Vyhľadávanie
Nula nula
Aké veľké nešťastie - nemôcť byť sám!
La Bruyére
Amsterdam, zamračené 2
Atény, oblačno 13
Barcelona, takmer zamračené 8
Berlín, zamračené –2
Budapešť, zamračené 3
Helsinky, oblačno –1
Káhira, malá oblačnosť 21
Londýn, zamračené 4
Paríž, zamračené 2
Praha, zamračené –1
Moskva, malá oblačnosť –11
Oslo, zamračené –5
Reykjavik, takmer zamračené 3
Varšava, zamračené –3
Viedeň, zamračené 1
Toalety v supermarketoch boli vždy čisté a biele. Podobali sa na seba ako vajce vajcu. Nevedel by podľa nich povedať, kde sa práve nachádza. Či je to Tesco, Carrefour alebo Hypernova. Pravdupovediac, vždy, keď vstúpil do dverí s nápisom Páni, to zabudol.
Drobné pre toaletárku vybral z peňaženky ešte sediac na mise. Nie žeby si na to neskôr nespomenul, robil to vždy len tak pre poriadok. Mnohí na to kašlú, alebo takúto maličkosť pustia z hlavy, skrátka prefrčia okolo a ju si ani nevšimnú, nezaplatia. On nie. Vždy si dal záležať. Je to predsa veľmi dôležitá vec. Spočítal ich a vložil do vrecka na kabáte. Odjakživa sa mu páčilo, keď v amerických filmoch hrdinovia akoby len tak mimochodom hrabnú a vylovia dolár.
V kabáte musel mať dieru, pretože mince sa vzápätí so štrngotom rozutekali po bielych kachličkách. Zohol sa a zbieral ich. Posledná koruna sa niekam skryla, potom zistil, že ju má pod topánkou. Keď zdvihol hlavu, do oka mu padol nápis:
Práve uplynulo 45 sekúnd vášho života a ste o 350 g ľahší. Toto je miesto pre vašu reklamu!
„Kde si tak dlho?!“ kričala jeho žena s taškami plnými nákupov. Počul ju aj cez niekoľko rohov. Predstavoval si, ako naťahuje krk, aby ho zahliadla kdesi v bielych útrobách pánskych toaliet, ale márne.
Vzdychol si a vstal. Oprášil si nohavice a len tak pre poriadok spláchol.
„No tak, čo je?! Poď už!“ ozval sa znovu ženin hlas.
Našťastie, kút s umývadlami bol skrytý pred jej zvedavým pohľadom. Letmo sa rozhliadol. Zariadenie presne dávkovalo vôňu z modrej nádobky nad pisoármi. Vôňa dezinfekčného prostriedku ho upokojovala. Umýval si ruky. Vychutnával si pôsobenie teplej vody na pokožke. Usmial sa na svoj odraz v zrkadle. Cítil bezpečie, cítil sa uvoľnene.
„Počuješ ma?! Haló! Už tu čakám dvadsať minút! Bolia ma ruky!“
„Tam nemôžete ísť!“ ozvala sa toaletárka.
„No dobre, ale ja...“ znovu zakričala. „Poď už, preboha!“
Utrel si ruky do papierovej utierky, pokrčil ju a nechal dopadnúť na dno smetného koša. Sledoval, ako sa so slabým šelestom otvára. Akoby mala schopnosť žiť si vlastným tajomným životom.
„To snáď nie je možné!“
Ešte raz sa nadýchol. Tak dobre, pôjde.
To bolo poslednýkrát, čo bol vonku. Chvíľu premýšľal, ako by túto udalosť čo najlepšie zachytil vo svojom denníku. Náhle ho prepadol obraz nedobytného hradu, chráneného ťažkým ozbrojencom v kvetinovej zástere, ktorý má pred sebou kôpku úhľadne natrhaného toaletného papiera. Potom rezignoval. Porovnal ešte teplotu v Londýne nameranú ráno o deviatej hodine s tou včerajšou a zavrel modré ošúchané dosky. Denník zastrčil za rezervoár a spláchol.
Každý človek musí mať nejaký veľký projekt, ktorému sa venuje – preňho to bolo počasie. V minulom živote musel byť meteorológom, a teraz je len nasilu vmestnaný do svojej súčasnej existencie. Akoby do nejakého náhradného života. Prestávka vo vysielaní so striekajúcou fontánou a nahlúplou hudbou.
Amsterdam, jasno 3
Berlín, polojasno 2
Varšava, zamračené 0
Z domu nevyšiel už niekoľko týždňov. K dobru však treba prirátať, že vždy mal na to vážny dôvod. Takto na jar je totiž sakramentsky premenlivé počasie. Ani neviete ako sa vlastne máte obliecť. Predvčerom napríklad celý deň silno pršalo. Za svoj život už stratil nespočetne veľa dáždnikov, zvyčajne už na prvý pokus, takže to nechcel znova riskovať. Včera zasa príliš pálilo slnko – zo všetkého najviac neznášal, keď mu svietilo do očí a on sa potil ako nejaké zviera – tak to je naozaj oveľa múdrejšie zostať doma. A to ešte pred týždňom bolo všade plno snehu (teda snáď okrem Barcelony a Káhiry, pravdaže). A mráz. Celý sa triasol od zimy, ešte len otvoril okno. Nič sa nedá robiť. Jediné miesto so správnou teplotou je presne tu.
