Vyhľadávanie
Embryo
Každý bol kedysi embryom, ibaže nie všetci sa na to pamätajú.
Embryo bolo dosť staré. Embryo bolo dosť veľké. Aspoň sa mi tak zdalo. Embryo malo aj dosť veľký zmysel pre humor, pretože som ho objavil v deň svojich jedenástych narodenín (presne jedenásteho jedenásty o jedenástej predpoludním), keď som spadol dolu schodmi do pivnice a pri tej príležitosti som si vybil dva zuby. Horné jednotky. S krvácajúcimi ďasnami som zodvihol hlavu, a kým som premýšľal, čo sa vlastne stalo, pretože všetko prebehlo veľmi rýchlo, uvidel som ho. Lepšie povedané – uvidel som číslo. Jedenástku. Ako potvrdenie numerologickej diktatúry v tento dôležitý deň. Bolo napísané na zaprášenej sklenenej dóze celkom dolu medzi zaváraninami a nikdy som sa vlastne nedozvedel prečo. Embryo bolo v nej.
A tak sa to celé začalo. Keď nad tým tak premýšľam, život sa vlastne zvyčajne začne v jednom konkrétnom bode a nemusí to byť nutne narodenie. Môže to byť čokoľvek na dlhej priamke od prvého otvorenia očí až po ich definitívne zavretie. Ale musí to byť dôležité. Veľmi dôležité.
Starý otec bojoval v tisícdeväťstošestnástom v Holandsku. Nikto nevie prečo a ani on sám o tom zbytočne veľa nerozprával. Dokonca nič. Len raz mi v slabej chvíli prezradil, že „hachenslach“ sú po holandsky tie malé čokoládové odrobinky, ktorými sa zdobí torta, a „snuptje“ je cukrík. Nič viac. Všetko, čo viem, som sa dozvedel od svojej starej matky, ktorá si už naňho spomínala len každý druhý deň. Je to celkom logické, veď s ním prežila presne polovicu života.
Dosť na tom, že front sa zastavil v jednom malom mestečku neďaleko belgických hraníc. Zo všetkých domov v širokom okolí zostala stáť len lekáreň a výrobňa čokolády. Do tej druhej sa z pochopiteľných dôvodov nasťahovali dôstojníci, čo mnohých stálo život. Tiež z pochopiteľných dôvodov, pretože už dosť dlho nič nejedli. Lekáreň stála (pokiaľ sa to dalo vôbec podľa niečoho vydedukovať) na rohu dvoch malebných ulíc. Starý otec do nej vkročil ako prvý, spolu s jednookým čiernym kocúrom, ktorého všade nosil so sebou a ktorý bol navyše nemý. Zoskočil mu z pleca na zem. Kocúr trikrát obehol miestnosť a krátko zamňaukal. Bolo to znamenie, že všetko je v poriadku. Vidíte – a tu už je prvá nezrovnalosť –ako mohol nemý kocúr mňaukať? No nič, poďme ďalej... Zabudnime na to úbohé zviera.
Starý otec vkročil dnu do lekárne. Za ním sa dovnútra nahrnuli vojaci z jeho roty. V rohu sa krčilo vystrašené dievča. Mnohé príbehy z vojenského prostredia sa v takúto chvíľu končia, alebo sa aspoň diskrétne odmlčia, pretože si každý môže domyslieť, čo sa asi dialo. Ale pointa bola tentoraz odlišná od zaužívaných zvyklostí.
„Nikto sa jej ani nedotkne!“ povedal ráznym hlasom starý otec a na znak toho, že to myslí vážne, namieril na ostatných revolver. Dokonca párkrát aj vystrelil. Ďalšia nezrovnalosť, ktorú môžeme zhovievavo preskočiť. Starý otec sa totiž nikdy nenaučil strieľať. Mal panický strach zo zbraní. Aby bol vo vojne aspoň trochu užitočný, stal sa kuchárom. V každom prípade nejako zariadil, že sa okolo utvoril diskrétny kruh. Celú noc bdel pri vystrašenom dievčati a dával pozor, aby ustrážil jej česť.
