Vyhľadávanie
NOC/turná, TRIO Publishing, Bratislava, 2018
...
O niekom, kto blúdi a pozoruje svet. Ostro a úprimne. Bez zložitých komentárov. V reťazení obrazov. Sú ako röntgenové lúče, ktoré jej prežiaria rozum i cit. Nehmotného ducha. Ten prestupuje každého.
...
Je to ako o zväčšenej fotografii. „Za detailom ďalší detail a ďalší... a za nimi skryté jadro vonkajšieho celku“, myslí si ona.
...
Odkedy je sama, najradšej má chôdzu. Rýchlu alebo pomalú, na tom nezáleží. Cíti sa ako andulka, ktorú vypustili z klietky. Vyzerá pritom dokonca mladšia. S napnutou pleťou, prežiarenou vzduchom. Vyvezie sa na preľudnené sídlisko s hlasmi ako vo vtáčej voliére. Chodí pomedzi paneláky, pozoruje parčíky, deti na betóne, klábosiace matky, obdivuje energiu všetkých tých anonymných ľudí, všíma si rýchle pohyby postáv za oknami prízemí. Najradšej má okná v zime. Lustre odhaľujú útroby izieb, ľudia sa mihajú ako veľký hmyz. Blesk dotyku a zasa zmiznutie. Málokedy vidí objatia. Občas bozky, to áno. A má utkvelý pocit, že raz bola svedkom vraždy.
...
Keď bola mladšia, ale ešte nežila so svojím mužom, chodila k zamrznutej rieke. Na brehu si obula topánky s korčuľami. Lampy pozdĺž rieky hádzali zlaté svetlá. V ten čas, to bolo vždy tesne pred Štedrou večerou, bola na hrboľatom ľade sama. Hnala sa na korčuliach sem a tam. Robila kružnice a ostré vývrtky. Nahlas a silene sa smiala. Raz videla primrznutú papierovú lodičku k praskline v ľade. Popoludní ju tam nechal nejaký chlapec. Hej, vtedy rieka ešte pravidelne zamŕzala. Cez otvorené ústa nasávala ľadový vzduch a navrávala si, že je takto šťastná. Možno dokonca výnimočná. Vytrhla lodičku z ľadu a tým ju zranila. Doma ju postavila vedľa misky s orieškami. Namiesto figúrky anjela. Predstavovala si dieťa, ktoré ju skladalo. S neposlušnou šticou nad čelom a žiarivými očami. Keďže sem – tam upadala do nezdravého snenia, navrávala si, že to bol jej syn, kto skladal papier.
Čoraz častejšie ju prepadali temné výčitky, že keby si raz nedala vyškrabnúť dieťa z brucha, mohol tu teraz niekto sedieť vedľa nej. Už by to nebolo dieťa ale muž. Ale potom výčitky potlačila, ako sa to naučila robiť so všetkým, čo ju niečím chcelo zničiť. Ibaže odvtedy ju pritom rezala maternica.
...
Boli zasa Vianoce. Snehu strašne málo. Ona ako dieťa milovala sneh. Mala pocit, že vie tvarovať rytmus jej života. Vie ho skľudniť, urobiť tichším, lenivejším. Keď si vyšla na okraj mesta, v lesíku pod smrekmi bolo vidieť zem. Dokonca tam z pôdy trčalo pár rastlín. Dolu dunelo mesto. Prskavkovito svietili reklamy a prvé šero rušili reflektory áut. Pre ňu sa stávalo čoraz ťažšie ísť medzi ľudí. Príliš sa smiali, príliš rozprávali, spokojní so svojimi do prasknutia nafúknutými egami. S narcisistickým vnútrom vybudovaným zo strachu pozrieť sa do svojej skutočnej tváre. Prispôsobovať sa im ju oberalo o energiu. Ak musela medzi ľudí, veľmi sa snažila splynúť s nimi, nevytŕčať ako osteň. Doma potom ležala podobná handrovej bábe a pozorovala strop. Tú svoju nezdravú úzkosť. Teraz objala strom a tlačila sa ku kmeňu ako ku drahej bytosti.
Tak sa kedysi tlačila ku svojmu mužovi, k jeho vysokému, šľachovitému telu skoro bez svalov. Veď bol matematik! Občas jej hovorieval:
„Nemám teraz čas na ženské!“
„Ale ja nie som ženské!“ Bránila sa.
Možno ustavične myslel na svoju prvú ženu, na dcéru, ktoré opustil, a ktoré ho svojimi silnými egami, urazené, ustavične ťahali späť.
Niekedy sa príliš potil a bol čoraz bledší a chudší. Ona naňho pozerala s takmer materskou nehou.
...
Ten večer sa mala dostať do času a k dianiu, ktoré ju rozrušilo. Keď v noci ležala na posteli a bdela, vracala sa k tomu pred a po tichu. Z riedkeho parku pozerala na gigantickú kupolu synagogy. Vo vnútri svietili lustre, ľudia sa usádzali v sále, čakali na koncert.
...
A potom, počas tej istej zimy, sa túlala podvečerným parkom, lebo parky má najradšej. Zastala neďaleko obchodíku, v ktorom na regáloch videla voňavé drobnosti. Videla predavačku, ako sa chystá k odchodu. Sledovala ju uprene ako mačka. Vedľa sa rehotala skupinka chlapcov s vyholenými hlavami. Potom jeden z nich, asi vodca tlupy, so zachrípnutým a zároveň plochým hlasom rozprával čosi o utajenej schôdzi, vytlačení plagátov proti tej čiernej chamradi, lebo oni sú bieli muži slnka, ako kedysi im podobných oduševňoval duce, prejdú cez rozum i polišom. Aj tak niektorí z nich sympatizujú práve s nimi. A ak treba, pôjdu všetci do ilegality. Lebo politici sú sráči, čo obchodujú s dejinami. Treba ich vykopať bagandžami ako aj všetkých tých parazitov prišelcov. Treba začať naozajstný boj, tak to učil ich Vodca. Aj keď sa môže stať, že budú vychádzať a pracovať iba v noci. V ilegalite je sila a kúzlo, vravel. Ostatným sa vydral z hrdiel súhlasný výkrik. Žena netušila, že niekto z tlupy vetrí v predavačke s uhľovo čiernymi vlasmi korisť. Tí s holými hlavami sa pohli ďalej. Tma zhustla. Mala rada tmu, lebo v nej sa osvetľujú spomienky najlepšie. Rovnako najlepšie počuť ich hlas, keď je celkom ticho, keď zhasnú zvuky.