Vo filmoch hrdinovia nepotrebujú chodiť na záchod, sú oprostení od tejto nízkej nevyhnutnosti. Rovnako ako väčšinou nepotrebujú jesť. Sú celkom ako v Raji, kde je človek zbavený telesných potrieb. Ale je to naozaj oslobodenie? Veď prichádzajú o skvelý pôžitok. Byť sám. Aspoň na chvíľu.
Ešte nikdy sa nestalo, že by nikto nebol doma. Žena chodila do práce večer a prichádzala až ráno, deti práve vtedy odchádzali do školy. Akoby sem ani nepatril – všetci boli hluční a urozprávaní ako nejaká príšerná talianska rodina. Keď sa započúval do zvukov spoza dverí, zovšadiaľ neustále znelo búchanie, prúd reči, rev televízie, dupanie alebo krik.
Teraz sa odtiaľ ozval hlas jeho ženy:
„Zabudol si vyniesť smeti!“
„Áno... Dobre...“ zakričal naspäť. Vzdychol si.
„Celé dni nič nerobíš!“
Z práce ho vyhodili preto, lebo vraj dlhý čas trávil na toaletách. Ani sa mu nezdalo, že by tam sedel nejako dlho, naopak. Hydináreň. To bolo prvé slovo, čo mu pri pomyslení na to napadlo. Nie, nepracoval v hydinárni. Do ICL Systems ho preradili, keď sa MPL Development zlúčila s ISC Corp. Začal pracovať na oddelení POP, čo v preklade do normálnej reči znamená: Podpora obchodných partnerov. Jeho práca spočívala v tom, že celé dni nahadzoval do počítača objednávky, obklopený ďalšími dvadsiatimi ľuďmi, ktorých vekový priemer bol dvadsaťjeden a pol roka, čiže štatistiky výrazne kazil. Sedeli hneď oproti a z každej strany. Na vzdialenosť pol metra okamžite vedel, kto čo jedol na raňajky alebo aký parfum používa, koho bolí žalúdok, kto je práve hladný, kto večer popíjal a kto práve dofajčil cigaretu. Dokonalá intimita. Raz za štvrť roka na veľkom zhromaždení celej firmy vyhlasovali najlepšie výkony – to aby sa budoval a posilňoval kolektív. Pracovníkom, ktorí nahodili najviac objednávok, prítomní postojačky zatlieskali a následne dostali od samého riaditeľa pobočky ruksak s logom spoločnosti. Kolektív to bol skvelý – na každého vo firme mali niekoľkostranovú osobnú psychologickú charakteristiku. On na žiadnom teste nikdy nebol, aspoň si teda nepamätal. Z toho vyplývalo, že jeho nadriadení museli zbierať informácie od kolegov sediacich oproti a vedľa, a pri preradení na iné oddelenie spis putoval pekne s ním ako ťaživá minulosť. Nikdy nedostal možnosť doň nahliadnuť.
Jedno je však isté – v prostredí ICL mal iba na toaletách pocit súkromia, cítil sa tam jednoducho dobre. Príjemne. Tu bezvýhradne rešpektovali samotu. Veď bol predsa na záchode!
Presne pred dvoma týždňami si ho dal zavolať vedúci oddelenia. Tento vysoký zachmúrený muž takéto niečo ešte nikdy predtým nespravil, takže to vzbudzovalo rozličné obavy. Zarazený a nechápajúci kráčal k jeho dverám a za chrbtom cítil úškrny kolegov.
Vedúci oddelenia sedel za stolom. V rukách držal stopky.
„Meral som vám čas. Päťdesiatpäť minút a štyridsať sekúnd. Čo ste tam, preboha, tak dlho robili?!“
„Kde?“
Vedúci oddelenia sa vzpriamil a zvýšil hlas: „Kde?!“
„No... ja...“ Prešiel do šepotu. „Mám niečo so žalúdkom, viete a...“
„Včera to bola hodina dvadsať, predvčerom takmer dve hodiny!“
„Ale už je to lepšie, naozaj!“
„V utorok ste tam strávili štyridsaťosem minút, v piatok predtým hodinu pätnásť!“
„Aj lekár povedal, že...“
„Hodinu pätnásť, hovorím!“
„... sa to zlepšuje, len musím jesť viac vlákniny a...“
„Vy ma vôbec nepočúvate!!!“ zreval vedúci oddelenia.
Ukázal rukou na dvere.
„Vypadnite!!!“
Keď si na to spomenul, vždy ho zalial pot. Aj teraz. Odtrhol kúsok toaletného papiera a utrel si čelo. Papier zvlhol a kus mu zostal visieť nalepený na pokožke.
