Vyhľadávanie
Na pravej lopatke má veľké znamienko. Zvykla mi opakovať, že si ho pôjde dať vyšetriť a chirurgicky odstrániť. Najprv som sa nazdával, že to myslí vážne, ale postupom času sa mi začalo javiť, že ide len o hru, na ktorej princípy som potom prichádzal len veľmi postupne. Som si takmer istý, že to znamienko tam ešte má.
Vídaval som ho jeden, niekedy dvakrát do týždňa; bolo také výrazné, že som ho rozoznal aj v tme. Keď som oň omylom zavadil prstom, strhla sa. Spočiatku mi to dávala aj vyžrať, odula sa a chvíľu trvalo, kým sme sa zasa naladili, ale postupne som sa naučil, ako náš spoločný čas príliš nekomplikovať.
Od toho stretnutia v bare ubehli roky. Nevideli sme sa, nestretli, videl som ju len na Facebooku, kde som lajkol pár fotiek zo služobných ciest po Európe. Barcelona, Ženeva, Mníchov. Sme - vlastne boli sme - mladá dynamická generácia, bolo ťažké zosúladiť si rozvrhy.
Do toho baru som chodieval toľko ako predtým, aj mi občas napadlo, že by sme sa tam mohli vidieť, lebo pracovala blízko, ale sám som ju tam nezavolal. Boli sme vtedy v takom veku, keď si človek myslí, že má na všetko čas. Alebo že veci treba naaranžovať, aby z toho nikto na záver nevyšiel ako debil. A to tiež chvíľu trvá.
A potom príde moment, keď vám to je jedno, už nemáte čas na nejaké hry, proste lajknete fotku a napíšete súkromnú správu: „Kedy sa vidíme?“
Ten moment nastal pred vyše dvoma rokmi, na fotke bola s kamarátkou na pláži v Taliansku, niečo pili, a bolo skoro jasné, že práve nikoho nemá. Vyzerala inak, mala šaty s výstrihom - určite nikoho nemá - na očiach veľké čierne okuliare. Na -vyťahané gate, veľké sako a reči o audite som v tom momente zabudol.
Správu si prečítala hneď, ale odpísala neskôr. Tipujem, že si ma za tých niekoľko hodín trošku pre- klepla, aj keď určite nenašla žiadne konkrétnosti, lebo na Facebook si nedávam nič a automaticky nepovoľujem ani to, aby ma niekto iný označil v svojich príspevkoch. Musela to mať ťažké. Možno sa opýtala nejakého spoločného známeho, ale to by vzhľadom na celkovú situáciu bolo zvláštne. Veď o nič nešlo.
„Neviem, ty povedz. Ja som teraz mimo,“ odpísala mi, a tak sa to vtedy celé začalo.
Ešte stále som si myslel, že na ňu treba ísť pomaly, a samého ma potom prekvapilo, keď sme po prvom stretnutí skončili u nej doma. Najprv sme sa opili v tom bare ako predtým - až na to, že teraz sme tam boli najstarší. Vedeli sme to my, videli to aj tie deti pri stoloch, videl to aj barman, videla to čašníčka. Ťažkú hlavu sme si z toho nerobili. Ona sedela rovno, už sa neopierala o barový pult lakťom a mala preloženú nohu cez nohu. Pohár s vínom držala presne tak ako pred chvíľou na pódiu.
„Prečo si sa neozval skôr?“ opýtala sa ma, na čo som jej povedal: „Ozval som sa teraz.“
Porozprávala mi historku o bývalom frajerovi, ktorú si už nepamätám. Ja som jej nepovedal nijaký podobný príbeh, a tak si mohla pomyslieť hocičo. Klamať som jej nechcel, len som podotkol: „Okej, takže bývalý.“ Vytiahol som si z toho to podstatné pre seba.
Ten večer spätne hodnotím ako veľmi príjemný, až sme sa obaja čudovali. Pili sme, smiali sme sa.