Niekedy nadránom, keď všetci ešte spali, ho pozvala do zadnej miestnosti plnej fľaštičiek, ampuliek a lekárskych preparátov. Po krátkom váhaní ukázala na veľkú kovovú skriňu v rohu. Starý otec ju bez váhania otvoril a zostal stáť v nemom úžase. Tu sa, samozrejme, pri všetkej počestnosti, ponúka tiež úplne iná verzia, najmä keď zvážime, že dievča mu z vďačnosti darovalo predmet, ktorý si veľmi cenilo. Možno to bolo to jediné, čo ešte v tomto rozbitom meste vlastnilo. Dóza z pevného skla naplnená tekutinou, v ktorej sa skrýval (podľa interpretácie mojej úbohej starej matky) nenarodený brat dievčaťa.
Bola vojna... Ukrýval sa tam, vyčkávajúc lepšie časy? Čakal na nejaké magické znovuzrodenie? Čakal na záhadnú anonymnú matku, ktorá ho po prebratí z bizarnej hybernácie donosí až do konca? Nikto nevie. Ani moja stará matka to nevedela. Navyše sa pomaly, ale isto blížila polnoc, a teda aj ďalší deň, ktorý mala prežiť vo fáze sladkého zabudnutia.
Tomuto príbehu som, pochopiteľne, vôbec neveril, možno aj preto, lebo stará mama ho rozprávala vždy inak, často aj s úplne inými postavami a miestom deja. Faktom však zostáva, že embryo tu bolo. Rozprávanie sa však zvyčajne končilo tak; že odvtedy ho nikdy nikto nevidel. A len ja som vedel, že sa mýli.
Vždy som bol veľmi introvertný a takmer s nikým mimo rodiny som sa nerozprával. Detstvo som prežil so sklenou dózou, v ktorej sa skrývalo niečo, čo bolo aj nebolo človekom. A to nie je veľmi bežná vec. Bol to môj najväčší poklad. Pred rodičmi som ho z pochopiteľných dôvodov zatajoval, beztak neverili v jeho skutočnú existenciu. Ukrýval som ho starostlivo vo svojej izbe. Už párkrát sa stalo, že ho takmer objavili, stačilo len zdvihnúť hlavu alebo odhrnúť záves. Ale sama neuveriteľnosť výjavu, ktorý by sa im zjavil pred očami, zaručovala, že si ho vôbec nevšimli. A ak aj áno, určite ho pokladali za niečo celkom iné. Som si istý, že sa to stávalo, keď som bol v škole alebo niekde preč. Inokedy som ho zas stihol skryť až na poslednú chvíľu, sekundu predtým, ako niekto vkročil do mojej izby. Žiarlivo som si ho strážil. Bol som hrdý na to, že mám svoje tajomstvo, pretože dospelí ich mali tiež. A omnoho viac ako ja.
Najradšej som mal chvíle, keď všetko naokolo zamrzlo. V izbe žiarila len sviečka. Prišli dlhé večery okolo Vianoc a celá krajina zostala pod snehom. Keď bolo dobré svetlo, dóza priezračne svietila. Na chodbe, hneď pri dverách, visela reprodukcia Klimtovej „Nádeje“. Za môjho života, pokiaľ sa pamätám, bola už vyblednutá, zjavne vytrhnutá z nejakého starého kalendára. Ktovie, kto ju tam zavesil... Často som ten obraz dlhé hodiny pozoroval. Bola na ňom nahá tehotná žena, za ktorou z tmy vystupovali prízraky. Držala sa za vystupujúce bruško. Netušil som, čo sa v ňom skrýva. Bolo to záhadné a tajomné. Niekedy som sa v takýto zimný čas cítil ako ona. A vtedy nečakane prišiel ten deň.
Stará mama mi celé detstvo rozprávala o vianočnom veštení. Starostlivo som zatiahol závesy, zatemnil izbu a sadol som si pred zrkadlo. Po pravej a ľavej ruke som zapálil sviečku. Bolo sa treba sústreďovať na svoj odraz. Po chvíli sa vraj zjaví niečo z budúcnosti – spomínal som si, čo hovorila. Bolo mi to aj trochu smiešne a navyše som mal pocit, že aj tak nič neuvidím. Oči mi slzili. Ako som ich upieral do šerého zrkadla, všetko sa mi rozpíjalo a rozmazávalo, ale rozhodol som sa, že to vydržím. Už-už sa mi zdalo, že niečo začínam vidieť, keď nejaký nepatrný pohyb vyrušil moju pozornosť. Svetlo sviečok sa slabo trepotalo. Všade bolo ticho. Mal som pocit, že sa niečo pohlo kdesi za mojím dvojníkom v zrkadle. Stála tam na skrini dóza s embryom. A zrazu som to uvidel. Vydesene som sa obrátil.
