Vyhľadávanie
O vystreľovacom dáždniku
Idem si minule po ulici, pískam si Pochod dažďových kvapiek, a to som nemal robiť. Pretože v tej chvíli sa rozpršalo. Na hlavu mi spadlo 69 dažďových kvapiek, a keď dopadla aj sedemdesiata, bol som celý premočený. Schoval som sa pod strechu najbližšieho domu a vidím, že je to obchod so starožitnými vecami.
Vonku lialo a ťukalo a kvapkalo, a tak som sa šiel schovať dnu.
„Vidím, že ste celý premočený,“ privítal ma predavač. „Potrebovali by ste poriadny dáždnik.“
„Hm,“ povedal som a prezeral som si veci vyložené na predaj. Boli tam starodávne zrkadlá, bábkové divadlo, zátišie s ovocím... A predo mnou na pulte zrazu ležal čierny dáždnik.
„Nie je to obyčajný dáždnik,“ povedal mi predavač. „Patril kúzelníkovi Bombardínimu. A je vystreľovací. Pozrite. Stlačím túto páčku a dáždnik sa sám otvorí.“
Stlačil páčku pri držadle a dáždnik sa sám otvoril.
Bol obrovský.
„Bude vás sám niesť,“ povedal predavač a usmial sa, lebo vedel, že si dáždnik kúpim.
Vyšiel som von a teraz som bol celkom rád, že prší. Aspoň ho vyskúšam. Stlačil som páčku pri držadle a dáždnik sa otvoril.
Mláčky sa leskli ako zrkadlá a do každej som sa pozrel, aby som videl, ako mi to pristane.
Pod takým dáždnikom sa prechádza! Rozhodol som sa, že keď mám taký veselý deň, vyberiem sa na nejaké veselé miesto. Cirkus odišiel z nášho mesta pred týždňom, v zoologickej záhrade práve preberali zásielku hrochov, tak mi ostával iba lunapark.
Zamieril som k strelnici, oprel som sa o pult, a skôr než som stačil požiadať o pušku, dáždniková rúčka sa sklopila ako hlaveň. Slečna za pultom otvorila ústočká, ktoré teraz vyzerali ako udivené Ó. Aj ja som sa chcel začudovať, ale potom som si pomyslel: „Čo je na tom čudné? Veď je to predsa vystreľovací dáždnik! A ešte k tomu po kúzelníkovi Bombardínim.“
Stlačil som páčku pri držadle ako kohútik a vystrelil som štrnásť papierových ruží. Trinásť som daroval slečne za pultom a poslednú som si zastrčil za klobúk.
Vykračoval som si po ulici a počúval, ako na dáždnik dopadajú dažďové kvapky a so šuchotaním sa skĺzajú na zem.
Zastal som pri ihrisku, na ktorom hrali chlapci futbal. Dážď im ani trochu neprekážal. Ba neboli ani premočení, lebo behali pomedzi kvapky. Vtom mi dáždnik vyletel z ruky, a skôr než som sa nazdal, vzlietol nad loptu, vystrelil na bránu a dal parádny gól.
Bol to predsa vystreľovací dáždnik.
Šiel som ďalej, až som prišiel na námestie. Pobehovali po ňom požiarnici so striekačkami, hoci vody bolo naozaj všade dosť. Dozvedel som sa, že zo ZOO ušiel najväčší hroch, ktorý si teraz sedel vo fontáne uprostred námestia a spokojne sa čľapkal vo vode. Nepomáhalo dohováranie ošetrovateľa, ani výstrahy riaditeľa, že mu dá prísne pokarhanie a zarazí vychádzky.
Pristúpil som k fontáne a z môjho dáždnika zrazu tresla rana ako z dela. Hroch sa zľakol a ufujazdil najkratšou cestou do zoologickej záhrady. Všetci mi veľmi ďakovali, ale ja som sa radšej tváril skromne a nenápadne som ustupoval. Bál som sa, že by ma pokutovali za neoprávnené nosenie zbrane.
Vošiel som do susednej ulice. Na chodníku ležala zelená pingpongová loptička so zlatými bodkami. Pretože som ešte nikdy nevidel zelenú pingpongovú loptičku so zlatými bodkami, zdvihol som ju a položil som si ju na dlaň. A videl som, že to veru nie je nijaká pingpongová loptička, ale maličká kozmická loď.
Vystrčil sa z nej zelený človiečik a na tvári mal slzy.
S plačom mi porozprával, ako sa mu minulo palivo, a teraz nemôže odštartovať na rodnú planétu.
„To nie je nijaký problém,“ povedal som. Položil som pingpongovú kozmickú loď na špičku dáždnika, stlačil som páčku pri držadle ako štartér a raketu som vystrelil do vesmíru.
Mal som predsa vystreľovací dáždnik.
A komu sa zdá, že to všetko nie je pravda, že som si z vás len vystrelil, nech sa príde ku mne pozrieť.
Ten dáždnik visí na vešiaku v predsieni.
Ale pozor!
Človek nikdy nevie.
(Východoslovenské vydavateľstvo Košice, 1985)