Či pôjdeme k nej, som sa vlastne spýtal ja. Chvíľu premýšľala, zatvárila sa pritom, akoby niečo veľmi prerátavala. Možno rozmýšľa, v akom stave nechala pred odchodom byt, napadlo mi. To som ešte nevedel, akú historku má na túto tému pre mňa pripravenú. No a potom z ničoho nič povedala: „Poďme.“ A tak sme šli. Pešo, pretože bývala blízko.
Ako to už býva, keď vojdete k niekomu do bytu za takýmto účelom, nevšímate si nijako zvlášť detaily, neobzeráte sa, nechválite obrazy, fotky alebo nábytok, nie ste na rodinnej vizite a neprišli ste ani nenútene konverzovať. Uvedomujete si, že tu môžete byť zároveň aj naposledy, preto nezabíjate čas. Všimnete si, jedine ak by bolo niečo priveľmi podozrivé - napríklad sušiak v strede obývačky s mužskými trenkami, lapače snov, oltáre s vonnými tyčinkami alebo svastika, alebo niekto chrápajúci v izbe, okolo ktorej vám hostiteľka káže prejsť potichu. Ale nič také nebolo. Vôbec. Len malý dvojizbák, veľa vecí nahádzaných na chodbe, inak nič.
„Sorry za ten bordel,“ povedala, keď sme sa vyzúvali a podávala mi nejaké mužské papuče. Na nič som sa ale nepýtal, len som si ich našuchol.
„Vždy, keď neupracem, niekto príde...“ prehodila. „Raz mi tak prišli kukláči.“
Zatváril som sa zmätene.
„Je to moja najlepšia historka, čudujem sa, že som ti ju ešte nerozprávala,“ začala, a mne napadlo: Kedy by si aj mohla? „No vážne. Akože, hej, teraz sa mi smeje, ale vtedy mi veľmi do smiechu nebolo.“ Zahrala na mňa ustaraný výraz, ale nešlo jej to. „Raz som šla večer domov a už na Obchodnej mi začalo byť niečo podozrivé.“ Nadvihla obočie. „Pred dverami do kebabov a herní postávali kukláči, normálne so samopalmi, vesty, všetko, a ako som šla bližšie k svojmu bytu, bolo ich viac a viac, na rohu som sa zrazila s horným susedom, a ten mi hovorí: ,Tam sa nedostaneš, mne povedali, že teraz majú raziu, a mám ísť niekam na kávu/ Ja som sa pozrela na mobil a povedala som mu: Je pol jedenástej1 a on len mykol plecom a šiel niekam preč.“
Prešli sme do obývačky a kázala mi, aby som si sadol na gauč. Ešte som sa po nej natiahol, ale vyšmykla sa mi a pokračovala:
„Najviac kukláčov pred našou bránou, a ja že ja idem dnu, a dvaja kukláči hneď, že to teda nejdem, a ja že by som rada, a oni že legitimujte sa. Tak som im po chvíli prehovárania dala občiansky a povedala, v ktorom byte bývam, a to už jeden schytil vysielačku a povedal,Prišla1, objavili sa tam ďalší dvaja, ktorí ma odviedli do bytu, a tam vo dverách ďalší kukláč, teda, nie vo dverách, lebo dvere tam neboli, a hneď odstúpil, a ja som až vtedy uvidela dvere, na zemi, kúsok tu a kúsok tam...“ Rukami ukazovala na strany. „... Bol to malý byt, ale nikdy predtým mi nenapadlo, koľko kukláčov sa doň môže zmestiť, jeden pri každom okne, dvaja len tak v byte, a v kresle vyšetrovateľ so súdnym príkazom na vniknutie do susedovho bytu, pre podozrenie z pašovania drog a zbraní hromadného ohrozenia, a ja som len ukázala prstom na stranu, po chodbe doľava, kde už ale medzičasom môjho suseda zlegitimizovali a odviedli preč, vlastne na mňa v byte čakali asi len zo slušnosti, no ja som aj tak cítila, ako sa mi v bruchu robí vred...“ Chytila sa za brucho. „... a potom som, celá vystresovaná, prešla cez kuchyňu a povedala: ,Prepáčte, že som neupratala, nečakala som návštevu../“
Výraz na jej tvári bol vážny, no ja som sa rozrehotal, „Poď sem, ty návšteva,“ povedal som, ale ona pokrútila hlavou, „Teraz sa nám smeje, ale vieš, čo to vtedy bolo?“ A zasmiala sa aj ona, ale hneď aj naoko zvážnela, znova, „To si nevieš predstaviť.“ A ani som si nechcel. Hneď mi napadlo, že to celé môže byť vlastne aj vymyslené, a bolo mi to jedno.
