Vyhľadávanie
A čo na to mesto?
Po každej stope, čo sa s výdychom do piesne nabalí, alebo stratí, sa iba znova poležiačky prekrižuje tými istými vychudnutými ulicami, aby sa bez stopy strácalo v prižmúrenom úbežníku. Úbežníku sa na rozmery hrať nechce. Má iba hĺbku. Aj bez rozmerov v ňom mizne všetko odznené aj odzvonené, ako kúsky svetla v slepcovom klobúku.
Ulica opakovania
Možno ťa raz stretnem
kde sa začína
čas átmických vôní
a ich krajina
ešte nezráňaná
pre teplo a pre kov
kde máme svoj obraz
v úbežníku vekov
bez nepresných kódov
v slove
v tvare
v čísle
za rozruchom náhle
vyprázdnenej mysle
čo chodieva inam
ako chodí telo
v ktorom rozochvenie
ešte nedoznelo
a len vietor sa v ňom
dusí husľami
v zabudnutých tónoch
dávnej saety
nad zástupom zvláštne
nemých neznámych
čo si ako vánok
líha na kvety
Na kvety čo hladia
aj trochu zrania
vo večnej ulici
opakovania
