíka podobne, ako keď sa kladie posledná pocta na ulovenú zver. Vzápätí sa narovnal, obrátil a pobral sa do aleje.

Staré, doširoka rozrastené, mohutné gaštany, orechy, duby i nedospelé stromky, kriačie a kde-tu smrečky pripomínajú hustý, zanedbaný, už roky neriedený lesopark a obklopujú popolnočný pokoj v niekoľkostoročnom, ošarpanom jednoposchodovom dome s dvoma nárožnými vežičkami.

Po dlhom tichu, v jednej z tmavých izieb, opäť prehovorila žena: „Už nemám s touto mojou energiou silu žiť a čakať ďalší, šiesty mesiac na útok tejto šelmy na nás. Mať pri sebe zbraň, to je pre mňa, ako keď si perfektne oblečený niekde v spoločnosti, kde ťa nemôže nik chytiť za golier a vyhodiť! Tento pocit mi dáva aspoň polovičnú istotu. — A potom, vieš: ovládam dobre džudo.“

„To si mi ešte nikdy — nikdy — nepovedala.“ Riekol Skoba po chvíli so sklamaním a pošepky dodal: „A to sme tu spolu... to máme pritom dcéru, ktorá má už tridsaťšesť rokov.“

„Vieš ty vôbec, čo je to čakať vyše pol roka vo dne v noci, čakať od rána do večera, kedy — teba, predovšetkým teba — nás príde niekto odbachnúť len tak, mimochodom, ľavou rukou, ako keď sa hádžu reklamy do schránky. Takto som čakala každý deň, od rána do večera, kedy mi prídu oznámiť... že Drahoš je už popravený. Vždy keď idem v noci na záchod, myslím na to isté. Buď — alebo. Nemáme na výber.“

„Ako — chceš ísť zajtra štepiť psov taká nevyspatá?“

„Zase nehovoríš k veci! Človek sa musí vedieť ovládať. Hovor už konečne k veci!“

„Len jedno mi je na tom smiešne: prečo si to nerobila priamo? — Prečo si si musela kúpiť ten revolver bez môjho vedomia? Za mojím chrbtom?“

„Lebo máš oči ako kôň. Si ako kôň: vidíš ľudí dvakrát takých veľkých, ako v skutočnosti sú.“ Odpovedala Ida.

Skoba odvetil ako človek, ktorému sa schyľujú viečka ku spánku a bielka oddola červenejú: „Keby som nevedel, že vidím ľudí tak ako kone, nevedel by som ani, že kone na koňoch rajtujú.“

„Momentálne rajtujú na tebe.“ Povedala s nepresvedčivým posmechom, akoby to asi vyhlásila divadelná herečka v mestečku cez fašiangy, kde jej nezáleží na obecenstve, vzápätí však dodala odlišným tónom, zdá sa, že odrazu prehovorila celkom iná osoba svojím prirodzeným hlasom, ktorý premáha skôr smútok ako únava. „Ty by si bol schopný popriliepať ľuďom aj krídla a robiť z nich anjelov.“ Nadýchla sa. „Ale ja viem, čo môžem od nich čakať — a to nielen od nejakých siedmich trpaslíkov, z našej spoločnej rodiny.“

„Keď sa ty až tak strašne spoliehaš na zbraň, tak potom prečo si mi nepovedala otvorene už dávno, že ten revolver považuješ v tejto našej situácii za absolútne nutnú vec!?“ Uprel na ňu oči, hoci do jeho očí nemohla Ida dovidieť, a pokračuje: „Schovávaš revolver doma dva mesiace a naraz ho vytiahneš, ukážeš mi ho, a tváriš sa pritom, ako keby to nebol revolver, ale nejaký tvoj príbuzný, ktorého si mi ešte nepredstavila.“

„To nie je revolver, ale pištoľa.“

„Takže sa už začínaš vyznať aj v zbraniach. Ale strieľam vedľa! Napokon, nie je na tom nič divné. Musela si predsa vedieť strieľať, veď tvoj manžel bol dôstojník! Láska k zbraniam ide často cez kone a mužov. Čakám, že mi zreferuješ, kedy si naposledy strieľala.“

„Dobre, čakáš!“ Zrevala a tresla pohár s nedopitým čajom na parkety a po chvíli povedala ovládnutým hlasom: „Prisahal si mi na začiatku, keď som ti po prvýkrát rozprávala o sebe, že sa nikdy viac nebudeš chcieť so mnou o tom rozprávať a že sa ma už nikdy nebudeš spytovať na to, s čím som sa ti vtedy raz navždy zdôverila. Drahoš je mŕtvy, a všetky tieto otázky ho volajú naspäť do života. To nie je pre nás dobré.“

„To prídu na to štepenie aj psy z dedín?“ Zahovoril Idinu výčitku Alex. „Alebo ťa ten mamľas s tými krátkymi lýtkami bude rozvážať po lazoch a vrátiš sa zase až večer? Alebo tá vaša stará kraksňa bude zase strečkovať?“ Zavŕzgala stolička. Alex si vzal spod stolíka cigarety, dal si jednu z nich medzi pery, ale si ju nepripálil. Nadýchol sa a vraví: „Ida. Tebe už zateká na mozog. Nenúť ma veriť v strašidlá.“

Priame svetlo mesiaca v splne vpadá cez dva rozmerné obloky, riedi izbovú tmu a placho sa leskne na mramorovej doske starosvetskeho bielizníka, na ktorom leží kniha Petra Zajaca Sen o krajine. Roh knihy prekrýva veľkolepá farebná reprodukcia obrazu Hieronyma Boscha Loď bláznov v prechodnej, nepriliehajúcej pasparte z rysu.

Zaznel ostrý praskot starých rozsušených parkiet pod ľahkým, ale rezkým Idiným krokom v topánkach na vysokom podpätku, vzápätí ho stlmí koberec. Ozval sa prudký, hoci tupý náraz akéhosi porcelánu, alebo azda hlinenej nádoby či hrubého skla o drevenú dosku stola. Ida postavila na stôl otvorenú fľašu červeného talianskeho vína a dva poháre a potom si veľmi pomaly — akoby ju trápil úsad — sadla do veľkého, obdratého, minulostoročného koženého kresla nazývaného ušiak, vyzula si lodičky a povedala pošepky: „Zase šiel niekto popod okno.“

„Neznepokojuj sa.“ Povedal Alex nahlas prísne, akoby karhal dieťa. „A teraz oddychuj.“

„Musel ísť tesne okolo steny, lebo som jasne počula štrk pod nohami kohosi. V kuchyni mám predsa okno dokorán. Začala mi už tiecť chladnička. Čo robia tak dlho s tou elektrikou!“ Ida sa zapozerala na kraj komody, kde je akoby pohodený tmavý, asi ako ženská päsť veľký tŕň s rôznosmernými ostňami, trochu podobný tŕňom, akými vo vojnovom Vietname občas obdarúvali niektorých novinárov i spisovateľov z východnej Európy ako suvenírmi, o ktorých im hostitelia rozprávali, že ich tŕne sú osvedčenou zbraňou proti kolesám amerických áut.

(Slovenský spisovateľ, 2002)