Napadlo mi, že zložité sústavy svalov držiace viečka rokmi náhle povolili. Ako povolia svaly mŕtvej ustrice, predtým než odhalia mäkké vnútro. Jeho oči boli otvorené! Pozorovali ma, o tom som bol napriek všetkému presvedčený. Boli zvláštne smutné. Vykríkol som a rozbehol som sa preč. Po chvíli, keď som si uvedomil, že nikomu v dome sladko spiacom v ihličnatom spánku neviem obstojne vysvetliť dôvod svojej paniky, som sa opatrne vrátil späť. Embryo pozeralo na mňa, nech som stál kdekoľvek v izbe. Skryl som sa za záves. Potom pod posteľ. Ale všade ma videlo. Mal som pocit, že mu nemôžem ujsť.
Marieta spadla do našej záhrady, a teda aj do môjho života z neba. Nad šírou rovinou ju vyhodilo lietadlo a potom ju schvátil prudký vietor. Padala čoraz nižšie chladným vzduchom a celkom z dohľadu stratila tých, čo vyskočili spolu s ňou. A potom to prišlo. Neviem, čo presne to bolo, pretože som si ju prvýkrát všimol, až keď visela zo starého orecha dolu hlavou priamo nad stolom v záhrade, kde sme obedovali, a z vreciek jej vypadávali rôzne drobné predmety. Padák mala zachytený v korune stromu a dlhé vlasy sa jej máčali v horúcej polievke. „Dobrý deň,“ povedala, čo bolo rozhodne namieste, i keď kúsky varenej mrkvy a petržlenovej vňate v jej vlasoch tomuto pozdravu nedodávali práve najserióznejší ráz. Bol to jej prvý zoskok.
Matka, ktorá sa vždy a za každých okolností snažila zachovať dekórum, vyčarila na tvári podivný silený úsmev a úspešne zakrývajúc zmätok sa spýtala: „Nedáte si s nami?“ Marieta pozvanie prijala.
Problémom bolo len jej oblečenie. Marietine šaty boli totiž po jej skvelom entrée špinavé a dotrhané, a teda vonkoncom nevhodné na spoločenskú udalosť, akou obed v našej rodine vždy nesporne bol. Zaviedol som ju do svojej izby, kde mala počkať na oblečenie, ktoré jej pripravovala moja matka. Bol som vtedy, tak ako aj dnes, dosť hanblivý, preto som pomerne neúspešne predstieral záujem o kvetinovú výzdobu na verande a počúval som, ako si matka pri hľadaní píska kdesi v hĺbkach bytu. Zrazu som začul výkrik. Pískanie neprestávalo. Rozbehol som sa teda naspäť. Marieta stála pri skrini a pozerala niekam hore.
„Čo to je?!“ pýtala sa.
Tváril som sa, že neviem, o čom hovorí. Siahol som na skriňu. Bol som z toho nesvoj, držal som dózu za chrbtom a snažil sa ju ukryť, ale už ho videla. Embryo. Zvláštne, že si ho všimla... práve ona... Boli sme teraz jediní dvaja ľudia, ktorí vedeli, že existuje.
Najprv som sa to snažil zahovoriť. Nikdy som toho nenarozprával viac ako vtedy za tých desať minút, kým prišla matka so šatami po starej mame. Pravá predvojnová móda – povedala – a Marieta bola nadšená. Navyše od tejto chvíle začala byť presvedčená, že som zábavný a očarujúci spoločník. A ja som za ten čas zistil, že je vlastne veľmi pekná.
Keď vyšla z izby, embryo som dobre ukryl pod posteľou. Asi to bol len prelud, ale zdalo sa mi, že sa trochu pohlo. Predtým sa vôbec nehýbalo, len sa vznášalo v priesvitnej tekutine osamelé, ale navidomoči samo so sebou spokojné, s nehybnými otvorenými očami, ktorých som sa postupne prestal báť. Chvíľu som ho pozoroval. Ďalší pohyb. Pohlo sa. Vydýchlo nosom malú bublinku, ktorá pomaly stúpala k hladine. Ruku zovrelo v päsť. Rýchlo som ho zakryl dekou a vyšiel som do záhrady.
