Ukážka z diela

Nové skazky o Vladovi

Živiť dušu

Istá deva sa večer vracala z mládežníckej besiedky. V tmavom podchode ju prepadol akýsi mladík a pokúsil sa ju znásilniť.

Vtom sa zjavil mocný muž s jednoduchou a prívetivou tvárou a schytil ho pod krk.

— Prečo si chcel ublížiť tej deve? — spýtal sa prísne.

Mladý násilník sťažka lapal dych, ale keďže bol svojou povahou zbabelec, poslušne odpovedal:

— Túžim po rozkoši a na neviestku nemám peniaze, pane.

Muž sa na neho prísne zahľadel.

— Hlupák! — povedal mu. — Živ svoju dušu hrdinskými činmi a nebudeš hladovať po rozkoši!

Mládenec sa bežal prihlásiť do jednotiek domobrany, zatiaľ čo zachránená deva sa chcela poďakovať neznámemu šľachetnému záchrancovi. Ten však medzitým skromne zmizol do noci.

Bol to Vlado.

 

 

Pozitívne uplatnenie

Keď neskôr Vlado spomínal na túto príhodu v kruhu svojich verných, vyjadril sa:

— V dobre fungujúcej spoločnosti sa musí nájsť pozitívne uplatnenie aj pre negatívne ľudské vášne. Len preto sme vymysleli domobranu!

 

 

Všetko je dobré

V tých dňoch si Vlado potreboval starostlivo premyslieť istú vec a na niekoľko dní sa uchýlil do osamotenej horskej chaty. Premýšľal a každý deň sa kúpaval v blízkom potoku. Keďže voda bola zamrznutá, Vlado si vylámal do ľadu otvor. Raz mu v ľade uviazla noha, a keď sa ju usiloval vyslobodiť, zodral si ju do krvi.

Akýsi horal sa nad neznámym otužilcom zľutoval a priniesol mu otiepku slamy. Vlado si ju položil na ľad. Vďaka nej mohol bezpečne prechádzať až k diere.

Keď po týždni prišli po Vlada jeho priatelia, aby sa s nimi vrátil do Mesta, spoznal horal, komu to pomáhal.

— Ó, Veľký, — povedal — odpusť, že som Ťa nespoznal skôr! Keby som bol vedel, že si to Ty, bol by som Ti priniesol svoj najlepší koberec!

Vlado však aj tak pociťoval potrebu odmeniť sa.

— Čo prijmeš radšej? — spýtal sa. — Stádo čistokrvných kráv, nový traktor alebo motorovú pílu!

— Ó, Veľký, — povedal horal natešene, — všetko je dobré!

Vlado sa zamyslel a potom povedal:

— Takúto vetu som už veľmi dlho nepočul!

A zobral muža do svojho paláca, kde ho vymenoval svojím poradcom, s vysokým platom a bezplatnou stravou.

 

 

O náboženstve

O Vladovi sa vedelo, že je hlboko veriacim a duchovne založeným človekom. V rámci svojej politiky nikdy neuprednostňoval žiadnu cirkev pred inou. Raz však venoval vysokú čiastku zo svojich peňazí na stavbu istého chrámu, proti čomu sa postavili zástupcovia konkurenčných cirkví.

Na vynútenom stretnutí s Vladom rad-radom prejavovali svoje rozhorčenie.

— Venoval som tie peniaze, — povedal Veľký na svoju obranu, — lebo je to jediný spôsob, ako zachrániť mládež pred zhubným vplyvom drog a západnej populárnej hudby.

— Ó, Veľký, ak nechceš, aby Ťa obvinili z nadŕžačstva, budeš teraz musieť venovať rovnaké čiastky na chrámy aj nám, — vyhlásil predstaviteľ jednej z urazených cirkví.

— A čo keby ste sa všetci začali schádzať v tom jednom chráme? — navrhol Vlado. — Nemuseli by sa stavať ďalšie a tie peniaze by sa mohli venovať na mrzáčikov.

— Vylúčené! — zvolal predstaviteľ cirkvi.

— Absurdné! — povedal iný.

— Hanba! Škandál! — reagovali ostatní.

Vlado zosmutnel.

— Verte, že žiadny boh nechýba tam, kde nechýba rozum, — povedal sklamane a dal predstaviteľov cirkví vyhnať z paláca.

 

 

O hluchote

Spýtal sa raz Vlada jeho hudec:

— Ó, Veľký, ako môže byť v našom ľude niekto, koho vôbec nezaujímajú národné veci? Vari takých jedincov netreba zatvoriť do temnice?

— Kedysi dávno som ťa videl hrať na námestí, — povedal Vlado. — Všetci, čo ťa počúvali, tancovali, a každý, kto sa dostal do tvojej blízkosti, musel tancovať s nimi. A tu zrazu šiel okolo hluchý človek, ktorý nemal o hudbe ani poňatia. Všetko, čo videl, sa mu zdalo smiešnym vyčíňaním bláznov. Potrestal si ho vtedy?

— Nie, ó, Veľký, — odpovedal Vladov hudec a zapýril sa.

— Prečo potom chceš trestať tých, čo nepočujú hudbu, vyludzovanú našimi srdciami? — spýtal sa Vlado. — Hluchých treba trpezlivo liečiť, a nie zatvárať!