Vyhľadávanie
NEDOTÝKAJ SA, ZOMRIEŠ
Pani, môžem vás osloviť? Nie.
Pani, môžem sa vás na čosi opýtať? Nie, nie, nie!
Ktosi kráča, ide mi za chrbtom, obchádza, vzďaľuje sa: nemám otázku, nemám odpoveď. Mám strach.
Ale vtedy: chcem sa ťa opýtať. Áno, áno, pýtaj sa, pýtaj... Prečo sa rútime, prečo cestujeme k moru. Samy dve, pochabé. Nikoho tam nemáme, nikto nečaká, len more, vysnívané. Ideme, že chceme, že sa tam musíme dostať. Deň a noc, ešte deň, ešte noc, neznámi šoféri, neznámi priatelia. Napokon piesok, napokon more a pláž. Kto sa opýtal, dostal odpoveď, koho sme stretli, pomohol: s otázkou, či bez nej.
A teraz? Nie, nie, nie.
Cestovali sestričky, rútili sa, rútili rovno k moru. K tomuto istému moru, k moru zakázanému, k moru v krajine, opásanej hraničným drôtom, z krajiny, opásanej drôtom. Krížom cez Poľsko.
Kedysi cestovali sestričky, rútili sa. A teraz? Neboli šoféri, bola letenka, nie je more, ani more sa nekoná, aj more je otázkou bez odpovede. Nie, nie! Môžeš sa prizrieť, dotknúť sa nesmieš, nesmieš sa ponoriť, zomrieš.
Spíš v čistej bielizni, nie ako vtedy, raňajky zadarmo, tak ako vtedy. Lúka pri ceste, jablká zo stromu, zemiaky z pahreby.
Nedotkni sa, zomrieš. Čo môžeš? Pozerať. Kto sa vydrží stále len pozerať? Všetko v obdĺžniku. V obdĺžniku svet, vystrihli ho pre teba. Pozeraj, pozeraj, no nedotýkaj sa! Aj tak len plátno, aj tak len sklo. Mihajú sa krásne tváre, mihajú sa úsmevy, idú sa kvôli tebe pretrhnúť, pozeraj! Pozeraj, akí milí, akí úslužní, koľko za teba prežili, akí dobrí, všetko za teba prežili. Pozeraj!
Plávajú v mori, v slanom, nie olejovom, milujú sa, bozkávajú na stretnutie, trhajú si vlasy zo zúfalstva, za teba sú pekní, za teba ich bijú, za teba ich láskajú, za teba sa ich spytujú. Obdĺžnik obrazovky, obdĺžnik izby, obdĺžnik okna... kina... postele... papiera. Fotografie.
Len sa nezašpiň, nezašpiň. Životom, je to nebezpečné.
Našťastie rádio. Obdĺžnikové, no z neho načisto neobdĺžníková hudba. Odkrýva, oživuje, skúma. Rozľahlosť, ktorú v sebe nosíš, vieš-nevieš, vnímaš-nevnímaš.
Unikali sestričky, unikali hranicami, drali sa horami, škriabali skalami, cestovali cestami, cestami-necestami rovno k moru. Omočili sa, poplávali, pobrodili. Naradovanými rukami presýpali hrste piesku. Ostalo, neostalo... Doma vylovili z vrecák zopár mušličiek.
Kdeže sú? Ako to more, také sú mŕtve?
Lenže: neobdĺžniková hudba. More v obdĺžnikovej izbe.
(Poviedku zo zbierky Osudia načítala autorka na CD, ktoré je prílohou jej knihy rozhovorov s Jánom Štrasserom Sledoslov, vyšla v Literárnom informačnom centre 2015.)
