Vyhľadávanie
Nepriznané vrany
(Úryvok)
Najbližšie vrany – štyri vrany – plaché telá, na pohľad ako ťažké kusy starého naolejovaného železa, ktorému sa len na chvíľu prepožičali podoby vtákov – znezrady znehybneli na stuhnutej oráčine za plotovou sieťovinou a neprestávali sa dívať pred seba, akoby nás pozorovali alebo akoby začuli nejaký, možnože už pre nás nepočuteľný a hádam iba im zrozumiteľný zvuk. Postoje vrán sa navzájom pripomínali: hľadeli, akoby naozaj začuli čosi, čosi pre ne nezvukotesné, čo nemohol porušovať ani prerušovať sebavedomý a ostrozvuký hluk rýchlych, povedali by sme nedočkavých, výbojne hlasných slov a mnohorakého smiechu niekoľkých rozjarených rozhovorov.
Striehli. Váhu svojich tiel držali len na pravých nohách. Pazúrmi a prvými článkami hľuzovitých, teraz takmer tuhovolesklých, akoby pancierových predných prstov, akoby z tej starej, trezorovej Arnheimovej ocele – prstov na ľavých nohách – sa iba zľahka opierali o hrudy: šikmé, dozadu vyklonené a nepevné polohy ľavých, akoby uprostred pohybu zmeravených behákov so zadnými, dohora vystrčenými prstami pôsobili, akoby váhali dokročiť, a zďaleka doľahol krátky, povelu alebo rozkazu podobný výkrik nezopakovaný ozvenou, pretože čistá rovina robí vzduch hluchým.
Bol čas lomeného svetla a z jalového decembrového vzduchu, čo v tú hodinu – medzi dňom a najvčasnejším súmrakom – pripomínal bezrozmernú hmotu riedkeho uvareného škrobu alebo kalný igelit oslepnutý praním, prilietal pár nových, na prvý dojem mladších vrán. Vo vznešenej uvoľnenosti letu pred pristátím už len kedy-tedy a zľahka zamávali vystretými krídlami. Začínali zlietať, keď sa naraz nadvihli – ani keby ich nadniesol náhly vír vetra – zakrúžili nad brázdami, matnými ako hnedé uhlie, a zostupovali – hlavami naproti hlavám – striehnucich vrán. Zosadli s krátkym, s veľmi krátkym, akoby nanajvýš skráteným chrapľavým zakrákaním, akoby iba sťažka prepusteným cez gágor, ktorý sa odrazu a prudko zúžil, so zakrákaním najpríbuznejším začínajúcemu a plnodychému, ale vzápätí potlačenému, zovretému, až zaškrtenému škreku, akoby zloženému už len z dvojtónu hrtanových, do ľudskej reči nepreložiteľných spoluhlások, čo vznikli v ich najhlbšom hrdle.
Vtom všetky vrany predklonili hlavy strmými, takmer zhodnými a skoro-skoro naraz urobenými pohybmi, čo sa na pohľad videli až útočné, akoby sa chystali ďobnúť. Mlčky, v neznámom, možno krajnom, pre nich nadživotnom napätí pozerali pred seba, na seba, alebo si hľadeli do očí, ani keby neverili tým svojim vlastným očiam a ich nohy práve-práve nadobúdali ten odtieň, aký má ešte nepoužité, ešte neobchytané a nezájdené železo zbraní pod slepým a už takmer vyschnutým náterom vazelíny.
Vrany stáli, ako keby sa navzájom striehli, akoby dávali pozor, ktorá z nich by sa mohla prvá pohnúť, ako keby samopohyby ich predpovedajúcich pudov vetrili budúci nízky tlak, alebo si hádam oznamovali nejaký najnovší pach tým nerozpoznateľným slovosledom svojich vraních pohľadov. Tu jedna z nich dokorán roztvorila zobák, ale vzápätí ho zas zatvorila. Zobák vydal krehký zvuk, zvuk ako krátke a jemné, suché a tupé klepnutie – ako klepnutie keksu o keks – a vrany vyleteli do vzduchu so škrekmi, čo dávali takmer-takmer jediný, akoby šesťnásobne zosilnený alebo šesťnásobne bližší škrek, ktorý mi odrazu pripomenul dávno zabudnutý škrek toho hluchonemého chlapca z Medzihradného, keď ho topili tí prázdninujúci synovia správcu parnej píly vo vápennej vode, tam, kde staval dolný Obrcian, hoci ho nechceli utopiť, a ja som sa na nich díval pred tridsiatimi dvoma alebo tromi rokmi z pôjdu klobučníctva Irma, kde som bol kradnúť ripsové stužky na vyznamenania.
