Ukážka z diela

Nežná volavka

1

     Bernadeta, vyzlečená mníška, umrela v kostolnej lavici uprostred tichej modlitby radostného ruženca.

     Svedkom jej smrti bol len svätý Vendelín, patrón kostolíka, skôr iba väčšej kaplnky, ktorú pred úplným schátraním zachránila nežná revolúcia a obnovili ju usilovné ruky tejto bývalej rehoľníčky. Bernadeta sa postarala aj o obnovu oltárneho obrazu tohto patróna pastierov a ich stád. Rozkročený v ťažkých čižmách, s ružencom v jednej a s bičom v druhej ruke svätý Vendelín už takmer sto rokov prísne a verne chránil aj svojich farníkov pred všetkými dejinnými pohromami, ktoré sa prevalili Karpatskou kotlinou, ale vďaka jeho ochrane a ich viere sa im tie najväčšie z nich vyhli.

     Svätý Vendelín bdel zrejme aj nad pokojným odchodom Bernadety do Božieho kráľovstva, do toho láskavejšieho sveta, v ktorom jej už nik nebude brániť nosiť rehoľné rúcho. Keď tri staré družky bývalej rehoľníčky prišli do kostolíka na zvyčajné večerné modlenie, všimli si, že pred lavicou, v ktorej Bernadetta navždy usnula, je výrazná šľapaj po veľkej čižme. O Vendelínovom zostúpení z oltára k tejto svätej žene – zrejme aby naklonený k nej s krížom v ruke požehnal jej odchod na večnosť – hovorili potom jej staré družky len pošepky. Aj to len dovtedy, kým im kňaz, do ktorého farnosti kostolík patril, dôrazne neodporučil, aby o zostúpení nehovorili ako o zázraku, zakiaľ k udalosti nezaujme názor Cirkev svätá katolícka. Modleníčky poslušne zmĺkli, ale v duši celej dediny sa usídlilo presvedčenie, že tá šľapaj patrila svätcovi.

     Vnučka Mária sa o smrti svojej starej mamy Bernadety dozvedela od sestry Vincencie, ktorá pre kláštor nakupovala potraviny, vozila choré sestry na rôzne vyšetrenia, a preto mala od matky predstavenej povolený mobil. Vincencia bola už novickou a prišla do kláštora po dvojročnom pobyte v istej americkej rehoľnej komunite. Niekedy jej Mária pomáhala s dopravou ťažko sa pohybujúcich sestier na vyšetrenia do mestskej nemocnice a počas čakania na chodbách pred lekárskymi ambulanciami jej Vincencia rozprávala o americkej komunite. Veľa sa tam naučila o sociálnej komunikácii a so svojím duchovným radcom si vyskúšala mnoho rôznych terapeutických techník, najmä ako úplne potlačiť svoje egoistické ja, aby do tela mohol vstúpiť Kristus s plnosťou svojho bytia, a neprekážalo jej, že komunita sa často zaoberala aj otázkami celibátu.

     Keď jej Vincencia prišla povedať, že volali z domu a že jej musí oznámiť smutnú zvesť, Márii zovrelo bolestne hruď, oči sa jej naplnili tichými slzami a pery mimovoľne začali šepkať modlitbu za zosnulých. Vincencia sa chvíľu modlila s ňou, potom ju zľahka sestersky objala a mlčky sa vzdialila. Mária prijala prejavy sústrasti od ostatných sestier (matka predstavená odcestovala na zasadnutie kongregácie ich rehole v Taliansku) a potom sa utiahla do svojej izby, aby sa mohla modliť Bernadetin obľúbený radostný ruženec.

     Uprostred tretieho desiatka ruženca odrazu akoby pocítila jemný, teplý závan, upokojujúci závan babkinho tela, dôverne známy od detstva, od chvíle, ako sa vyzlečená mníška Bernadeta sklonila nad jej postieľku – a už vtedy ju možno v duchu zasľúbila večnému ženíchovi. Nikdy jej to neprezradila, ale Mária postupne začala vnímať dôsledky tohto záväzku. V detstve to bývali len časté rozhovory o Ježišovi, o jeho dobrote a láske k blížnemu, ale aj o jeho utrpení a obeti za naše hriechy, prítomnosť ruženca na jej nočnom stolíku, prvé rozhovory o babkinej zrušenej reholi, prvé púte na mariánske miesta, a najmä časté návštevy kostolíka, do ktorého občas doľahol z ulice krik hrajúcich sa detí, jej rovesníkov, a ona na chvíľu pocítila, aká je oddelená od týchto hier, uvedomila si babkinu snahu vtlačiť jej do duše a mysle svoju predstavu hodnoty života, jeho cenu v odriekaní a službe Ježišovi Kristovi. Silu toho tlaku cítila aj pri rozhodnutí začať v kláštore s prípravou na noviciát a potom na rehoľný život. Ten tlak...