Marieta sedela za vrchstolom pod troskami svojho padáka a usmievala sa.
O dieťa sme sa pokúšali márne. Deti, ktoré majú prísť na svet, si zrejme dosť vyberajú. Súdiac podľa toho, čo sme prežili. To naše bolo však riadne rozmaznané a prieberčivé. Dávalo si načas v nejakom inom svete nad či pod nami a zhovievavo pozeralo na nás, ako sa ho snažíme privolať rozličnými metódami, ktoré sa mu možno zdali zábavné, odpudzujúce alebo desivé. V každom prípade však želaným spôsobom nefungovali. V predstavách som stále videl ten malý ružový prstík obrátený dolu ako po namáhavých gladiátorských zápasoch. Po boji s tigrami, lietajúcimi rybami a osudom najbežnejšej váhovej kategórie.
V tom čase sa mi často sníval ten istý sen... Sme sami v prázdnej bielej izbe, ležíme na posteli, akoby pod hladinou. Za nami sa ťahajú neviditeľné zástupy otcov, matiek a pradedov ako plávajúce vodné hady, ako usilovní plavci vo veľkej tmavej rieke, dlhá línia končiaca sa niekde v hmle. A pred nami len biela prázdnota. Naširoko otváram oči do bielych pár a nič nevidím. A potom zrazu zistím, že som vlastne embryom v konzervačnom roztoku, plynúcim a unášaným neviditeľnými spodnými prúdmi. Do očí mi tečie formaldehyd a rôzne pokrútené obrazy z vonkajšieho sveta, pretrhnutá pupočná šnúra ma pomaly nasleduje ako nezmyselné a zbytočné záchranné lano. Väčšinou som sa do nej zamotal a zobudil som sa.
Embryo niekedy vydávalo krátke tenké nariekavé flautové zvuky. Áno, flautu to zrejme pripomínalo najviac. Najmä hlboko v noci, keď bolo úplné ticho. Marietu pískanie rušilo zo spánku. Najprv sme si mysleli, že niekto v susedstve hrá dlho do noci, ale pýtali sme sa všade po okolí a na nič sme neprišli. Bývali sme v štvrti, kde sa hra na hudobnom nástroji pokladala za niečo vyšinuté a extravagantné.
Marieta bola mrzutá a nevyspatá. Často som sa so sklenenou dózou zatváral sám do izby a pozoroval som ho. Nepredstaviteľne žiarlila. Stále sa pokúšala získať moju pozornosť, nosila a ukazovala mi rôzne nezmyselné predmety, pýtala sa na úplné absurdnosti, a keď som nereagoval, kričala, aké je to embryo nechutné. Niekedy sa aj rozplakala a trvala na tom, že musí ísť preč z domu. Vždy som jej vtedy sľúbil – áno, odnesiem ho do múzea. Už som aj párkrát kráčal po dlhej tmavej mramorovej chodbe, ale vždy som sa znovu vrátil, nemal som síl spýtať sa, či by ho tam zobrali. Možno by som musel vysvetľovať, odkiaľ ho vlastne mám, ako sa ku mne dostalo. Alebo niečo podobné. Samozrejme, mohol som ho niekde len tak nechať ležať na stole a odísť, ale...
Marieta ho párkrát dokonca ukryla. Často trvalo dosť dlho, kým som ho našiel. Vždy keď som ho objavil niekde pod starými kožuchmi v pivnici, alebo za radiátorom, vydýchol som si, že našťastie nikdy nenabrala odvahu odniesť ho niekam mimo domu. Zatiaľ.
Raz som odišiel autom do susedného mesta a zdržal som sa tam dlhšie, ako som predpokladal. Niečo, čo súviselo s prácou, i keď dnes už celkom presne neviem, čo to bolo, mi zabralo celý deň. Keď som sa vrátil, dom bol tichý. Až priveľmi. Bolo to nezvyčajné. Prechádzal som dlhými radmi prázdnych izieb. „Marieta...!“ volal som na ňu. Po stenách sa mihali len dlhé tiene zo zatiahnutých žalúzií. Vybehol som teda do záhrady. Na stromoch ešte viseli zdrapy otrhaných listov. Rozhliadol som sa.
