Introitus

Táto knižka bude o Milke Zimkovej, o umelkyni, ktorá sa preslávila najmä dvoma vlastnými filmami, svojím divadlom jedného herca a vie sa o nej aj ako o herečke, čo zahrala niekoľko pozoruhodných rol v rôznych českých a slovenských filmoch. No už málokto pozná jej činnosť v pražskej Viole, úspešné vystupovania s monodramatickým divadlom v zahraničí, hlavne v Poľsku, no a literárne orientovaní pozorovatelia ešte vedia aj o niekoľkých knižkách Milky Zimkovej, z ktorých najmä tá o koňoch na betóne sa pred rokmi stala bestsellerom, lebo podľa nej nakrútil režisér Štefan Uher rovnomenný  a rovnako bestsellerový film. A spojenie kone na betóne sa vďaka Milke Zimkovej ujalo ako obraz slovenskej dediny obohnanej zo všetkých strán panelákmi a hrdúsenej ich agresívnou (ne)kultúrou.

Len veľmi málo ľudí pozná Milku Zimkovú zbližša. Ale komu sa podarilo dostať do jej blízkosti, určite vďačí nebesiam za stretnutie (alebo aj pokračujúce stretávanie) s pôvabnou, dobrou, bystrou a zhovorčivou umelkyňou, východniarkou, dnes obyvateľkou podslavínskeho bratislavského úbočia, kde odjakživa bývali iba tí, čo voľačo znamenajú. A Zimkovci naozaj čosi znamenajú, takže bývajú na správnom svahu a v správnom obydlí, ktoré si nadobudli zaujímavou a aj pre nás všetkých osožnou prácou...

Táto knižočka nevznikla ako mnohé z dnes vychádzajúcich monografií ani z nadbytku prostriedkov na jej vydanie, ktoré si mnohí z dnes takto ospevovaných sami zaplatia, ani nie preto, že by autor spolu s objektom zobrazenia chcel vyjsť v ústrety móde a zatúžil podporiť fámy, klebety a aj skutočné škandály známych osobností. Ostatne, Milka Zimková nie je vonkoncom typ pre bulvárne chýrniky a ani necíti potrebu zverejnením údajov o sebe nenápadne pripomenúť svoj šľachtický alebo aj inakšie výnimočný pôvod, ktorý, ako sa o tom každodenne presviedčame, dodá lesk každému, teda aj známemu umelcovi. Toto  svedectvo vzniká jednoducho preto, že ak by sa už dnes nepodarilo zachytiť všetko poučné a inšpiratívne zo života a skúseností takej zaujímavej osobnosti, akou Milka Zimková naozaj je, možno už po krátkom čase, po roku či po desiatich, nebude mať kto a nebude mať možno za čo napísať a vydať svedectvo o talentovanej herečke a spisovateľke, ktorá ešte nedávno znamenala pre mnohých nesmierne veľa a ktorej odkaz môže byť aj pre budúce pokolenia výsostne pozitívny.

Veď je to odkaz všezrivej ženy a matky premnohých  zimkovských sojok a  kikiríkajúcich kohútov, ktorým, ak sa budú môcť uživiť nie na betóne, ale medzi normálnymi ľuďmi vo svojich normálnych  ľudských srdciach, stačí priznať, že majú pravdu a sú úprimní, ak tvrdia, že „ňeveľo nas idze, ňeveľo nam treba“. Veď sme tu, vravia zimkovské dobré, hoci neraz zmätené a neraz aj nepochopené duše. Je ich naozaj „ňeveľo“, ale aj vďaka Milke Zimkovej  žijú podnes v našich srdciach a verme, že budú aj v srdciach tých, čo prídu po nás.

Anton Kret

VČUL

 

Kultúrny dom, alebo ak chcete domčúrik, uchýlený v strede mesta N. v malom parčíku. Z jednej aj z druhej strany novostavba s nápisom: Len tu môžete nájsť, čo vám chýba.

Mala som nutkanie pripísať: Len tu môžete prísť o to, čo máte.

A to z veľmi prozaického dôvodu. Keďže už čiastočne poznám svoju psycho-fyzickú totalitu -- v mojich rokoch už načase --, viem o nej vierohodne toľko, že po istom úkone, napríklad po divadelnej kreácii, potrebuje prijať nejaké to sústo. A tak sa stalo, že som si i falatek syra i chlebik išla kúpiť. Šturim ruku do kešeni, a bugiľara nit.

Kultúrny domčúrik zíval prázdnotou, chodbička tmavá, pošmúrna, samá tíšina. Nebyť slastného zachrápania zo spánku pána strážnika, už mi tak prichodilo, či nie som v nejakom zakliatom zámku.

Obrátim sa a nechtiac trepnem do dverí svojím divadlom.

Spoza nich vyskočí ozrutné chlapisko: -- Dorici, hrnek som rozbil.