     – Vždy to bol len tvoj láskavý tlak, – zašepká Mária do hlbokého kláštorného ticha, s tvárou naplno vystavenou prúdeniu tepla Bernadetinho života, zázračnému závanu jej dobroty, obetavosti, lásky a čestnosti, ktorý navždy zostane prítomný v jej živote.

     Vysilená od modlitby, plaču a zvieravého smútku, ktorý sa zmocnil celej jej bytosti, nadránom na chvíľu zadriemala, a keď sa prebudila, zahanbená, že nedokázala bdieť ani jednu noc, odrazu si uvedomila, že Bernadetina smrť jej okrem toho zvieravého smútku priniesla aj možnosť, aby teraz sama, bez tlaku sľubu tej svätej žene, že sa tiež stane nevestou Kristovou, rozhodla o svojej budúcnosti. Aby teraz slobodne nazrela do svojho srdca a zistila, či chce naozaj byť mníškou, zložiť večné sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. Vedomie toho rozhodnutia, jeho tušená ťarcha Máriu znova rozplače.

     – Musela ju mať veľmi rada, – šepkali si pri laude, prvej rannej modlitbe, v dočasnej kláštornej kaplnke staré rehoľníčky, keď sa dívali na Máriinu vyplakanú a strhanú tvár. Počula ten šepot - a prvýkrát od príchodu do kláštora sa jej zmocnil pocit viny, že tak krátko po babkinej smrti sa jej začínajú zmocňovať pochybnosti. Cestou do mesta na autobusovú stanicu Vincencia prekvapila Máriu otázkou, či by sa z pohrebu nemohla zastaviť na chvíľu v Bratislave

     – Napísala som v noci list predstavenej kláštora uršulínok. Chcela by som na ich gymnáziu učiť v nižších ročníkoch angličtinu, – povie Vincencia a s trocha previnilým úsmevom doloží: – Objavila som náhodou inzerát v novinách a v noci mi zišlo na um, že by sa to dalo vybaviť, alebo aspoň delikátnejšie zistiť moje šance, keby sa ten list dostal jej osobne do rúk.

2

     Mária prichádza domov, keď je už všetko pripravené na pohreb.

     Z kostolnej lavice, v ktorej Bernadeta skonala s ružencom na perách, ju pohrebná služba odviezla najskôr do okresnej nemocnice, kde sa namiesto pitvy uspokojili s lekárskou obhliadkou zosnulej, a odtiaľ ju previezli do domu smútku, z ktorého sa potom do noci, za účasti kňaza, ozývali modlitby starých kostolných družiek zosnulej. A keď kňaz odišiel, k posledným modlitbám pripojili jeho farníčky aj šepoty (vtedy ešte nezakázané) o zázračnej šľapaji svätého Vendelína. Mária sa o tom dozvedela hneď cestou od autobusa do rodičovského domu.

     Rada by sa matky spýtala, čo si má o tom myslieť, ale dom bol už plný príbuzných. Prišli obaja bratia s rodinami, ešte žijúci strýkovia a stryné z rodiny už tridsať rokov nebohého starého otca, bratia a sestry jej otca, a ďalší príbuzní a susedia, a všetci dosť nahlas spomínali na Bernadetu. Spomínanie sa nezaobišlo ani bez uctenia si jej pamiatky miernym popíjaním domáceho alkoholu. Večer sa ženy z rodiny odobrali do domu smútku, kde sa znova dlho do noci modlili. Mária sa predmodlievala všetkých päť desiatkov bolestného aj všetkých päť desiatkov radostného ruženca, a keď sa nakoniec, možno viac od vysilenia ako od žiaľu rozplakala, staré družky jej babky Bernadety ju so slzami v očiach začali objímať.

     Dojaté sa s matkou a celou ženskou časťou rodiny vrátili domov, a keď konečne Mária s matkou okolo polnoci osamela (po dcérinom odchode do kláštora matka trvala na tom, aby Mária po príchode domov vždy spala v izbe sama), spýtala sa matky, čo si myslí o tom kostolnom zázraku.