Embryo! Marieta ho držala medzi dvoma prstami za pupočnú šnúru. Dózu asi niekam odpratala. V tvári mala tvrdý odhodlaný výraz. Zmietalo sa a vydávalo drsné flautové zvuky, aké by na tomto nástroji vylúdil len niekto celkom bez hudobného sluchu a talentu. V záhrade vykopala hlbokú jamu a chystala sa ho do nej hodiť a zahrabať. Rozbehol som sa k nej. Záhrada bola veľká. Do čela mi niečo narazilo, ostré konáre alebo čo, doškriabali mi tvár... Potkol som sa, ale rýchlo som sa pozbieral a bežal som ďalej. Marieta si nevšímala nič okolo seba. Bola ako posadnutá. Oči sa jej leskli.
Chytil som jej ruku ešte skôr, ako ho stihla pustiť do chladnej jamy. Stisk jej zaťatých prstov povolil a embryo mi pristálo v ruke, teplé a slizké, predbežne zachránené. Prudko dýchalo a metalo sa. Opatrne som ho zabalil do svetra a vybral som sa k domu. Marieta sedela sklesnuto na záhradnom chodníku ako pristihnutá školáčka. Od chrbta sa mi odrazila hruda hliny, ktorú za mnou s výkrikom hodila. Za ňou letela ďalšia. Neobrátil som sa. Nechcel som ju ani vidieť. Zúril som.
Keď som upratoval rozbité zájdené sklo, ktoré zostalo z dózy, všimol som si malý zažltnutý štítok písaný švabachom. Bol prilepený na dne a ktovie prečo som ho nezbadal už dávno. Asi preto, lebo obsah bol vždy dôležitejší ako všetko ostatné. Papier páchol konzervačnou látkou a odtlačkami prstov, ktoré nápis takmer zmazali. Tvorilo ho meno, ktoré som dešifroval až po značnej námahe: Arnold Täuber. Nemecké meno. Samozrejme – mohlo patriť tomu, kto urobil preparát, alebo sa tam v chaose štítok dostal náhodne. Ale podchvíľou som sa pristihol pri úvahách, že sa tak nazývalo to, čo bolo vo vnútri (označenie „To“ sa už tak vžilo, že každá novinka bude komplikovaná, to som vedel), hoci bolo dosť nepravdepodobné, že by niekto dával meno nevyvinutému embryu. Ľudia sú však nevyspytateľní. Zmieril som sa s tým. Už dávno som prestal posudzovať ich konanie a nesnažil som sa ho ani pochopiť.
Prvýkrát som ho oslovil „Arnold“ asi o týždeň neskôr, keď si už hovelo v čerstvej konzervačnej tekutine a v novej dóze získanej od istého medika. Viditeľne ho to potešilo.
Marieta bola chorá. Ťahalo sa to už niekoľko týždňov, doktor vravel, že je zrejme príliš vyčerpaná. V každom prípade by mala zostať doma a oddychovať. Bola bez nálady a skoro stále spala. Keď práve nespala, len uprene pozerala do bieleho stropu a sledovala meniace sa svetlo a tiene počas dňa. Vždy ráno som pre ňu pripravil všetko, čo potrebovala, a odišiel som do práce. Jedlo zostávalo väčšinou nedotknuté.
Jedného dňa som prišiel domov skôr. Nemal som dobrú náladu. Najprv som zašiel do pracovne, aby som si odložil veci. Otvoril som skriňu. Arnold tam nebol. Bežal som cez celý dom a spotený som vtrhol do spálne. Marieta ležala v posteli. Neprítomne sa pozerala niekam cez okno, za ktorým zúrila jar so všetkými koreňmi a stonkami derúcimi sa vlhkou tmavou zemou. Ale ona to nevidela.
A v náručí, privinutú ako malé dieťa... držala sklenenú dózu, v ktorej si hovel Arnold. Túlila ho k sebe a čičíkala. Arnoldovi sa to zjavne páčilo, pretože privieral smutné oči. Dopadalo naňho neskoré podvečerné svetlo. Napätá chvíľa pár sekúnd predtým, ako slnko definitívne zapadne. Zrazu posledné tiene zmizli. Dom stmavol, pretože všetko pohltil pažravý súmrak. Možno práve vtedy som sa rozhodol. Možno to bolo o niečo neskôr.
