Ukážka z diela

Nositeľ čarodejného jednorožca

Nositeľ čarodejného jednorožca

(úryvok)

„Aby som sa už pobral. (Čas letí.) Ale je pekne ako vždy, keď sa človek musí niekam ponáhľať.“

Ste krásna ako Paríž. (Čas letí.) Ako Paríž, ktorý som si predstavoval v puberte. Pripomínate mi spomienky na miesta, kde som nikdy nebol.

Láska k mestám prechádza cez ženy. Hodnotu spomienok na mestá nám znenazdania dajú ženy, do ktorých sme boli zamilovaní.

A niekedy sme zamilovaní do neznámych žien z fotografií alebo do starých portrétov komtes. Vymyslel som si vás až natoľko, že sa mi chce žiť. Nepožičali by ste mi sto rokov? Sedemdesiat? Šesťdesiat postačí. Odpusťte mi, že sa smejem.

„Smejete sa ako na konci niečoho.“

Je samozrejmé, že sa poprechádzame, ako v jednej starej básni. Kedysi som si myslel, že sa musím vychovať ku spomienkam. Dokážete si vlastne vôbec spomenúť, ako ste zabúdali?

Viete predsa, že sa nedá zabúdať tak, ako by sme si to predstavovali.

„Chcela by som predovšetkým vedieť, či vám ešte zostali nejakí priatelia! Niekto- “

Po chvíli pokračovala:

„Veď ste mali vždy toľko priateľov!“

Zase na okamih zmĺkla.

„Skôr obdivovateľov.“

Doložila:

„Číhajúcich obdivovateľov. Ale taktiež priateľov. Kde sú?“

Spýtala sa bez záujmu a opakovala otázku:

„Kde sú?

Ustavične počúvam, že nie ste schopný nenávidieť. Ako to? Čo napokon nedokážete ani pohŕdať?“

Usmiala sa.

„Vy sa vraj vôbec nemienite naučiť nenávidieť. Ako sa potom chcete zachrániť?“ Opäť sa zasmiala. „Lenže kde máte všetkých tých vašich priateľov?“ A žena vidí, že sa muž zahľadel na fasádu veže.

Čo sú štyri storočia? Alebo trpezlivosť o štyri storočia staršia? Kamene. Múry. Okná. Klenby.

Kameň vypracovaný až do jemnosti živej dužiny citróna.

Roky sú studne. Stud nie je v okovách. A z hlbín stáročí stále stúpa stálokvetá nevinnosť. Nevinnosť, ktorá sa obetovala alebo bola obetovaná. Len sa zapozerajte na túto tajomstvaplnú fasádu. Uvidíte svätcov a kráľov. Je jar. Všade uzriete zábezpeku jemnosti. Na každom kroku sa stretnete s investovanou jemnosťou. Jemnosťou, ako keď nejaká žena preberá bielu fazuľu, všimli ste si? Biela fazuľa pripomína kamienky v mozaike na priečelí tohto chrámu. To, čo vidíte, je jemnosť a tvrdosť. Aký máte pocit? Nezdá sa vám, akoby tuná odrazu bolo veľa ľudí? Nemáte pocit, že tu navôkol vo vzduchu ktosi zotrváva? Neprechádzate prázdnym priestorom. Vdychujete svojich staviteľov. Vzduch je plný staviteľov. Len si lepšie poprezerajte všetky tieto múry. Všetko má svoj zmysel. Nápisy v skale. Písmená poznania. Všetko má svoj storamenný zmysel. Všetko. Všetko. Ryby. Reliéfy. Všetci jazdci a príšery chrliace nebeský dážď, všetci ľútostiví a slávni povstalci z jednokrvného kameňa tohto priečelia. Rebrá a tajomstvá sú z jednojazyčného kameňa. A pod nimi je kríž sebaobetovania. Pozeráte sa na citadelu citov. Dívate sa na múry, ktoré nemôžu šíriť atmosféru meravosti. Táto diamantová architektúra zvyšuje prítomnosť nehy. Obdivujete zvrúcnené kamene. Aký máte dojem? Aká je pravda vo vašich pocitoch?

Všade je toľko ľalií.

Nechápem, prečo hľadíte so stálym zatemnením v očiach. Neprišiel dážď? Musíte postúpiť ešte o krok. Možno viete, že bolo písané: Nie sú zaiste cesty moje ako cesty vaše... hovorí panovník Hospodin. Máte pekný tmavosivý kostým, ktorý má farbu prachu. Prechádzate sa medzi touto stáročnou architektúrou, ktorá sa podobá písmenám. Čítať — to bola odjakživa krása.

Zabúdame rôzne. Každý svojím spôsobom: najmodernejším oblečením. Najnovšou chybou. Každý ako dokáže. Snažíme sa zbaviť zodpovednosti novými silnými zážitkami alebo si navrávame, že sme znecitlivení, a tak sa snažíme zabúdať pomocou nejakého najnovšieho a práve najaktuálnejšieho hnevu. To je zabúdanie s výhodou. Hnev odjakživa skresľoval príčiny svojho vzniku.

Spomienky by nemali urážať nemohúcich a deti.

Táto záhrada pripomína staronový gobelín, nie? Stromy sú celkom moderné. Broskyňa ako zo sedemnásteho storočia. Neomylná broskyňa.

A taký istý dážď, ten istý dážď ako za staviteľov chrámu. Ten istý dážď, ako teraz, keď vás obdivujem. Nesmiete byť ľahostajná. Viete hádať z ruky? Viete, že všetci ľudia boli odjakživa v stávke? Vždy sme boli v stávke. Ale vy ma nepočúvate. Na čo sa pozeráte? Na stromy? Do trávy? Krajina je prostá a hlboká. Uplýva do neba. Ako vždy, keď ste sa na ňu dívali. Máte mokré vlasy a ste trochu spupná. Ale ja vás milujem, navzdory vášmu podivnému, temer chladnokrvnému smiechu. Taký zvláštny smiech. Nepoviete mi nič? Chcel by som vám len rozprávať cez dážď. Navzdory tomuto pokojnému dažďu a jeho šumeniu v tejto záhrade. Mali ste naozaj pravdu. Nedokážem nenávidieť. Už som sa niekoľkokrát pokúšal o lásku. Ale ani napriek tomu som sa nenaučil pohŕdať. Vy ani neviete, čo na vás obdivujem. Obdivujem práve to, v čom sme si obaja takí blízki, i keď mlčíte. Obdivujem to, že ešte dokážete obdivovať. Skutočne. Moderný človek už takmer zabudol obdivovať. Pravdaže, ešte obdivuje, ale tento obdiv by sa skôr dal nazvať — závisťou. Európan skôr závidí. Závidí tovar za výkladom, závidí autá, fotografuje. Vo fotografovaní je kus závisti.

(Hevi, 1997)