Niečo o orchideách

 (úryvok)

     Obidvaja tam už boli. Maja aj Brezovický, manažér nášho oddelenia.

     – Dobré ráno, slečna Kramárová. Už som sa bál, že sa vám niečo stalo, – odzdravil mi vedúci a pri pohľade na jeho usmiatu tvár som už bola o niečo menej nervózna.

     – Pán Brezovický má o pol hodiny ďalší míting, – zavrčala dôležito Maja perfektnou Slovglish.

     – Ospravedlňujem sa.

     – Ako už možno viete, tu Majka bude od augusta na inom oddelení a váš tím potrebuje nového teamleadra. Nevídame sa často, pretože som stále na nejakom stretnutí. No počujem o vás iba samé chvály.

     – To ma teší, – vyšlo zo mňa. V slovníku zabudnutých pocitov som si nalistovala eufóriu.

     – Baví vás vaša práca?

     – Mňa? – opýtala som sa hlúpo. – Tak, aj áno, samozrejme. Inak by som ju nerobila. Stále sa niečo deje, rieši. To sa mi páči. Kolektív sme dobrý, takže…

     – Naozaj? Netvrďte mi, že si občas neskočíte do vlasov, ha-ha. Toľko báb na jednom mieste. Ale choďte, –baví sa na mne Brezovický. Najchytrejší ľudia sú vždy bezprostrední. Ktorí vám povedia priamo do očí, čo si myslia.

     – No dobre, vyhrali ste, – vzdala som to s úsmevom.

     – Vďaka. Ale žarty bokom. Povedzte mi, čo by sa dalo na našom oddelení zlepšiť? Myslím v smere od vás ku kolegom.

     Bohatstvo, čo sa tu už len dá zlepšiť? Zvýšte každému plat a bude robiť na pretrhnutie.

     – Asi by som sa snažila u ľudí zvýšiť motiváciu, – skúsila som. Najväčšia sranda bola, že som pri tom myslela na seba.

     – Ako?

     Ach, tá jeho bezprostrednosť.

     – Ako? Hm, niekedy stačí poukázať na výborné výsledky, ktoré sa dosiahli. Pomôže to sebavedomiu a dodá vieru, že sa dá ísť ďalej.

     – Uhm, uhm. Dodať vieru, hovoríte, – opakoval po mne a vôbec som nevedela, či je to dobre alebo naprd.

     – No dobre. Nerobíte chyby, k práci pristupujete zodpovedne, v kolektíve ste obľúbená, – predniesol Brezovický s vážnym výrazom a pozeral pritom do nejakých papierov.

     Vykukla som von z miestnosti, či sa niekto pozerá. Lebo teraz bol ten správny čas.

     Na chodbe kolega s citom kopal do pokazenej kopírky.

     Kolegyňa Marcela si s neznámym četovala čosi hrozne smiešne.

     A Maja oproti mne sa tvárila ako pokazená kyslá kapusta.

     – Tu s Majkou sme sa zhodli, že by ste ju dokázali plnohodnotne nahradiť.

     Možno ešte nie je celom pokazená.

     – Ste u nás ani nie dva roky, ale sama viete, že na naše pomery je to pomerne dlho. S platom ste spokojná?

     – Aj áno. No určite by som sa s tým vyrovnala, keby som zarobila viac.

     – Cha-cha-chá, že vyrovnala, – rehotal sa Brezovický a prstom si napravil okuliare.

     – Len aby si vedela. Stať sa teamleadrom nie je bežne promotion spojený so zvýšením platu, – zapojila sa po čase Maja.

     Stále nerozumiem, prečo si vybrala práve mňa. Možno sa jej zdám najmenej ambiciózna a nepredstavujem žiadnu budúcu hrozbu pre jej kariéru.

     – Dvadsaťpäť v hrubom. Môže byť? Vyrovnáte sa s tým nejako?

     – Pokúsim sa, – odvetila som. Moje srdce práve skákalo gumu. A v tej radosti sa dostalo poriadne vysoko. Na presklené budovy za oknom, ktoré tam ešte pred pol rokom neboli. Tiež som ešte pred chvíľou bola nikto. A práve sa zo mňa stával Niekto. Nemohla som uveriť, že je to také ľahké. Riško bude na mňa hrdý. O otcovi a mame ani nehovorím.