-- Prepáčte, tu by mal byť dnes večer program...

-- No hej, včul.

Chlapisko sa zo spánku pomaly preberá. Taký bielovlasý, možno už po sedemdesiatke.

-- Voláke divadlo sa tu má konat, to mám tu nadiktované...

-- Prosím vás, kde by som sa mohla zložiť?

-- Jak zložit?

-- No, nejaká šatňa?

-- Jaj, šatna, šatna, slečinko, šatna nebude. Celý zadek je zburány, včul v rámci prerabovania kulturáku. Ale jevište zatad ešče stojí. Ale to šecko má na svedomí tá naša šéfka, volajaká doktorečka, tak ju menujú, také mladé dzifčatisko, včul nedávno prišlo, a samé také experimenty na nás púšta, až hrúza. Onehdá včul volajakú pantonimu či kýho andela sem dovlékla, pulka obecenstva po pár minutách odešla. A neska, včul, i tu svoju sprostú gebulu na to dám, že ani noha neprídze. Ona neska musela surne odejit na nejaké úrady skrzevá tej prístavby a poví mi: „Ujo, dnes musíte mať všetko v merku.“

-- To nič, ja sa zložím bárskde, mne netreba veľa miesta.

-- Netreba místa, netreba místa, jak aj včul onehdá, že príde jakési teleso, hudobné teleso, tak to aj na plagáte stálo. Začali fidlikovat, a hned obecenstvo odešlo. Ta ona také experimenty na nás púšťa. Kto je zvedavý na hudobné teleso?

-- To je v poriadku, ale ja by som sa chcela niekde zložiť, niekde prezliecť. Ak by tu bola nejaká ša...

-- Už som vám povedal, že zadek je rozburány!

-- Však ja sa môžem vyzliecť aj tu.

-- Slečinko, to na žáden pád. Ja tu nemám ani firhangy, a ešče včul mne len to chybuje, aby vás nekdo cez okno videl s holú ricú!

-- Tak mi povedzte, kde tu máte toalety, tam sa prezlečiem.

-- Včul oproci... Čujte, slečna, a kedy prídu ostatní členové súboru, na plagáte mám, že tu bude divadlo.

-- Možno o chvíľu prídu.

-- Ten klozet je tam oproci... To bude zas ostuda jak včul, ked to hudobné teleso prišlo.

-- To divadlo hrám sama...

-- Pre mna za mna si hrajte, kolko chcete a jak sa vám ráči, mna interesuje, kedy dojdú ostatní členové súboru... Šatna, šatna. Kde tých ostatných členov súboru pošlem, dorici?

-- Ale ja naozaj hrám sama...

-- V porádku, hrajte si bárs aj bez seba, mne to može byt ukradnuté. Neska v tym našim štáte už normálneho človeka ani nestretnete. Robte si so sebou, čo chcete, len som zvedavý, kedy dojdú ostatní členové súboru...

Rezignovala som...

-- Čujte, chcete sa vyzléct, to vy budete jako bez šeckého? Já nemám procivá temu nič, ale aspon ten širák by ste si mohli nechat tu. Víte, ked moja stará zadrichme, tak ja kukám na ty erotické filmy, čo včul idú o pulnoci. Stáhnem zvuk, žeby sa nezobudzila, a kukám a kukám. Ked sa zamrví, prepnem na dáky druhý program a včul kukám dajaké správy, no stalo sa mi onehdy, jak sem prepínal, tak sem prepínal, na každém kanáli boli len ty svinačinky. Tak ma moja stará pri tem prichycila... Slečinko, bolo zle-nedobre. Ale kašlac na nu... A ty potvoriská v tym televízore porád na sebe neco majú. Jedna černé, jedna červené štrimfle, prichycené podvazkama, nekerá má také štekliská, až sa bojím, kedy temu chlapovi s nimi do chrbta zaryje. Ale nekteré ty potvoriská sú také pekné, že mám se sebu co robic, že bych starú nezobudzil. No, však som ešče nejaký chlap včul, ne, slečno?

-- Viete, keď sa tak na vás dívam, nepochybujem o tom, ale, prosím vás, už sa idem prezliecť.

-- Šak icte, na klozetu je místa dost, slečno.

No, povedzte, nie je to milé, keď matke dvoch dospelých detí niekto povie slečna? Tak si dumam, v milosrdnom pološere klozetu, že na tú slečnu možno aj vyzerám. A čo mám pred sebou? Brudné umývadlo, ešte brudnejšie džveredelko a vedľa odpadový kôš, našťastie prázdny. V kúte nazberaný kartúnový záves s motívom červených pivónií, čo na drúčiku visí. Odhrnula som ho a vidím: priestor cirka meter krát meter a pol, jedna klasická metla, dva portviše, tri handry a dve plechové vedrá. Apartmán jak delo. Zatiahnem drapériu s červenými pivóniami, otvorím malé okienko dokorán, žeby luftu bolo, vyzliekam sa, obliekam sa a už počujem kroky prichádzajúcich divákov.