Potom mi povedala, aby som počkal, a vytratila sa z obývačky, zrazu všade ticho, a aj ja som stíchol. Mal som chvíľu aby som sa aspoň v rýchlosti poobzeral okolo seba, ale ako som už vravel, nič podozrivé, nikde.
Nejak jej to trvalo, alebo som mal možno skreslené vnímanie času, ale nechodila a nechodila, a potom sa stala jedna čudná vec - v kúte som si všimol taký veľký škaredý žltý vysávač. Na tom by nebolo nič zvláštne, ale ja som prižmúril oči, lebo sa mi zdalo, že je to presne ten škaredý žltý vysávač, ktorý sme si pár dní predtým chceli objednať so ženou z internetu, a v tej opitej hlave mi napadlo, že ten je teda vážne hrozný a dobre, že sme ho nekúpili.
Keď sa vrátila, potreboval som si z mysle dostať svoje záväzky vzdialené len pol mesta odtiaľ. Povedala, že doma nemá žiadny alkohol, a tak sme si dali aspoň trávu, čo som mal pri sebe, nebolo toho veľa, ale aj málo poteší. „Každú chvíľu čakám baranidlo a slzák,“ povedala, ja som zvraštil čelo a došlo mi to až po chvíli.
Usmial som sa na ňu, poriadne som si potiahol a nahol som sa k nej. Otvorila veľké ústa, pritisla si ich k mojim. Sledoval som, ako vydychuje zriedený dym.
„Ešte,“ povedala a ja som sa k nej znova naklonil, teraz už bez trávy. Poslušne otvorila ústa, doširoka, akoby ma chcela zjesť, a už to šlo.
Vyzliekli sme sa až v spálni, kde zažala len malú stolovú lampičku.
Keď tam dole na pódiu predviedla tú scénku s nohami, skoro ma zdvihlo zo stoličky. Už je to dlhý čas, čo sme sa nevideli, a je to ešte dlhšie, čo sme spolu niečo mali. Ale zrazu mám pred očami, ako si vtedy predo mnou kľakla a schmatla ma za členky, až som skoro vykríkol. Potom vidím to jej obrovské znamienko, keď sa mi zrazu otočila chrbtom. Potom mi vraví, aby som ju potiahol za vrkoč. A potom, aby som ju chytil prstami okolo krku. Poriadne.
Nadránom som musel odchádzať v najväčšom utajení, aby ma náhodou nevidel niekto zo susedov. V obývačke som ešte pohľadom našiel ten žltý vysávač, čím som si sám pre seba, teraz už triezvy, potvrdil, že mi v jej prítomnosti jemne prepína.
„Už ideš?“ opýtala sa, možno aj dúfala, že ostanem do rána, a ja som iba prikývol. „Ešte sa zastavím, neboj,“ povedal som a pobozkal som ju na čelo. Šla mi otvoriť vchodové dvere na prízemí. Musela niečo tušiť, možnože všetko vedela. A tak sme o tom proste nehovorili. Ja som sa netváril, že ju pozývam na rande, a ona sa netvárila, že by na nejaké chcela ísť.