„Tati, už mi naozaj veľmi treba!“ ozvalo sa spoza dverí.
„Veď hej, hej...!“ Šúchal si zožmolený papier z hlavy.
Vedel o všetkých záchodoch v meste, a tým sa nemohol pochváliť len tak hocikto. Napríklad, v hoteli Astor stačilo prekĺznuť rýchlym krokom okolo recepcie, cez foyer a chodbou doľava. Za masívnymi drevenými dverami sa pred vami otvorili luxusné toalety. Hneď v predsieni žiarilo umývadlo s kohútikmi HOT a COLD, zo stropu viseli lustre, všade bolo cítiť silný parfum. Akonáhle ste vkročili, rozsvietilo sa príjemne žlté svetlo na fotobunku. Inde si potrpeli skôr na modré osvetlenie, vraj aby si tam nechodili pichať narkomani – také záchody boli napríklad hneď za rohom v obchodnom dome, alebo u MacDonalda.
Ale najlepšie sa cítil doma. Zažíval pocit blízkosti a dôvernosti. Ten v ňom vyvolávali všetky predmety v tejto miestnosti. Od maličkej nádobky na dezodorant, zavesenej na vnútornom okraji misy, z ktorej pri každom spláchnutí vytekal úzky prúžok farebnej tekutiny, cez drevený držiak na toaletný papier so zvinutým mäkkým bielym kotúčom, čo obsahoval presne 200 útržkov (tak to tam písali) oddelených jemnou perforáciou, až po veľké balenie pracieho prášku s intenzívnou chemickou vôňou, úporne sa snažiacou napodobniť rozkvitnutú lúku, a nálepky, čo sem dali deti, keď boli ešte malé. S nápismi GTX Castrol, Big Ones a Gilette kruto testuje na zvieratách. A napokon aj rezervoár, za ktorý ukrýval svoj denník, aby mu ho nikto nečítal.
Keď to prišlo na jeho matku – vtedy, dávno dávno, pred rokmi – práve sa pokúšala nájsť voľnú kabínku na toaletách v obchodnom dome Prior. Ako tehotnú ju močový mechúr nútil robiť časté zastávky počas prechodu mestom. Za každými zamknutými dverami sa ozývalo hundranie a nadávky. Až úplne na kraji sa kľučka podvolila, matka vpadla s úľavou dovnútra a bolo to. Takže, keby teoreticky mal niekomu ukázať svoj rodný dom, zaviedol by ho práve tam. Vošli by dnu a po schodoch hore. Položili by na otlčený biely tanierik nejaké drobné (pretože tu treba platiť vopred!) a potom už len rovno ku kabínke celkom naľavo.
Zasa ho vyrušilo búchanie na dvere.
„Zaspal si či čo?! Počuješ ma?!“
„Počujem...“
„O chvíľu odchádzame. Jana chcela, aby si jej opravil tú lampu.“
„Dobre...“
„Večeru máš v chladničke. Oskar ti bol nakúpiť. Tých pár dní si tu už nejako poradíš.“
„Mhm...“
„Čože?!“
„Mhm...“
„Ále...!“
Za dverami sa ozvalo nervózne podupávanie.
„Oci, už to fakt nevydržím!“
„Veď hej...“
Spláchol a pomaly si natiahol nohavice. Trvalo mu to pomerne dlho, nikam sa neponáhľal.
Ešte sa poslednýkrát započúval do zvukov za dverami akoby odhadoval situáciu. Zdalo sa mu, že vchodové dvere sa hlučne zaklapli a všade po byte sa rozhostilo ticho. Neuveriteľné ticho. Načúval ďalej. Nič. Na takéto niečo si naozaj nepamätal. Nikde ani hláska. Srdce sa mu rozbúchalo. Vzdychol si úľavou.
Teraz vyjde von a pobeží rovno k televízoru. Zapne teletext a skontroluje stav počasia. Podľa jeho očakávaní by sa malo nad Európou postupne vyjasňovať, ale ktovie. Situácia v Berlíne a vo Varšave tomu príliš nenasvedčovala. Urobí si pohodlie a bude si vychutnávať prázdny byt. Dnes je naozaj šťastný deň! A po ňom bude nasledovať ďalších päť. Možnože si otvorí aj fľašu vína. Alebo dopije ešte to z minulého týždňa. Aspoň v Paríži by už malo svietiť slnko. Aspoň tam.
Nedočkavo chytil kľučku a chcel zvrtnúť kľúčom. Nešlo to. Prudko ním lomcoval, ale ten nepovolil. Zaprel sa ešte silnejšie, zúrivo štrkotal v zámke až konečne pocítil, že sa niečo pohlo. Vydýchol si. Spravil ešte jeden pohyb a potom... V ruke držal časť kľúča s vyštrbenými kúskami odstávajúceho kovu.
Vyzerali ako usmievavé zubaté ústa.
