Vyhľadávanie
Prázdnota
V deň, keď mama zomrela, som išla na kúpalisko. Mama zomrela nadránom a krátko pred siedmou mi volali z nemocnice. V tom období som chodievala každý víkend za mamou, a od piatku do nedele som spávala v jej prázdnom byte. Bolo to v čase, keď sa Janut odsťahoval. Od vzťahu s Janutom som si veľa sľubovala. S Janutom som chcela dospieť, pretože dospelosť ma veľmi zaujímala. Od rána do večera sme mali plné ruky práce na dospelosti. Predstavovala som si, že dospelosť pozostáva zo zariadenia bytu, z nájomnej zmluvy a z úspor na bankovom konte. Svoj záujem o dospelosť som si všimla v jedno víkendové popoludnie v Ikei. Predpokladá sa totiž, že človek si niečo uvedomí v istej konkrétnej chvíli. Napríklad jedna z Otových sestier mi raz povedala, že lásku svojho budúceho manžela si uvedomila, keď jej povedal, že s ňou chce mať dieťa. Janut zas tvrdil, že sa rozhodol nechodiť viac do práce, keď ho šéf zavolal do svojej kancelárie v maringotke. Vraj ho ani nevyzval, aby sa posadil, a Janut musel jeho nadávky počúvať postojačky. Nie som si istá, či je to pravda. Či si isté skutočnosti naozaj uvedomíme z okamihu na okamih. A niečo, čo sme dovtedy nevedeli, zrazu vieme. V presne ohraničenej chvíli. Je možné, že vedomie niečoho v nás skôr pomaly dozrieva a postupne sa dostáva stále bližšie k povrchu. A potom sa, zdanlivo náhle, stane viditeľným. A je rovnako možné, že okamihy uvedomenia v skutočnosti neexistujú, a vytvárajú sa až spätne v spomienkach. Že postupné, pomalé tlenie sa skondenzuje do spomienky na chvíľu, keď sme si niečo uvedomili. Akoby náhle, z okamihu na okamih.
(...)
Keď Janut prestal chodiť do práce, navrhol, aby sme išli do Ikey. Nemáme síce ešte nájomnú zmluvu a pracovné povolenie, ale na začiatok si môžeme kúpiť aspoň novú posteľ. Súhlasila som a v jedno víkendové popoludnie sme sa vlakom odviezli do nákupného centra. Celý život som mala na nábytok vyhranený vkus. Vyrastala som so starou mamou v dome zariadenom ťažkým starožitným nábytkom. Pri stene v jedálni bol masívny kredenc. Nemali sme konferenčný stolík ani sedaciu súpravu s medovožltými poťahmi, ale jedálenský stôl a štyri ťažké stoličky. Rokmi práchniveli a vŕzgali, ale patrili kedysi ešte rodičom starej mamy, a tak sa z piety nesmeli nahradiť. Navyše sme mali na kobercoch porozkladané kožušiny, v ktorých sa držal prach. Okná domu boli obrátené na západ a popoludní jedáleň osvetľovalo agresívne slnečné svetlo, v ktorom vírili prachové čiastočky. Prachu bolo v našom dome vždy dosť. Usadzoval sa na nábytku, na porcelánových soškách v presklenej vitríne a v kožušinách, ktoré sa rokmi štiepili a spôsobovali alergie.
Vždy som bola presvedčená, že svoj byt si zariadim len niekoľkými kusmi ľahkého nábytku. Ušla som od mamy do prázdna, pretože prázdnotu som si veľmi vážila. Veď tam nič nemáš, hovorila mama, keď som si balila pár kusov oblečenia do ruksaku a deklarovala som, že odchádzam do Rakúska. Myslíš, že tam niekoho zaujímaš? Kde budeš bývať a čo budeš jesť? Varovala ma, že budem vo vzduchoprázdne a naletím podvodníkom. Vezmú ti pas, čo si to nečítala v novinách? Sama som nedokázala pomenovať, že chcem práve to vzduchoprázdno. Predstavovala som si poloprázdne izby a v mojich predstavách boli okná vždy obrátené na východ. Žiadne zaprášené slnečné popoludnia. Niekedy som vo fantázii nemala ani posteľ, ale spávala som na prikrývke položenej rovno na linoleu. Nechcela som ani koberce ani záclony, len žalúzie brániace byt pred prisilným slnkom. Môj priestor mal byť priehľadný.
