Vyhľadávanie
parcelácia vzduchu
ohyb mosta
zahryznutý do škvrnitej šije
elektrifikovanej noci
kým čakám
krehnú ruky do odporných pukov
alveoly nevrlých orchideí
plné
ostrého februárového vzduchu
vzduch plný celofánu
vzduch plný
premietacích plátien
kým čakám
rozvinú sa všetky
natenko nakrájané
ako plátky mäsa
zo studeného bufetu
tulipány
sochy postavené do prievanu
kov pier zatretý na červeno
v ústach tma a okolo nich
okamžitá aureola
tam do tých úst
sa opatrne ukladám
na visuté horľavé lôžko
k tulipánom
ako k seberovným
cibule
v najtesnejšej neodkladnej blízkosti
dychtivo sústreďujem zvyšky svetla
ktoré uľpeli v ryhách a záhyboch kože
a nižšie v ťažkej tme sedimentujúcej pri dne
ukladám vzácne cukry do naleštených cibúľ
a všetko naraz márnotratne premrhám
na poplašný zákmit majákov
a varovné zajačanie sirén
keď sa z rozťatej kože do ticha
vyhrnie záplava kriklúnskych tulipánov
celé húfy tých perfídnych tvorov
ktoré som v detstve odvážne stojac
zoči-voči obrovskému záhonu
jediným švihnutím prúta
masovo demaskovala
exalt
utíš ma nakŕm snehom pier
prikry opatrnou vrstvou mrazu
slabiny spánky ostrie hrán
zošli roje chladných kobyliek
vystroj sférických rytierov
nech padnú za obeť trbletu
nech pod instantnou prilbou
opúcha a tŕpne tma
rozkrákaj hlasy vrán
nech krúžia a korodujú
za sklom
rozlož tkanivo slov
rozptýľ ma do hlások
do vzorcov neidentických
kryštálov
zbav ma vedomia
buď mnou
namiesto mňa
tam kde môjmu menu
nezodpovedá nič konkrétne
v úľaku chvíľkového rozptýlenia
buď na všetkých miestach odrazu
diskrétne spoje
po zime s komplikovaným pôdorysom
plným krivolakých sporo osvetlených chodieb
napokon vychádzame aj my najavo
tápavo akoby nás niekto práve
vytriasol zo zadymených rukávov
odkrveným pohľadom čelíme
neľútostnému jasu
nechávame si na jazyku
vybuchovať deň po dni
explózie v spomalenom zábere
precedené cez tisícky
husto tkaných plátien: číre klišé
dych po celé mesiace zašitý
v tlejúcom zamate
ale teraz už viac nie
teraz je všetko znovu hladké
bez švov bez vôle
a na polici už ležia naše srdcia
opatrené lesklou glazúrou
a ľahko čitateľným motívom
uhranutia
dotyky stekajú
po utesnenom tele
trieštia sa
v kvapkách odskakujú
od nepriepustného povrchu
chladneme pozdĺž
rýchlo odvinutých nití
nič sa nás teraz netýka
končeky prstov v svorkách trielia
po nehostinných hladinách
hľadíme dažďu proti srsti
až do zvlčenia
sweet and dear
pri smrtiacej zrážke prudko oživená krása
jeleň na mieste spolujazdca
kopýtka mrazu na skle
hranatého bieleho mercedesu
krabica s ľadovými kvetmi
na ceste k neznámemu príjemcovi
nemôžem vyladiť šumiace autorádio
parohy obalil srieň začína snežiť
vločky vo vetre ako šípky značia
smer jazdy s takou horlivosťou
že to zvnútra vyzerá
akoby sme zrazu
celkom zastali
čosi mnohoznačné
labute predvádzajú
veľké kusy
škrobenej belosti
uprostred kusého trblietania
labute galantne ukrývajú
nepatričné nohy
pod nazberkanou hladinou
labute ostražito hliadkujú
a hladko roztáčajú
svoje periskopy: cez všetky
na mňa nevzrušene hľadí
vodnaté oko jazera
labute v okamihu
vystreľujú do vzduchu
ako automatické dáždniky
ako keď dážď
všetkými prstami ukáže
čosi mnohoznačné
beckettove kone
usadím sa na lavičke
zapálim si vyfúknem
a odklepem
hneď sa začnú okolo mňa
nenápadne zhromažďovať holuby
opatrnícky našľapujúc
akoby mali nohy potiahnuté
citlivou detskou pokožkou
tie najobyčajnejšie šedé
vždy chorobne vyzerajúce
mestské holuby pozorujú ma
hľadia na mňa ako kone
na becketta – znepokojujúco
podráždene každý zvlášť
aj všetci odrazu ako dobre
zmontované súčiastky
detekčného zariadenia
oblosť
všetky nahnité opadané aj tie ktoré sme nahryzli a odhodili
v okamihu zacelené – ovocná pleť sa napla a rozžiarila
vzlietli nahor a vznášajú sa okolo nás ako bubliny
vzduch vyrobený z pravej vody a výživného planktónu
ideme stále rovno nebadane sa vraciame
do východiskového bodu narážame na nové zhluky
plachtiaceho ovocia nárazy sú tlmené ale citeľné
uvoľňujú sa vône miešajú sa rozptyľujú
z týchto okamihov keby sme ich pozbierali
keby sme ich ponavliekali na jedno poletujúce vlákno
mohlo by byť už aj na celú večnosť
verejný park
kotúľajú sa slová ako kvapky vody po namastenom perí
strácam sa v splývavej koži cudzinca. nadbytok
z ktorého napoludnie vztyčujem jagavý šiator
vyháňam prašivú burinu na zahmlený breh reči
míňam sa s dneškom, náhodným okoloidúcim
na periférii včerajška. vlečiem sa do verejného parku
kde: nenadväzujem kontakty, nezapúšťam korene
nerozvíjam načaté, nenechávam sa kŕmiť
neďakujem, nezdravím, len ticho neprerývane
dýcham, takže sa nedá s určitosťou povedať
ku ktorému z mnohých druhov vlastne prináležím
