Vyhľadávanie
Náš ctený priateľ dobrej pohody a ctiteľ rozmarov Rafael Mordík, poisťovací agent, by sa bol pravdepodobne dožil pokojnej staroby, keby ho nebol zaskočil vážny rodinný problém. So ženou Máriou mali dve dcéry. Staršia Monika sa pred tromi rokmi vydala, po roku sa rozviedla a po ďalšom roku ako bezdetná sa vydala znova a odsťahovala sa s mužom z Bratislavy do Košíc. Tam aj pracovala v mužovej reklamnej agentúre. Jeho žena Mária bola už desať rokov v invalidnom dôchodku, trápila ju cukrovka a kŕčové žily. Problémy však nastali, keď jeho mladšia dcéra Júlia zmaturovala na obchodnej akadémii, zamestnala sa v súkromnej firme ako účtovníčka a po roku otehotnela s kolegom z roboty Andrejom H. Mladí sa mali radi, plánovali aj svadbu, ale dotyčný Andrej H. vyhlásil, že sa nebude ženiť skôr, kým svoju malú garsónku nevymení aspoň za dvojizbový byt. Pravdaže, bytov na výmenu bolo dosť, ale každý majiteľ požadoval odstupné stotisíc korún za jednu izbu. Aby sa celá záležitosť pohla dopredu a vyriešila sa čo najskôr, dohodli sa Rafael Mordík a nádejný ženích Andrej H., že do dvoch mesiacov každý z nich zloží po stotisíc, aby sa výmena garsónky za dvojizbový byt mohla zrealizovať. Rafaelovi Mordíkovi však chýbalo do dohodnutej sumy okolo dvadsaťtisíc a preto sa rozhodol prijať ponuku firmy DOBROTA, spoločnosti s ručením obmedzeným a vo svojom voľnom čase, väčšinou po sobotách a nedeliach, aby si privyrobil, predávať ich vitamínový prípravok LONGLIFE, ktorý vraj zaručoval zdravý a dlhý život. Jednu sobotu pretrpel aj niekoľkohodinové školenie o tom, aké blahodárne účinky výrobok má a ako ho s úspechom ponúkať konzumentom a už ďalšiu sobotu sa vybral do terénu. Sadol na autobus a vystúpil v najbližšej dedinke pri Bratislave. Kráčal akosi nesmelo po prázdnej dedinskej ulici s kufríkom plným vitamínového prípravku a rozhodoval sa, do ktorého domu vstúpi. Za jednou širokou a vysokou bránou počul na dvore ľudské hlasy, vravu aj výkriky, do ktorých sa miešal štekot psíka. Usúdil, že gazda s gazdinou sa hrajú so šteňaťom, možno ho cvičia a hlasno sa radujú z jeho živej roztopašnosti. Čakal príjemnú rodinnú idylku, vhodnú na ponúkanie svojho tovaru, ale to, čo uvidel, keď otvoril bráničku a vošiel, mu vyrazilo dych. Uprostred priestranného trávnatého dvora ležala krava a zverolekár v bielom plášti spolu s gazdom ťahali z nej teliatko. Gazdiná vedľa nich jojkala, božekala a vykrikovala. Maličký psík, ešte šteňa, pobehovalo okolo a štekalo. Šteňa si ho všimlo prvé, pobehlo k nemu so štekotom a hneď sa vrátilo, akoby sa ho bálo. Aj tí traja ľudia pootočili k nemu hlavy, ale hneď mu aj prestali venovať pozornosť. Chlapi mali zakrvavené ruky a krv bola aj na tráve. Mimovoľne podišiel bližšie fascinovaný výjavom, ako chlapi, zverolekár a gazda ťahajú za zadné nohy teliatko z kravy. Už-už sa mu zdalo, že teliatko roztrhnú napoly a prišlo mu nevoľno, lebo odrazu akoby precítil bolesť, ktorú museli kravka aj teliatko pociťovať. Zapotácal sa a aby nespadol, naširoko sa rozkročil. Len na pár chvíľ si dlaňou zakryl oči a keď sa znova podíval, ležalo teliatko mokré, slizké a skrvavené na zelenej tráve. Nehýbalo sa. Kravka ležala na boku a dvíhala hlavu, akoby chcela teliatko uvidieť. Gazdiná horekovala, zatiaľ čo si chlapi umývali zakrvavené ruky. Až teraz sa gazda opäť pozrel na Rafaela Mordíka, podišiel mu v ústrety a spýtal sa ho, čo chce a prečo prišiel. Hovorilo sa mu ťažko, ale predsa len vybral z kufríka jeden vitamínový prípravok LONGLIFE, ukázal ho gazdovi a stačil povedať, že tie tabletky predlžujú život, keď ho chlap dosť surovo prerušil. Ponúkate dlhý život, povedal znechutene, a priniesli ste nám smrť. Pozrel sa na mŕtve teliatko a odpľul si. Ale ja? Ja že som priniesol smrť, koktal Rafael Mordík a začal cúvať k bráničke. Pes to zbadal, pribehol a zúrivo sa na neho rozštekal. Gazda neustále na neho