Keď mama zomrela, musela som vyprázdniť jej byt. Mama vtedy už bývala v prenajatom bratislavskom byte, ktorý musel byť do konca mesiaca prázdny. Nájomnú zmluvu mala vypovedať tri mesiace dopredu, ale vzhľadom na okolnosti na tom majitelia nenástojili. Niekoľko ľudí mi povedalo, že som na to mala myslieť, ale mne to skutočne vôbec nenapadlo. Zavolať majiteľke maminho bytu a vysvetliť, že mama je v nemocnici a pravdepodobne bude musieť vypovedať nájomnú zmluvu. Že presný dátum síce nepoznáme, ale pravdepodobne to bude čoskoro. Našťastie to potom majiteľka chápala a dohodli sme sa, že kľúče jej vrátim do konca mesiaca. Medzitým jej umožním prístup do bytu na prehliadky z realitnej kancelárie. Mama zomrela tridsiateho prvého mája a na vyprázdnenie bytu som mala celý jún. Naďalej som cestovala do Bratislavy každý víkend a postupne som všetko odnášala do kontajnera. Nakoniec som pár kusov nábytku dala odviezť do spaľovne. Dedičské konanie ešte neprebehlo, ale mama mala v byte hotovosť a tak som nemusela šetriť. Pár zimných kabátov som rozdala bezdomovkyniam, ktoré posedávali okolo domu.
Janut, s ktorým sme ešte krátko predtým boli v Ikei, sa odsťahoval krátko predtým. Nová posteľ, ktorú sme v to popoludnie kúpili, ostala v našej niekdajšej izbe pre nového nájomníka. S Janutom sme sa v Ikei prechádzali po rozľahlých priestoroch. Pomedzi regály, kancelárske stoličky zo svetlého dreva a rozkladateľné a ľahko prenosné stoly sme sa dostali až do oddelenia spální. Prezerali sme si niekoľko postelí, ktoré pozostávali z ľahkej konštrukcie. Len z niekoľkých dosák priložených k sebe a na miestach, kde sa krížili, prichytených niekoľkými skrutkami. Zhodli sme sa, že chceme svetlé, prírodné drevo. A potom som si všimla tmavohnedú spálňovú zostavu. Dvojposteľ so záhlavím, dva nočné stolíky so zásuvkami. Na nich položené reklamné výtlačky kníh vo švédčine a dve nočné lampy. Predstavila som si, ako večer vankúše osvetľujú dva kruhy mäkkého svetla. K zostave patril aj bielizník a skriňa s posuvnými dverami a zrkadlami na ich vnútornej strane. Na stene boli nakreslené okná zakryté závesmi. Inštinktívne som pocítila útulnosť tej miestnosti. V tom okamihu som si uvedomila, že nahromadené drobnosti tvoria bezpečie, v ktorom môže vyrastať dieťa. Aj usádzajúci sa prach, ktorý treba zodpovedne každý deň utierať. V ten víkend sme s Janutom nakoniec kúpili jednu z tých rozkladacích postelí zo smrekového dreva a niesli sme ju spolu naspäť vlakom. V Ikei sa dala požičať dodávka, ale netrúfli sme si na to. Ja som síce mala vodičský preukaz, ale od maturity som nešoférovala. O tom, že sa mi v skutočnosti páčila skôr tá tmavá spálňa, som Janutovi nepovedala. Myslím, že už vtedy som vedela, že spolu takú nikdy mať nebudeme. Že taká spálňa patrí do dospelosti, a tú nedosiahneme spolu.
