Vyhľadávanie
V rukavičke, naopak,
pokoj vstúpil do duší.
Aj priestor sa uvoľní
v kamarátskom ovzduší.
V snehu ďalší prišelec
prešľapuje pred domčekom.
Spozorneli – kto je to?
Pyšná líška krúti driekom:
„Som líštička-kmotrička,
chcem sa zohriať trošička.
Vidím, je vás dnu už veľa,
no mňa zima v kliešťach zviera.“
„Len či, líška, nepreháňaš.
Čo si myslíš, kde si?
Skry sa pod huňatým chvostom
a nerob nám stresy!“
Ale líška neposlúchla,
stoj čo stoj sa vtiera.
Rukavička takmer praskla
pre to veľké zviera.
Nestalo sa. Mali šťastie
a, napodiv, domček rastie!
Už je ako riadny dom.
Zvieratkám je dobre v ňom.
Priťahujú ako magnet,
zasa počuť chrapčať sneh:
„Volám sa vlk – horský trubač,
chorý som a hľadám liek.
Bylinkový čaj mi vonia,
pustite ma k sebe dnu!
Prepáčte mi moju smelosť,
susedia sa dohodnú.“
„Ak si, vĺčko, kamarát,
skúsime ťa ešte vziať.
Vojdi, ale pomaly,
nech sa domček nezvalí.“
Už ich bolo spolu päť.
Tŕpnu, kým sa zimná búrka preženie.
Dedko fučí, stráca dych,
o zvieratkách nemá ani tušenie.
Vedno popíjali čaj,
keď ich zbadal hnedý medveď.
Starý mrmláč zahundral,
že by tiež chcel vnútri sedieť:
„Brum, brum, aká zostava!
A ja vonku postávam.
Kam sa zmestí toľko nôh,
aj mne zvýši na brloh.“
Matejova rukavička,
to je riadna sila!
Všetky roztratené tvory
v zime pritúlila.
Kým je vonku nepohoda,
veľká biela mela,
v útulku sa každá duša
snivo roznežnela.
Že im je fajn, neborákom,
odmietajú lesný zákon
nepriateľstva medzi rodmi.
V rukavičke sú si rovní.
Matej stratil rukavicu,
dedko hľadá vnuka
a v Stratenej do stratených
stále viacej fúka.
Svet je, tuším, naopak.
Zvieratá sú spolu,
ale dedko s Matejom
blúdia hore-dolu.
Les aj nebo sú dnes biele,
poďme chytro do postele!
Zvieratká si postielajú,
na spánok sa ukladajú.
Netušia, že práve teraz
čas sa chytro kráti
a Matej sa k rukavičke
isto-iste vráti.
Namôjpravdu, už to príde,
už sa chlapec zbadal,
a čo stratil nepozorne,
teraz veľmi hľadá.
Chodníčkom sa pobral späť.
Rukavice niet a niet.
Až tam, aha, kde je kopček,
v snehu skvie sa čudný domček.
Zaostrí zrak – pozrime sa,
to je nádhera!
Na obyvateľov lesa
zblízka pozerá.
Netreba mu ďalekohľad,
nepotrebná vec,
odrazu má v rukavici
celý zverinec!
Na okamih ustrnie.
Nie, to nie je mátanie.
Naozajstné zvieratá.
Zobďaleč ich poráta.
Práve vtedy prikvitol
na miesto aj dedko.
Iba oči vypleštil,
čoho to je svedkom.
Vnuk a blízko zvieratá.
Bodaj by ich stislo!
Ublížia mu! Schytil zbraň
a z hlavne sa blyslo.
Vystrelil len do vzduchu,
no hneď bolo rozruchu!
Rana vyšla ponad zvery, ponad bralá
a v Stratenej doline sa ozývala.
Matej videl, čo sa deje:
Veľké, malé cez záveje
rekord v behu lámu.
Ušli.
Každé v inú stranu.
Dedko prišiel k chlapcovi,
s radosťou ho objal,
a že sa už zmrákalo,
bol čas odísť odtiaľ.
Matej zdvihol rukavicu,
ešte bola zohriata,
pomyslel si, ako mu v nej
zakúrili zvieratá.
„Už som hladný,“ riekol zrazu.
Pri chôdzi sneh vržďal z mrazu,
až zazreli spoza stromov
miesto, čo sa volá domov.