zazeral a keď Mordík vycúval na ulicu, prudko za ním pribuchol bráničku. Odrazu aj psík prestal štekať a bolestivo zavyl, asi ho nahnevaný gazda kopol. A bolo ticho, ako keď vhupneš pod perinu... Rafarel Mordík sa opäť pohol. Vykročil rezko a kúsok aj pobehol, akoby chcel čím skôr a čo najďalej utiecť od udalosti, ktorú pred chvíľou zažil... Prešiel až na koniec dediny a inou uličkou sa opäť vracal. Na chvíľku sa zastavil v obchode s potravinami, kúpil si pivo v plechovke a keď ho vypil, uľavilo sa mu. Najprv chcel aj predavačke v obchode ponúknuť LONGLIFE, ale potom sa nápadu vzdal, lebo zapochyboval, či by mu uverila... Možno by ju predsa len bol oslovil, ale na neďalekej veži sa ozvalo poludňajšie zvonenie a predavačka mu pripomenula, že zatvára a znova otvorí až o tretej. Prešiel vari päťdesiat krokov, keď ponad nízky drevený plot uvidel o dom opreté tri bicykle. Sú doma, pomyslel si a v okamihu sa rozhodol, že neznámych navštívi. Zo zdvorilosti zaklopal už na vchodové dvere, ale keď sa nikto neozval, stlačil kľučku a vošiel. Prešiel dlhšou chodbou a cez kuchyňu sa dostal do ďalšej chodby. Tam bolo troje dverí. Vynechal záchod aj kúpeľňu a zaklopal na prvé dvere. Chvíľku počkal a otvoril ich. Izba bola prázdna. Podišiel k druhým dverám, zaklopal a otvoril ich. Nikde nikoho. Je toto možné, čudoval sa v duchu, veď vonku sú o dom opreté tri bicykle. Prešiel k tretím dverám, zaklopal a otvoril ich. Teraz sa takmer zľakol, lebo v tretej izbe stálo okolo postele, v ktorej ležala starenka, päť ľudí, dve ženy a traja chlapi. Všetci zodvihli sklonené hlavy, bez slova sa pozreli na neho a opäť hlavy sklonili... Až keď sa ozval, uvedomil si, že prehovoril nevhodne príliš nahlas. Spýtal sa, či je starenka chorá a hneď pokračoval, že jej priniesol niečo, čo ju uzdraví... Tej už nič netreba, prerušil ho jeden z mužov. Rafael Mordík pristúpil bližšie k posteli, pozrel sa na starenku a uvedomil si, že je nebohá. Vy ste z rodiny z Martina, spýtal sa ešte ten istý muž a Rafael Mordík prikývol, hoci ani nevedel, prečo klamal. Jedna zo žien sa ticho rozfikala a Rafaelovi Mordíkovi prišlo odrazu veľmi ľúto a rozplakal sa tiež. Vytiahol vreckovku, poutieral si slzy a nenápadne cúval ku dverám. Až teraz si však všimol, že na stolíku vedľa dverí horelo na podnose niekoľko sviečok a ďalšie ležali vedľa. Zobral jednu z nich, zapálil ju, postavil vedľa ostatných a až potom vyšiel. Bol taký rozrušený a vyľakaný, že ani nevedel, čo robí, lebo vysadol na jeden z troch bicyklov, celou silou nôh rozkrútil pedále a ozlomkrky sa rútil ulicou... Na konci ulice, pred poslednou chalúpkou, dostal defekt. Oprel bicykel o plot a až vtedy si uvedomil, že ešte stále plače a nahlas vzlyká... Nasilu potlačil plač a pozrel sa na chalúpku pred sebou. Niečo ho do nej neodolateľne ťahalo. Poddal sa nutkaniu a vykročil... V chalúpke bolo prítmie, hoci vonku svietilo slnko a v izbe, do ktorej vošiel, bola skoro tma... Nestačil sa rozhľadieť, keď sa ozval príjemný ženský hlas. Vitaj, privítal ho hlas, a poď ma prikryť, pozýval ho ďalej. Podišiel k posteli, prikryl ju rozostlanou perinou, hoci posteľ sa mu zdala prázdna. Ľahni si ku mne, šupni sa pod perinu, zohrej ma, prikazoval mu hlas. Šupol sa pod perinu a sám bol prekvapený, že nemá strach. Siahni vedľa seba, prikázal mu hlas. Siahol rukou vedľa seba a narazil na drevenú rúčku. Čo to je, spýtal sa. Kosa, môj nástroj, odpovedal hlas. A ty si kde, spýtal sa. Som tu, vedľa teba, odpovedal hlas... Kto si, vyzvedal... Som tvoja neviditeľná milenka, povedal hlas... Si smrť, nedal sa odbiť... To si ty povedal, odvetil ženský hlas a príjemne sa rozosmial... Smiech bol nákazlivý, aj on sa rozosmial, až mu vyhŕkli slzy šťastia... Zrazu mu však čosi neviditeľné stislo hrdlo a namiesto smiechu vydal zo seba len dutý, chrčivý zvuk... Namiesto bolesti ho však zalial pocit nevýslovného šťastia...