Keď mama zomrela, zistila som, že moja predstava o dospelosti bola naivná. Zmenu som si chcela vynútiť, opatrne som kládla nohy pred seba, aby som nezišla zo správnej cesty. A zrazu sa bolo treba rozbehnúť a nebol čas ani dýchať. Po prvýkrát som sa zhlboka nadýchla vlastne až vtedy, keď som mamin byt konečne vyprázdnila. Naposledy som sa doň vrátila na stretnutie s majiteľkou. Mala byt skontrolovať, vrátiť mi kauciu a prevziať si kľúče. Prišla som o niečo skôr, aby som na nič nezabudla. Dvojizbový byt bol teraz celkom prázdny. V jednej miestnosti ostal koberec, ktorý nepatril mame. Boli na ňom stopy po nábytku, štyri priehlbiny v pravidelných odstupoch po nohách postele. Steny potrebovali vymaľovať, na niekoľkých miestach farba praskala a ostali v nej diery po klincoch, na ktorých predtým viseli obrazy. Všade bolo čisto, povysávala som, v kútoch neostali chuchvalce prachu, a zo smaltu umývadla a vane som vydrhla usadeniny vodného kameňa. V kúte kúpeľne ostalo vedro, cez jeho okraj prevesený pár žltých gumených rukavíc a okolo niekoľko čistiacich prostriedkov. To boli jediné predmety v byte. Kým som čakala na majiteľku, sadla som si na dlážku v predsieni a rozhliadla sa po prázdnych izbách. Maminu smrť som si vtedy neuvedomovala. Všimla som si najmä, že zľahka a zhlboka dýcham. Keď majiteľka prišla, zaklopala, ale hneď si odomkla vlastným náhradným kľúčom. Podala mi ruku a znovu povedala úprimnú sústrasť. Poďakovala som sa, že netrvala na výpovednej lehote. Samozrejme, povedala. Vymenili sme si obálky s peniazmi a kľúčmi a rozlúčili sme sa. Vlakom som sa vrátila do Viedne, vyprázdniť svoju a Janutovu izbu.
(...)
V Bratislave som nikoho nepoznala a na celé dni som chodila na plaváreň. Z týždňa na týždeň bolo krajšie počasie. Pred štyrmi rokmi bola pekná teplá jar. Za mamou som chodievala už len vo svetri a na plavárni som plávala aj vo vonkajšom bazéne. Vodu vyhrievali a niekedy tvár oziabala v chladnom vzduchu, ale už svietilo slnko. Raz som sa na chodbe pred maminou izbou stretla s lekárom, ktorý mal práve službu. Vo filmoch trávia príbuzní v nemocnici celé dni a neustále konzultujú s lekárom zdravotný stav. Mala som výčitky svedomia, že sa nesprávam rovnako. Maminho lekára som videla prvýkrát. Zastavila som ho a videla som mu na tvári, že je nervózny. Teraz tomu dobre rozumiem. Vo víkendových službách sa počíta každá minúta. Keď sa na našej ambulancii zastavia v nedeľu príbuzní a chcú zavolať lekára, opakujeme, že až v pondelok. Až v pracovný deň, lebo cez víkend je na niekoľkých oddeleniach len jediný pán doktor, a ten sa venuje len naliehavým prípadom. Ale mamin lekár sa pri mne pristavil a chvíľu sme sa rozprávali. Škoda, že mama prišla neskoro. Teraz je v popredí zlyhávanie obličiek pri dehydratácii. Nedarí sa zastaviť stúpajúce hodnoty kreatinínu. Nemožno postupovať v liečbe základného ochorenia. Používal taktný termín základné ochorenie. Mama zle znáša liečbu a v noci je nepokojná, takže musíme pristupovať k obmedzeniu. Neskôr v rekvalifikačnom kurze pre zdravotné sestry sme preberali kapitolu podávania nepriaznivých informácií. Hoci sestry nepriaznivé informácie nepodávajú, to je v kompetencii lekára. Patrí to však k zdravotníckemu vzdelaniu. Hovoriť vecne a držať sa faktov. Nevyhýbať sa, nechodiť okolo horúcej kaše. Zlú správu povedať na začiatku a nehovoriť mrzí ma, že vám to musím povedať. Pri takýchto vetách narastá úzkosť a strach sa nafúkne. Hovoriť jasne a zreteľne, akoby sme udierali na struny cimbalu. Cink. Cink. Mamin lekár sa držal pravidiel, ktoré som vtedy ešte nepoznala. A potom som sa ho spýtala na otázku prognózy. Takto pekne som to sformulovala, hoci do nemocnice som vtedy chodila prvýkrát v živote. Skúseného pána doktora som nezaskočila. Nezneistel, neodkašľal si. Ani sa neospravedlnil, že mi to musí povedať. Reč jeho tela bola prirodzená a reč, ktorou mi odpovedal, profesionálna. Pripomenul, že sa to nedá celkom predvídať. Že závisí od úpravy obličkových para-metrov a ďalších komplikácii liečby. Zároveň, že mama prišla neskoro a liečba je paliatívna. Pri takomto stupni ochorenia však najdlhšie tak šesť mesiacov. Nedodal, že v medicíne sa niekedy dejú zázraky, a že najdôležitejšia je nádej. Poďakovala som sa mu a on to prijal. Keď odišiel za roh chodby, zastavil sa v miestnosti sestier. Nedovidela som tam, ale cez otvorené dvere som počula, ako ho milo vítajú.