     – Len to nám bolo ešte treba, – prudko reagovala matka. – A ešte aj toto! – doložila a pobrala sa k starej skrini z orechového dreva, do ktorej sa odkladalo šatstvo, čo sa mohlo v rodine ešte zísť. Ale skoro nikdy sa nezišlo, a tak sa skriňa len zriedka otvárala. Matka ju teraz s námahou otvorila a vytiahla z nej veľkú čiernu lakovú kabelku s ozdobným uzáverom z lesklej mosadze. Mária hneď poznala kabelku, ktorá patrila starej mame. Raz začas, keď sa vybrala do mesta, zobrala si ju so sebou. Vtedy s ňou Mária nerada cestovala, pretože kabelka v meste budila záujem aj úškrny. Matka teraz kabelku otvorila a vytiahla z nej balíček zakrútený do bielej šatky. Pomaly, trocha sa chvejúcimi prstami šatku rozbalila. Bol v nej ukrytý ďalší balíček: v priesvitnom igelitovom vrecku bol obyčajnými čiernymi gumičkami do vlasov posťahovaný zväzok tisíckorunáčok. Mária sa okamih dívala na balík peňazí, potom pozrela na matku. Tá s trocha sa chvejúcimi perami povedala:

     – Máš to zobrať do kláštora. Na zariadenie a výzdobu kaplnky. Je to jej posledná vôľa... – a matka krátko, akoby s utajenou výčitkou v pohľade, pozrie na dcéru.

     – Ja som o tom nevedela, mama, – ticho povie Mária.

     – Viem. Keď sa pred mesiacom s touto kabelou vrátila z mesta, len mi povedala, že keď zomrie, aby som zobrala zo skrine kabelu a... – matka na chvíľu prestane hovoriť. Potom s námahou, takmer šeptom pokračuje: – Vybrala všetky svoje úspory, aj to, čo dostala za väzenie, aj čo sme vysúdili za otcovu komunistami zobratú pekáreň. Nezostalo v banke ani na pohreb... – matka len naprázdno prehltne a potom sa jej z hrude vyderie hlboký vzdych. Mária porozumie tomu vzdychu, pochopí, aké bremeno zodpovednosti na jej plecia naložila Bernadeta.

     – Čo urobíš? – opýta sa Mária po chvíli opatrne a krátko sa pristaví pohľadom na balíku s peniazmi. Je to veľký a nečakaný dar pre kláštor, ale pohľad na ten balík nevyvolá v jej srdci pocit čistej radosti. A matkine ďalšie slová ju celkom znepokoja, ba takmer vystrašia.

     – Ja už nič. Ja len splním jej poslednú vôľu. Ostatné musíš urobiť ty, dcérka, – povie matka. – Hneď po pohrebe odídeš, nebudeš čakať ani na kar, lebo naši chlapi sa určite nezdržia, vypijú si a potom už nebudú viesť pohrebné reči, nebude ich zaujímať ani svätá šľapaj v kostole, ale budú sa chcieť dozvedieť, čo bude s maminými peniazmi. Keď im to poviem, ty s nimi už musíš byť preč! Preč! – zopakuje matka tónom, ktorý Máriu celú rozochveje. Odrazu jej je na odpadnutie. Zapotáca sa.

     – Aj mne je na odpadnutie. Ale musíme urobiť, čo si želala, lebo to bola moja matka, dala mi život, hoci sa nikdy nechcela oddať mužovi a vo svojom srdci zostala navždy pannou. Dala mi aj svoju lásku, hoci ju chcela celú venovať Ježišovi, urobila všetko, k čomu ju donútil život v manželstve a rodine, aj keď jej večnou rodinou stále zostávala zrušená rehoľa a... – matke odrazu zlyhá hlas a do očí sa jej nahrnú slzy.

     – Mama, – zašepká Mária a hlasno sa rozplače.

     Mama ju zoberie do náručia, tíši ju nezrozumiteľnými, ale láskavými slovami. Mária si uvedomí, že stará mama Bernadeta a jej svet viery natoľko zaplnili od detstva jej život, že matka stála aj v jej citoch vždy na druhom mieste, v tichom, trpezlivom úzadí, často len ako jej opatrovateľka, ba možno iba slúžka jej života. Až teraz, v jej náručí, vo chvíli úzkosti z toho, čo ju už samu, bez prítomnosti toho láskavého tlaku Bernadety čaká, odrazu pochopila, že má aj matku. "Hľa, Tvoja matka!" zaznie v nej nejaký hlas, a akoby to bol hlas toho, komu chce slúžiť, koho chce milovať, ale on jej nebude brániť milovať aj svojich blížnych, milovať svoju matku.

     – Mama, mama, – opakuje Mária ešte v slzách. Ale sú to už slzy úľavy.

     - V kláštore sa upokojíš, vyrovnáš sa s jej smrťou, budeš teraz môcť slobodnejšie uvažovať o budúcnosti. A ja to tu nejako dám do poriadku... Aj keď to bude chvíľu asi peklo, – zašepká matka a odvráti sa.

     Mária sa jej chce znova dotknúť, ale matka už vecne povie, aby si šla ľahnúť, je veľmi neskoro. S peniazmi jej nachystá aj Bernadetino rehoľné rúcho, nech ho uložia niekde v kaplnke, nechce, aby zostalo v dome.   

     – Stačí nám v dedine aj tá zázračná šľapaj, – povie mama tónom, z ktorého Mária pochopí, aký význam tomu zjaveniu prikladá.