Vyhľadávanie
V dôverne známej temnote sme za sebou zanechali svoju krajinu a blížili sa k žiariacej cudzine. Koľko svetla, zvolala mama, akoby to bol dôkaz, že sme šli v ústrety svetlej budúcnosti. Pouličné lampy neblikali lenivo na oranžovo ako u nás, ale oslepovali ako refl ektory. Od samého nadšenia z emigrácie mama nevidela mračná komárov, chrobáčikov a nočných motýľov, ktoré sa rojili okolo hláv lámp a potom prilepené trepali krídelkami a nožičkami o život, až kým sa priťahované nemilosrdnou žiarou nespálili a nepopadali na čistú ulicu. A to prudké svetlo cudziny zožralo aj hviezdy.
V kasárňach nás vypočúval kapitán, ktorý mal viacero rečových chýb. Ráčkoval a nevedel poriadne vysloviť ž, ľ, ť, dž, ň, ba ani ô, a nesprávne prízvukoval naše meno, takže som nespoznávala samu seba. Napísal meno na formulár a vzal mu všetky krídelká a striešky:
„Takéto čačky tu nebudete potrebovať.“
Preškrtol aj moju okrúhlu ženskú koncovku, dal mi priezvisko môjho otca a brata. Obaja tam len nemo sedeli a dopustili toto zmrzačenie. Čo som si mala počať s tým strohým mužským menom? Zachvela som sa od chladu.
Kapitán sa spokojne oprel:
„Utiekli ste k nám preto, že tu máme slobodu vyjadrovania názoru?“
Trojito zložené nemecké slovo Meinungsäusserungsfreiheit sme nepoznali. Musíme teraz tomuto mužovi povedať svoj názor, aby nám dal posteľ a deku? Keď človek povie, čo si myslí, seje svár, osamie, dostane sa na samotku.
Kapitán márne čakal na náš názor, potom podozrivo stíšil hlas:
„Akého vierovyznania ste?“
Obávala som sa, že mama a otec uzavrú pakt s diablom a vytiahnu božiu kartu, ale zostali verní svojej bezbožnosti a mlčali.
Vtedy sa muž obrátil na mňa: „V čo veríš ty, dievča?“
„V lepší svet.“
„Tak to si u nás na správnej adrese. Srdečne vítame!“
Žmurkol na mňa a pečiatkou spečatil môj osud.
Vycivená žena nás viedla dlhými chodbami a častovala ma súcitnými pohľadmi. Obzerala som sa, hľadala som nešťastnicu, ktorej tie pohľady patrili, ale za mnou bolo pusto. Táto žena, ktorá nebola našminkovaná, ba dokonca ani len natupírovaná, mala súcit so mnou! Ohmatala som si telo, bolo ešte celé. Vtedy som pocítila, ako mi cestou k utečeneckej posteli pokrivkáva duša. Zrazu ochromela. A potom nám vydali drapľavé kárované deky. V telocvični sedeli na poľných lôžkach naši krajania. Hľadala som v ich očiach vlastný názor, ktorého sa tu chceli zbaviť, no našla som len oslepené nočné motýle. Keď ktosi rozprával vtipy o okupácii, vynoril sa môj stratený smiech, ale vzápätí sa utopil v slzách. Plakala som nad posledným vtipom z našej diktatúry. Odteraz sme mali žiť demokraticky a bez vtipov. Krajania hovorili o neznámych krajinách, dohadovali sa, kde je lepšie. Kárované deky sme nechali poskladané, ako sme ich dostali, a opäť sme sa vydali na cestu.