Mama bola viditeľne veľmi chorá, ale nevedela som si predstaviť, ako zomrie. Kožu na tele mala veľmi krehkú. Praskala a krv špinila obliečky, ktoré sestričky starostlivo vymieňali. Vždy ma spoznala, ale popoludní a večer už nedokázala skladať vety. Bola veľmi chudá a na pätách sa jej tvorili preležaniny, pod ktoré jej sestričky podkladali zvláštne matrace. Večer robila rukami drobné nástojčivé pohyby, akoby z prikrývky zhadzovala hmyz. Niekoľkokrát hovorila o tom, že sa jej narodilo krásne bábatko. Mama hovorila nárečím a nevravela bábätko ale bábatko. Televízor bol pustený, ale mama už nedokázala sledovať ani prírodovedné programy bez deja a s peknými scenériami. Raz vysielali program o karibskej oblasti. Na obrazovke boli zábery z Havany. Mama kedysi učila španielčinu a na vysokej škole strávila niekoľko mesiacov na Kube. Chcela som upriamiť jej pozornosť na film, ale už sme to nedokázali. Napriek tomu, že od začiatku jari do mája sa mama z týždňa na týždeň menila, nevedela som si predstaviť mechanizmus smrti. Nevedela som, ako sa zomiera. Väčšinou som na to ani nemyslela, lebo bolo toľko úloh, ktoré som musela plniť, že na rozmýšľanie neostal čas. Neperlivé minerálky, nutridrinky, z vlaku do nemocnice, v nedeľu večer stihnúť posledný vlak späť a v pondelok do práce. Janut bol preč, odsťahoval sa a zrušil si rakúsky mobil, takže som nevedela, kde je. Z Viedne som dvakrát denne mame volávala, ale nemohla už dvíhať mobil. Zdvihla sestrička a povedala, že je všetko v poriadku.
Každotýždenné cestovanie za mamou ma unavovalo. Chcela som, aby bolo konečne pekné počasie a nemusela som so sebou vláčiť kabát. Aj tašku by som mala ľahšiu, keby som v nej nemusela nosiť sveter. Cesty na stanicu a zo stanice by boli príjemnejšie, na zastávkach autobusov a na perónoch by mi nebolo zima. Dokonca z okien vlaku by bol krajší výhľad, nie na tmavohnedé polia rozmočené topiacim sa snehom. A počasie bolo v ústrety letu skutočne z týždňa na týždeň krajšie. Autobus cestou zo stanice obchádzal nákupné stredisko, pred ktorým sa na veľkom ihrisku hrali deti. V helmách liezli po preliezkach lanového parku a skákali na trampolínach. Na plavárni si už niekoľkí ľudia ľahli k bazénu na deku. Onedlho mali otvoriť tobogan. V ten rok prišla jar skoro a sľubovala pekné leto. Ja som si pomaly formulovala plán, že od septembra sa vrátim z Rakúska a zmením zamestnanie. Aby som to mala bližšie k mame. S maminým lekárom som sa na chodbe nemocnice stretla niekedy v apríli. Mama nakoniec nedožila ani tretinu jeho prognózy. A hoci som to vtedy nevedela, nemohla som sa prestať tešiť na leto. Niekedy som sa snažila radosť zastaviť a počítala som, koľko mesiacov je do leta. Ale napriek únave z cestovania som sa v slnečnom počasí nemohla leta dočkať. Životná radosť sa nedala zastaviť.