Ulice sú v noci iné ako cez deň. Akoby ich niekto nanovo poskrúcal a zauzľoval, aby poplietol tých, čo ešte bdejú a snažia sa niekam dostať. Bežal som tmou. Vietor hnal po cestách odpadky a zhnité listy zhŕňal na hromady. Chcel som byť čo najďalej od domu. V úzkej tichej uličke som sa zastavil a položil som ho na zem. Prudko som dýchal. Rozhliadol som sa. Svoje pachy tu šíril otvorený kanál. Na chvíľu mi prišlo mdlo, ale ovládol som sa.
Chytil som kameň a udieral som do dózy z celej sily. Bola z veľmi tvrdého skla. Arnold sa nebránil, možno beztak už niekoľko dní tušil, že sa k niečomu schyľuje. Len stoicky pozoroval, ako sa postupne dobýjam do jeho teplého opaleskujúceho úkrytu, do rajskej záhrady stvorenej len preňho. Pozoroval ma svojimi smutnými očami a potichu, takmer nadpozemsky sa vznášal v konzervačnom roztoku, vychyľovaný z rovnováhy len mojimi údermi, ktoré bravúrne vyrovnával pohybom chvostíka a veslovaním maličkých ručičiek. Až v jednej chvíli sklenená stena povolila a praskla. Tekutina vyprskla všade dookola. Na moje ruky, košeľu, na dláždenie... Mal som celkom premočené topánky, ale vôbec mi to nevadilo. Vôbec som nad tým nepremýšľal. Dovnútra prenikol vzduch a vír prudko schvátil konzervačný roztok, ktorý prúdom crčal na studený asfalt. Sklo sa rozpadlo ako škrupina vajíčka.
Roztok rýchlo odtekal a Arnold bol zrazu vystavený pôsobeniu surového chladného vzduchu. Kyslík a vietor mu bičovali kožu, ktorá celá očervenela a zošúverila sa. Začal sa metať a vydávať surové flautové zvuky. Odsunul som poklop kanála, kam už odtiekla mazľavá tekutina, v ktorej celý ten čas plával, a úderom ťažkej topánky som ho poslal do chladnej vlhkej tmy za ňou. Zmizol v prázdnom otvore s krátkym výkrikom. Ozvalo sa čľupnutie kdesi v hĺbkach špinavej rieky podomieľajúcej a obmývajúcej podzemné brehy mesta. A zostalo len priame a neutíchajúce zurčanie tečúcej vody niekde v temnej hĺbke. Ktovie, čo sa všetko vlastne deje len kúsok pod nami? prebleslo mi hlavou.
Zrazu mi ho prišlo ľúto.
„Arnold...!“ zareval som niekam dolu, ale odpoveďou mi bol len môj vlastný hlas, znetvorený ozvenou, ktorá mu dala výsmešný podtón. „Ako?“ ozývalo sa z kanála. Zakričal som ešte dvakrát. „Ako? Ako?“ Kdesi v tme pišťali krysy.
Takmer poslepiačky som zo všetkých síl zatiahol ťažký poklop. Ruky a kolená som mal odreté do krvi. Na dlani som našiel rozpučeného čierneho pavúka. Na zadočku mal prilepený kokón s bielymi vajíčkami. S hnusom som si ho utrel do nohavíc.
Rýchlo som kráčal preč. Možno mu tam bude lepšie, možno konečne vyrastie netiesnený hrubým sklom, možno začne nový život... Konečne ho nebudú tlačiť steny dózy... Možno mu tam bude lepšie, možno konečne vyrastie...
Svet pred očami mi náhle zmizol. Rútil som sa niekam dolu, v nasledujúcej sekunde som si uvedomil, že sú to nejaké schody. A bolo ich poriadne veľa. Asi som si ich v tme nevšimol, ulica nebola osvetlená. Neviem ani, kam viedli. Cítil som sa ako tanečník nejakého prízračného tanga bez akýchkoľvek pravidiel. Alebo kozmonaut v bezváhovom stave rútiaci sa tmou. Na chvíľu neexistovali svetové strany, hore, ani dole. Keď som konečne dopadol na udupanú zem páchnucu hnilobou a vlhkosťou, zacítil som na jazyku krv. Predné zuby mi chýbali. Na zlomok sekundy sa mi pred očami rozprestrelo detstvo, ktoré náhle zmizlo, pretože som stratil vedomie. Dokonca sa mi zdalo, že som na chvíľu zreteľne uvidel jedenástku.