Aj už taký dobre známy hlas. Pán Včul, ktorý je skutočne dievča pre všetko, bravúrne v úlohe pokladníka, šatnára, uvádzača a hlavne horlivého informátora vykladá:

-- Né, nevím, Francku, co to bude za kus, zatál je tu len vedúca zájazdu, zbytek má dorazit počas predstaveňá. A nevím, co je s nú, včul, je to takých dvadsat minút, co sa pobrala na klozet, a porád sa neukazuje. Možno má dajaké brušné potáže, jak moja stará včul. Zežere šecko, co vidzí, a potom tri dni na latríne sedzí. Ale dúfajme, že to včul bude lepší, jak to hudobné teleso svetového formátu.

Sedím, už pripravená v adekvátnom kostýme na prevrátenom vedre, počúvam splachovanie klozetov, až sa vedro podo mnou trasie. (Saul Below, alias Herzog hovorí, že len v domácnosti u ľudí nie veľmi eticky založených veľmi hučí splachovanie.)

Je o päť minút osem. Vodovodné sifóny pomaly tíchnu a cez otvorené okienko s patričnými decibelmi z miestneho rozhlasu zahučí:

 

                        Široký jareček, široký jako já,

                        preskoč ho, má milá, rovnýma nohama...

 

Namiesto sústredenia pred predstavením zapojila som sa aj ja do spevu, len keď sa odrazu kartúnový záves odhrnie a predo mnou stojí staršia dáma v tmavomodrých šatách s bielym vyšívaným golierikom. Ja stále na vedre. Ona vo svetle, ja v tme. Krásnou spisovnou slovenčinou ku mne prehovorí:

-- Namiesto toho, čo si tu pospevujete, mali by ste, s prepáčením, tie zasraté misy poumývať!

-- Hej, keď dospievam, tak ich poumývam...

-- Nie dosť, že ste lenivá, ešte ste aj drzá. Ale ja to tak nenechám. Po predstavení to prídem skontrolovať. Ak to nebude v poriadku, tak si ma neželajte! Vy tu dlho neostanete!

Dáma s vyšívaným golierikom, dôstojne klopkajúc čiernymi elegantnými lodičkami, sa vzdialila.

Do ôsmej chýbali akurát dve minúty. Opustila som svoju pivóniovú prezliekareň, vystrčila hlavu z dverí, a div som nevrazila do pána Včul.

-- Prosím vás, už môžem začať? Rozsvieťte svetlá na javisku a zhasnite v hľadisku.

-- Jaké svetlá, moja? Na javišti skrzevá protáhnutia kulturáku včul svící jedno svetlo. Členové telesa ešte nedorazili...

Neveľo nás idze, neveľo nám treba, pohárik pálenky a falatek chleba.

-- Počkajte, počkajte! Kde vy sa tam, dorici, na to javište trepete... Francku, ja snad dobre nečujem, ale ty ludze jej tléskajú. A temu funebrákovému telesu vúbec netléskali.

Hej, javištiatko maľučké, ponorené v tajomnom pološere, zato hľadisko vysvietené, že by ste do ihly mohli navliecť. Vidím všetko ako na dlani, a najmä dámu v prvom šore s vyšívaným golierikom a sklonenou hlavou. Pri milosrdnej polotme a troške smiechu som odohrala svoju prvú monodrámu. Vbehla som do pivóniového zátišia, aby som sa čo najrýchlejšie prezliekla do kostýmu na druhú monodrámu.

Všetko išlo v rámci normy, až na pána Včul, ktorý statočne vyčkával na ostatných členov súboru. A na miesto, kde sedela dáma s vyšívaným golierikom, ktoré bolo prázdne.

Puketu z bielych pivónií a modrých kosatcov mi na pódium prišla osobne odovzdať pani magistra, ktorá sa uprostred akcie, ako povedal pán Včul, stihla vrátiť v podobe nesmierne sympatického, útleho, čiernovlasého žieňaťa.

Bolo že to ospravedlňovania z jej strany za nevhodné podmienky v kultúrnom dome, ale aj tak mi nedalo, aby som sa neopýtala, kto bola tá dáma v prvom šore s vyšívaným golierikom.

-- Ona je bývalá profesorka nášho gymnázia, ja som jej žiačka. Už je na dôchodku. Taký krásny, životom prekypujúci človek. Nevie byť bez roboty. Pracuje v knižnici a vedie ochotnícky krúžok. A vaše divadlo nekonečne zbožňuje. Musím priznať, že na jej podnet bolo učinené vaše hosťovanie u nás. Prvá si prišla kúpiť lístok, bála sa, že sa jej neujde...