Vyhľadávanie
(úryvky z knihy Pešo do neba)
POLOHA
Dom za celé storočie urobil jediný krok. Aj to dozadu. Vo dvore k nemu prilepili udiareň s vysokým komínom, ktorá onedlho zmizla, takže boli to hneď dva kroky: tam a späť.
Ustúpil a pomkol sa.
Akoby na chvíľu cúvol k studni; akoby bol smädný.
Pilo sa v ňom dosť, no voda len zriedkavo, oveľa častejšie pivo, sem-tam aj nejaký rum. Alebo aj sprostá borovička; alebo aj rascovica, alebo aj kmínka, čo bolo to isté, alebo aj alaš, čo je tretie meno tejto sladkej pálenky.
Starý otec mal vždy niečo poruke: nejakú tú fľašku, niečo v nej, nejaký ten štamperlík.
Prinajhoršom na dohľad: rád sa na ne pozeral.
Sedával v kaviarni U troch zajacov – a domov sa vracal až okolo polnoci. Stará mama nikdy nespala. Po celý život na nás všetkých čakala. Už dopredu vedela, čo sa dozvie, čo jej starý otec oznámi. Najprv počula kľúč vo dverách. Potom k nej prekĺzlo svetlo z kuchyne: na dverách do spálne boli dve tabuľky skla.
A vtom už starý otec volal: „Mariško, vypil som putničku piva, usmievaj sa na mňa!”
Stará mama sa vždy hnevala. Zato psy sa radovali a hlasno ho vítali; z očí im vytieral karpiny. Postupne mal: Azora, Vlka, Strelu, Belka – a nakoniec Zahraja.
V ústach mu dymila viržinka: žeravý koniec sa nebezpečne približoval k špičke nosa. A takisto k fúzom. Hneď je z toho spomienka: do rodiny sa cez tieto fúzy dostali ryšavé vlasy tety Dorotky. Aj tie horeli: najmä na slnku. Starý otec sa pokúšal hrdzu vo svojich špicatých fúzoch aspoň trochu zamaskovať. Vlastne začierniť: česal si ich oloveným hrebienkom. No hlavu mal ako koleno – a to už zamaskovať nevedel: po vypadnutých vlasoch neostane ani stopa.
Po udiarni zostala: zadymená stena. A vysoký komín, ktorý vbehol do steny – a cez rúru aj do pece nášho suseda Imricha Slamku. V slabom vetre, ktorý odnášal dym k potoku, uprostred večernej oblohy, keď sa strácal jej posledný jas, vyzeral dom ako rušeň, čo sa chystá na cestu, no zároveň spí a nikdy sa nepohne. A predsa stál inde ako na začiatku, keď ho postavili, čiže R. P. 1888.
Od tých čias sa skoro všetko okolo neho zmenilo: výška vody v potoku, úroveň vozovky a priľahlých chodníkov, hustota agátov pri vode, aj zábradlia mostíkov.
Zmenil sa aj vietor: dul častejšie z juhu – a bol čoraz teplejší. Pritom nás mal chladiť a pomáhať pri hasení smädu. Zohrieval sa od horúcich pieskov. Možno preto sa tu toľko pilo. Alebo varilo toľko polievky: voda ako voda. Všetci boli smädní. A mali tú istú prezývku – polievkari.
Presne napoludnie sa v kuchyni parilo z troch tanierov; sedeli sme pri stole. Starý otec mal plechové hrdlo.
Vlažnú polievku by nejedol.
„Páli,” povedal som.
Nato sa ozvalo tichšie: „Varila sa.” A hlasnejšie: „Nepáli.”
Polievka mi obarila jazyk a ukradla vlastnú chuť; šomral som. A tak mi stará mama radila: „Pofúkaj si.”
A vzápätí dodala: „Pod nosom máš vietor.”
PERIE
Starý otec mával chvíle, keď nám oznamoval, že by nezaškodilo skapať. Všetci ich máme. Môj tatko ich volal: depresičky. Pre starého otca bol odchodom zo života jeho príchod na Záhorie.
Zakopal sa tu a zdochol ako taký pes. Teda: najprv zdochol – a potom ho zakopali. Poplakal si a poľutoval sa. Ako hovorila stará mama: takto nariekal vždy, keď v kaviarni U troch zajacov vypil putničku piva a vzápätí doma porozbíjal štamperlíky v kredenci.
Pricestoval ranným spojom 1. apríla 1912.
Preto vedel: aj deň, aj hodinu, aj vlak, aj ostatné podrobnosti. Vystúpil do dymu okolo spotenej lokomotívy. Dokonca vraj zhltol sadzu. Na peróne sa okolo žŕdky ovíjala zástava s červeným pruhom; potom sa velebne roztiahla a plieskala rohmi. Akoby ho vítala: vlnila vzduch. V štrku počul kroky výpravcu, ktorý bol taký malý, že ho skoro ani nezbadal. Vypiskoval na píšťalke: rozkazoval vlakom. Na koľajniciach sa bleskovo prekrútili kolesá s mastnými prevodovými kľukami – a vo vzduchu vystrelila dávka hustej pary. Vlak sa opäť pohol.