     Asi stačí robiť si poriadne svoju robotu a s každým byť zadobre. A na korporátnom rebríku ste zrazu vyššie. Je možné, že niekde uprostred vám na ňom bude ktosi zavadzať, zdržovať a buď ho zhodíte, alebo mu strčíte hlavu do zadku a potlačíte hore spolu s vami. To zrejme príde neskôr. Odraziť od dna som sa teraz mohla celkom zadarmo.

     – Počujte, kolegyňa, ešte jedna vec, – prerušil moje úvahy manažér. – Vy ste mi veľmi povedomá. Ja vás odniekiaľ poznám, ale nie z práce.

     Srdce zakoplo. Guma sa predsa nedá skákať donekonečna.

     Kopírka sa umúdrila a ožiarila kolegovu tvár.

     Pozrela som sa na Maju, ktorá poznala správnu odpoveď.

     – Nehrali ste v nejakom filme alebo reklame? Čo? Kramárová sa voláte, Kramár by mohol byť váš otec, nie?

     – No to už radšej frajer.

     – Hm, pamäť mám dobrú. Aspoň som si to myslel. Majka, vy mi neporadíte?

     Obidvaja sme teraz hľadeli na ňu. Snažila som sa ju zhypnotizovať a v duchu som ju prosila: vydrž to, vydrž to!

     – Dobre si pamätáte. Naša Hanka bola raz v správach. A tuším aj v novinách, však?

     Ach, ty puča. Som čakala, že to vytáraš. Nemohla si predsa ukázať, že niečo nevieš. Aj keď je to taká sprostosť. Asi by som mala hneď porozprávať svoju verziu, lebo si spomenie na tú bulvárnu a bude to v háji.

     A pritom to bolo na stanici, v žiadnom háji. Na Hlavnej vlakovej stanici hlavného mesta Slovenska. Také zúfalé miesto ako naša zúfalá krajina. Úprimná vizitka pre turistov. Žiadne čačky-mačky, príjemné posedenie pri kávičke, keď rýchlik mešká. Trt a dva orechy. Aj to pohansky predražené.

     Ešte niekoľko mesiacov po príchode do Bratislavy som takmer každý týždeň cestovala domov. Zvyknúť si na toto mesto niekomu trvá roky a i tak sa to nakoniec nemusí podariť. Všetci sa iba niekam ponáhľajú, všetky tváre zamračené. V reštaurácii sa človek cíti ako najväčší chudák, cestujúc emhádečkou pochopí, že ním naozaj je.

     Keďže do Kopaníc som sa s dvomi prestupmi dostala často až niekedy o desiatej v noci, ráno som si vždy urobila sendvič na cestu. Pretože tie staničné bagety, studené ako mŕtva ryba, sú čistý výsmech jedlu. Krmivo pre žalúdočné vredy. V ten deň som na stanicu prišla o niečo skôr. Vyšla som hore do čakárne, kde sa nemotalo toľko ľudí. Asi som neobedovala a dostala som chuť na môj sendvič. Hoci boli len štyri a domov ďaleko. Aj keď hneď pri dverách visí upozornenie: V čakárni je zakázané konzumovať stravu, piť nápoje, fajčiť a spať.

     Neviem, či som to prehliadla. Alebo len ignorovala. Vždy po sebe nechám poriadok, takže mi to mohlo byť jedno.

     Lenže kvôli poriadku je na slovenských železniciach niekto iný. Zahryzla som možno trikrát, keď sa v čakárni objavili dvaja mládenci v modrých uniformách a slušne ma upozornili na oznam pri dverách. Povedala som im, že nespím, nepijem ani nefajčím, len som hladná a vonku medzi bezďákmi mi nechutí.

