Nie

Žena L. zabrzdila. Auto takmer odrazu zastalo s prenikavým škripotom, ktorý zdôraznil tichosť. Spisovateľ mlčí. Pozrel doprava medzi skaly pri hlohu. Žena L. otvára okno, potom vykloní hlavu ponad spustené sklo. Díva sa dopredu na plešivú a studenú zem za ramenom asfaltu.

„Poďme von.“ Spisovateľ ju mlčky poslúchol.

Vychádza rýchlo, obzerá sa. Modrý zrak mu skacká po holých haluziach, po jednotlivých skalách, po nemom potoku medzi stŕpnutými údmi terénu. Žena L. pokračuje: Ale človek dakedy nemá ani iné východisko iba vraziť do múru alebo sa zamilovať do vlastného zúfalstva. No nie?!“ Zasmiala sa. „Nič inšie sa nedá naozaj robiť! Poznám ľudí, ktorí sa vedeli zamilovať do svojho zúfalstva!“

Za renaultom stoja dve brezy a balvan. Rulový bledý mnohohran je bez súvisu na výslní.

„Viete, kedy vznikol ten môj pocit viny?“ spytuje sa žena a smeje sa znovu.

„Viete, že ma to nezaujíma?“ oznámil úsečne spisovateľ.

„Viete, ako sa začala tá moja vina?“ pýta sa opäť žena a pokračuje pomalým a vyrovnaným hlasom: „Bolo to dávno: bola som ešte dievča. Vlastne iba dievčatko. Nemala som ešte ani jedenásť rokov. Bývala som blízko bitúnku. Blízko jatky. Blízko kafilérie. Kafiléria bola priamo pri cintoríne. Presne naproti. Vždy v nedeľu, vždy len v nedeľu som si uvedomila, že v kafilérii je taký vzduch, akoby tam bola ohromná hromada ľalií. Ľalií a ešte čohosi, čohosi, čo vonia niekedy skoro ako čokoláda. Ako rozvarená čokoláda.“

Zhrozený spisovateľ neprotestuje a žena pokračuje:

„Vôňa krvi, vôňa hovädzej krvi, krvi, ktorá zhustla na slnku, mi vtedy úžasne pripomínala ľalie a cukráreň. Raz, bolo to v piatok, dobre sa pamätám na to, raz v piatok mali zabiť teľa. Lenže to teľa akosi ušlo tým mäsiarom a vbehlo do našej záhrady. Vbehlo rovno medzi ruže. Neboli to vlastne ani naše ruže. Ani naša záhrada. Bývali sme v podnájme. To teľa vbehlo rovno do tých ruží. Naháňali sme ho a nakoniec ho jeden z tých mäsiarov – učeň alebo čo bol – proste jeden z mäsiarov zabil to teľa medzi tými ružami. Všade okolo teľaťa boli ruže a krv. Krv úplne splývala s tými ružami. Ruže, georgíny a iné kvety, čo tam boli, proste všetko bolo úplne polepené tou krvou.“

Vidno dno potoka z prostých skál, hladina vody je číra a nečujná, má skúpy a stály lesk nad nesčerenými plytčinami okolo členitých brehov. „A nad tým teľaťom som pocítila prvý raz ten pocit viny! Ten istý pocit viny, ktorý som mala zase až potom, keď mi dali šoférsky preukaz. Dostala som doklady a pocit viny. Vidíte,“ zasmiala sa, „preto som zaplatila štyridsaťsedemtisíc, aby som mala pocit viny!“ Nehybný konár trčí nad nepohnutým štrkom.

„Viete si predstaviť to zabité teľa medzi tou hŕbou ruží? Bolo to všetko také neskutočné! Celkom vymyslené sa mi to celé zdá. Ale bolo to presne takto: teľa malo gloriolu z horúcich ruží. Ruže boli totiž úplne horúce od krvi. Vzala som si jednu horúcu ružu, neviem, prečo som to urobila. Ruža bola veľmi ťažká, a vtedy, v tej chvíli, som naraz vedela, že v živote je čosi úplne neuskutočniteľné.“

Medzi vetvami je všadeprítomné ticho a žena dodáva:

„To teľa bolo pre mňa ako dáke jablko poznania.“ Skaly čnejú spomedzi suchej trávy. Žena vraví ďalej:

„Naraz, úplne odrazu, som sa celkom zmenila. Nevedela som, čo si počať s tou ružou, s tou hustou krvou v ruži, ale vedela som po prvý raz, po prvý raz, a raz navždy, že v živote je čosi navždy neuskutočniteľné. Nevedela som, čo je to, proste, čo je to neuskutočniteľné! Teraz viem, že v živote je neuskutočniteľný sám život.“

Na štrku leží gaštan. Žena pokračuje:

„Viete, čo som nakoniec spravila s tou ružou? Začala som ju bozkávať, držala som ju v obidvoch rukách, stískala som ju z celej sily, všetku silu som dala do rúk a pritom som vôbec necítila, že dačo držím, cítila som vlastne iba vlastnú silu a začala som tú ružu tuho bozkávať.