Takže: pricestoval.
No radšej mal odcestovať.
Stále znovu sa vyberal do sveta. Chytali ho raple; darmo sa stará mama naňho usmievala. Vytiahol zo skrine vojenský kufor, hodil si ho na plecia a vydal sa k železničnej stanici. Ulicou bez živej duše. A potme. Alebo poza humná: chodníkom v kukurici. A vo svojej hlave.
Na kovovej žŕdke ho čakala zvädnutá zástava bez vetra, dávna vlajka príchodu, ktorá sa uprostred noci zmenila na vlajku odchodu, no keď si hrdinsky zdriemol na drevenej lavičke a takticky počkal, kým odídu ranné vlaky do Kútov a do Trnavy, opäť sa z nej stala známa a jasavá vlajka príchodu. Odlial si na vysmolenej stene pánskeho záchoda. Hneď mu bolo ľahšie na duši a ani mechúr ho už netlačil. Pobral sa domov.
Stará mama sa hnevala: aj na to, že chcel odísť, aj na to, že zase neodišiel.
Mal ísť; mal to skúsiť.
Ale vydržala s hnevom iba do obeda. Potom mu krížom cez námestie odniesla do práce misku s kyslou polievkou, najčastejšie kapustovou, aby susedia a známi videli, že v rodine všetko klape, ako má, ako sa patrí, ako treba: na jednotku.
Bez slova počkala, kým ju zjedol – a potom vydržala ešte do večera.
A potom sa usmiala: „Husí perí šecko zmerí.”
Husie perie bolo v perine – a zmierenie pod ňou.
„Nesmej sa,” povedala.
Smial som sa.
HRY (starého otca)
Od lesníka Slobodu kúpil srnca Hansiho, ktorý mal strieborné parožky, takže deťom nahovoril, že je to nový druh antilopy macedónskej, dovezený z Afriky.
„Vodil ich za nos,” povedala stará mama. „A mňa takisto.”
Zametala po ňom bobky a hnojila nimi záhradu. Starý otec jej sľuboval rekordnú úrodu mrkvy, petržlenu a zeleru. Namiesto toho jej zámorský srnec zožral skoro všetky kaleráby: jediným skokom sa prehupol do záhrady. Odpustila mu: za nádheru toho skoku.
Obdivovala ho celá ulica. A potichu závidela. Hansi sa stal strážcom domu: spoľahlivo dopichal každého cudzieho človeka na dvore. Starý otec ho za to vždy nahlas chválil. A potme ho kŕmil ďalšími čerstvými kalerábmi a starými žemľami. Potom srnec dopichal aj jeho – a rýchlo ho predali: na železničnú stanicu do Kútov.
Deti dostali skrotenú líšku Zerzu.
Starý otec s ňou chodieval na pivo: nosil ju na pleciach, omotanú okolo krku, živý golier z kožušiny, nech sa všetci čudujú – môžu aj závidieť. Zerza si rýchlo zvykla na dym z jeho viržiniek, aj na prítmie kaviarne U troch zajacov, iba občas zaprskala, iba občas kýchla. V slnečnom tichu, uprostred náhodných lúčov pri okne, ladili jej chĺpky s fúzmi pod jeho nosom. Starý otec sa vždy tváril, akoby ani netušil, že sa mu obtiera o uši. A keď prišiel bez nej, hneď hovoril, že neznáša otázky, kde ju nechal, kde ju má a čo líška robí. Opakoval to dovtedy, kým sa niekto nechytil – a priamo sa nespýtal: „Tak čo robí tá vaša slávna líška?”
„Dvíha chvost, aby si jej mohol riť olízať, keď si taký zvedavý.”
„Aha.”
Všetci sa z nej tešili. Najmä Dorotka: mala s ňou rovnakú farbu vlasov. Alebo aj srsti. Starý otec kúpil ešte lišiaka, aby Zerze nebolo smutno, lenže ten ju po necelom týždni nahovoril, aby z dvora utiekli. Zrazu len zmizli. Ako spolu bežali chodníkom poza humná, starý Zázvor, čo tam pílil drevo, zbadal v tráve hustý chvost, ktorý krášlieval plešinu starého otca. Prihovoril sa jej, líška mu oblizla ruku – a vtedy ju kusom dreva udrel po hlave: bolo po Zerze. Odvtedy chodila s líškou na kabáte tetka Oskoruša a každému tvrdila, že si ju kúpila u kožušníka v Bratislave. Vraj: výhodná kúpa, veľmi lacno, skoro zadarmo.
Tetka Jula by jej so zdvihnutou sukňou povedala: „Tŕŕŕt – odtiaľto až do Dunaja!”
Ostala im iba vrana Pepa; vedela brechať ako pes.
Dorotka si do zlatej kôpky slamy uložila tri slepačie vajíčka, opatrne si na ne sadla – a hrala sa na kvočku.