     Oni na to, že predpis je predpis a môžem si ten rožok zjesť na nástupisku. Ale len ak mám lístok. Najprv mi bolo do smiechu, ale po chvíli do plaču. Kde to žijem? Tak som si zobrala svoje dve tašky, sendvič a vydala sa smerom k schodom, kde žiadna podobná výstraha nebola. Mala som plné ruky, a tak jeden z nich mi pridržal dvere. Pri nich som si spomenula, že som so sebou mala dáždnik. Otočila som sa, že idem naspäť, a nechtiac som tvárou narazila do ruky policajta. Fakt neviem, či som bola zadychčaná alebo som im chcela povedať o tom dáždniku. Ale pravda je, že som sa tej ruky dotkla ústami. Konkrétne zubami. Bola to riadne trápna situácia.

     A jemu sa pustila krv.

     – Tak to ste prehnali, slečna, – povedal ten druhý. Tu by sa za normálnych okolností príbeh skončil. Ja by som svoj sendvič zjedla vo vlaku a policajt by si dal urobiť rozbor krvi. Pre istotu. No práve v tom čase sa po stanici motala akási investigatívna novinárka. Nenechala si ujsť príležitosť. Čo sa stalo? Kto bol na vine? Čo je to za hlúposť ten oznam? A prečo som ho uhryzla? Prečo? V priebehu štvrťhodiny sa objavil televízny štáb a ďalší dvaja novinári. Všetci sa ma pýtali to isté. Policajt vďačne ukazoval odtlačok môjho chrupu na svojej ruke. Bulvár sa zameral na uhryznutie. Seriózne médiá zaujala orientálna atmosféra Hlavnej stanice. Bizarné zákazy, príkazy a ničnerobiaci železniční policajti.

     Hanbila som sa ako pes. Vlak som, samozrejme, nestihla.

     Na druhý deň som sa videla v správach. Písali o tom noviny. Našťastie, každý zázrak trvá tri dni. Nie viac.

     Lenže uplynul viac ako rok a Brezovickému to stále svietilo v hlave. Prečo som len nepovedala, že som Kramárova dcéra a hrám vo filme Hana a jej sestry?

     – No jasné, vy ste tá z čakárne! Čo vás chceli zatknúť za salámový rožok, – tešil sa vedúci zo svojej skvelej pamäti.

     – Bola som hladná, – precedila som rezignovane. A bol to sendvič so syrom. Žiaden hlúpy rožok.

     – Hm, áno. Chápem. Veď to bolo absurdné. Ale viete, o čo ide?

     Pokrútim hlavou, že nie.

     – To upozornenie. Že sa tam nemá jesť. Je to pravidlo.

     – Je to hlúposť, – prerušila som ho. Už mi bolo všetko jedno.

     – Áno. Áno, ale. Predpis je predpis. Norma. Nariadenie. A vy ste ho porušili. Hm, rozmýšľam… Viete, vaši kolegovia to môžu vnímať ako zlý príklad.

     Brezovický sa hral so svojou tisíckorunovou kravatou a ustarostene si pritom povzdychol. Samozrejme, Maja si povzdychla hneď po ňom.

     – Urobíme to takto, – prerušil neznesiteľné ticho vedúci. – Novú teamleaderku potrebujeme, to je isté. Budete ňou vy, ale plat vám zostane rovnaký. Ak sa osvedčíte, neskôr môžeme uvažovať o zvýšení mzdy. Súhlas?

     Čo som mala robiť? Odmietnuť to? Sklamať všetkých, ktorí mi fandili? Prezradiť mu, že taká kravata sa dá kúpiť aj za štyri stovky?

     Vlastne som mohla byť rada, že sa zameral na vecnú stránku kauzy.

     Dopila som pohár vody, poďakovala sa a pobrala k dverám. V odraze skla som si všimla, že golier mi cucflek vôbec nezakryl.

     – Slečna Kramárová, už len jedna otázka, – zastavil ma Brezovický. Už som držala kľučku. Keď som sa otočila, mala som dojem, že sa pozerá priamo na môj krk. – A naozaj ste toho policajta uhryzli?

     Ako som kráčala na svoje miesto, vôbec som nevnímala okolie. Zapla som si mobil. Jeden neprijatý hovor. Oco. Chcela som ho vytočiť naspäť, no predbehol ma. Rozhodla som sa, že z dnešného stretnutia si zoberiem len to pozitívne.

     Ale to logo sa ešte môže zísť. Zodvihla som telefón.

     – No ako, Hanuľka? Už máš po?