Nedívala som sa na nikoho, nedívala som sa, či ma niekto vidí, alebo nie, vôbec som si ani neuvedomila tých všetkých... tých ľudí, čo tam stáli, bolo mi jedno, či tie ksichty čumia na mňa, či nie, bola som plná tej ruže, bola som úplne naplnená tou ružou a bola som naplnená ešte čímsi, ešte dačím, čo... čo neviem, ako sa volá, ale čo cítim aj dnes, aj teraz, čo cítim takisto aj teraz, celá moja zúrivosť bola v tom bozkávaní tej ruže, mala som plné ústa teľacej krvi, ale teľacia krv... naraz to nebola iba krv teľaťa, to bola krv, to bolo čosi, čosi... čo má desnú chuť!“

Spisovateľov zrak je zdesený a upretý na tenký konár hlohu a žena pokračuje zachrípnutým, vášnivým hlasom:

„Tie chute, všetky tie chute, všetky tie chute krvi ma naplnili, čosi sa zo mňa vylievalo, močila som a nevedela som prestať, nemohla som prestať močiť, nemohla som prestať bozkávať tú... normálne som sa nemohla zastaviť v bozkávaní tej krvi, tej ruže a odrazu, odrazu v celom tom šialenstve, ktoré sa mi zdalo také jemné, naraz som cítila, že celé to bozkávanie ruže je čosi, čosi nesmierne zlé, mala som pocit, že sa dopúšťam čohosi... strašného hriechu, akéhosi smrteľného hriechu alebo čohosi takého, proste mala som pocit, že som sa dopustila smrteľného hriechu, prvého hriechu, ale nemohla som prestať, nevládala som prestať, cicala som tú krv z ruže a žuvala som tú ružu, hrýzla som ju a vtom, akosi vtom som začala bežať – alebo až potom?... na tom už nezáleží, bežala som, žaba s pocitom smrteľného hriechu bežala preč,“ zasmiala sa, „zastala som potom pred Mansfieldovou vilou, zostala som stáť pred vilou Mansfielda! Vila bola úplne bledožltá a všade okolo mňa kopa ksichtov, ale ja som všade videla iba zuby, možno som ich všade nevidela, možno som naozaj videla iba zuby dvoch-troch ľudí, to už nie je dôležité, dôležité je, že všade okolo seba som cítila len zuby, iba zuby a že som počula strašný ozubený smiech a svrbelo ma celé telo, zdalo sa mi, že ma svrbí tá krv z ruže, zdalo sa mi, že tá krv z ruže mi poštípala celé telo, zdalo sa mi, že ma svrbí tá krv z ruže, zdalo sa mi, že sa mi na koži vyhodili akési fľaky, zdalo sa mi, že z tej ruže vznikla kopa bĺch, ale nezačala som sa škrabať, iba som sa nemohla pohnúť z miesta, nevládala som zmiznúť spomedzi tej hŕby úplne jasných zubov, nevládala som sa odtrhnúť od toho nepoškvrneného smiechu, od toho ozubeného smiechu, od pískania, dakto mékal, pamätám sa, dakto mékal, nemohla som sa oslobodiť od tých škrekov, neškrečala som to sama? Nemohla som, veď som mala plné ústa tej šialenej krvi, tej šialenej ruže, ktorá sa zväčšila, ktorá sa rozmohla v mojich ústach, a už som nevedela, čo je jazyk, čo je môj jazyk, čo je moje ďasno a čo je tá rozdivočená ruža, ktorá mi puchla v ústach a za zubami! Nevedela som rozlíšiť tú ružu od vlastných slín, nemohla som ju rozoznať, rozpoznať od vlastných úst, nevládala som si uvedomiť, čo je čo, a z hrdla, z miesta, kde sú mandle, mi stekalo čosi dnu, do mňa a malo to najnebezpečnejšiu a strašne krásnu chuť! A zdala som sa fantasticky tvrdá sama sebe, zdalo sa mi, že som tvrdá, a telo ma svrbelo ďalej a stromy nado mnou a okolo mňa boli ako závratné kotúče čohosi, čo sa pomaly odvíja,“ zasmiala sa, „takto sa začal môj pocit viny, takto som začala mať svoj terajší pocit viny, takto som prišla k svojej vine!“

Zasmiala sa.

„Mala som pocit, že tá ruža sa skutočne stala ružou až v mojich ústach.