Rozhodol som sa, že na pár mesiacov odcestujem niekam preč. O Marietu sa mala postarať jej matka na vidieku, kam som ju odviezol autom, aby nemusela bývať v prázdnom tmavom dome, ku ktorému sa viazalo toľko prízračných spomienok. Už niekoľko mesiacov bola tehotná. A šťastná.
Precestoval som takmer celú Európu. Za oknami vlaku vybuchovali svetlá miest a žiariace reklamy spievali ódy na neexistujúci život. Hotelové izby, letiská a benzínové pumpy. Smog, stredoveké paláce a dážď.
Znovu som kráčal po uliciach s prázdnou vyvetranou hlavou, v ktorej mi nejaký šikovný neviditeľný chirurg celkom vymenil mozog. Rýchle hladké rezy skalpelom. Aspoň som mal taký pocit. S Marietou sme si písali každý deň dlhé listy. Všetko z minulosti bolo preč. Arnolda som len sem-tam cítil v našom vzájomnom pársekundovom mlčaní medzi rozprávaním o niečom bezvýznamnom a preberaním niečoho nepodstatného pri telefonovaní, ktorým sme si krátili dlhé noci. Alebo niekedy, keď som sa nadýchol, mal som pocit, že cítim pach formaldehydu. Ale hneď som myšlienku zaplašil nejakou inou.
Všetko bolo zrazu v poriadku. Dieťa sa malo čo nevidieť narodiť, tak som sa po krátkej úvahe rozhodol vrátiť. Cudzích krajín som už mal plné zuby a túžil som znovu vidieť Marietu. A naše dieťa.
„Ľutujem, pane, budeme musieť ešte chvíľu počkať...“ hovorila hlbokým zachrípnutým hlasom unavená letuška. „Nad celou Európou je teraz zlé počasie.“
Okná letiskovej haly bičovali dlhé šnúry dažďa. Lietadlo muselo núdzovo pristáť na malom letisku kdesi v Holandsku. Pre poruchu motora. Halou sa tanečným krokom prechádzal nejaký starec a s večným úsmevom strkal každému pod nos lakované dreváky. Z rádia, ktoré mal zavesené na krku, revala nejaká hlúpa melódia, ktorá sa nie a nie skončiť. Telefónna búdka bola neustále obsadená, a keď som sa konečne dostal na rad, zo slúchadla sa ozývalo len mámivé chrčanie a ozvena neďalekej búrky.
„Viete, že toto mesto v prvej svetovej vojne takmer zrovnali so zemou...?“ vysvetľoval niekomu starec lámanou angličtinou a francúzštinou. Škoda, že pri tom aj neostalo, pomyslel som si.
Taxík ma vyložil pred bránou, ponáhľal som sa s dvoma kuframi cez úzky chodník rozpálený od jarného slnka. S Marietou som pár dní nemal žiadne spojenie a už som sa nevedel dočkať, kedy ju zase uvidím. Rozhodol som sa, že ju prekvapím, aj tak netušila, kedy presne prídem.
Vidiecky dom napĺňal spev drozdov, ktoré husto sedeli na stromoch v záhrade. Izbami sa tiahli halucinačné vône tulipánov a pivónií. Rozbehol som sa do spálne. Marieta sedela šťastná na posteli a dojčila dieťa, ktoré jej hladne viselo prisaté na prsníku. Oči malo slastne zavreté a prijímalo bielu lahodnú tekutinu. Blažene sa váľalo v sladkom mede tepla a vôní. Marieta ho pozorovala. Oči jej žiarili. Zostal som v údive nad týmto nádherným zjavom stáť.
„Ako sa máš?“
„Nemohla som na teba dlhšie čakať... Chceli vedieť meno... V nemocnici...“
„To je jedno, môže sa volať hocijako...!“
„Chceli vedieť to meno... Do rodného listu. Tak som im ho povedala...“
„Vravím ti, že je to jedno... Hlavne že...“
„Mne sa páči, neviem ako tebe... Ale rozhodla som sa teda sama.“
„Dobre, dobre... povieš mi to neskôr! Radšej mi povedz...“
„Volá sa Arnold.“
A vtedy dieťa otvorilo oči, akoby zasnené slasťou. Boli zvláštne smutné. Mám pocit, že som ich už niekde predtým videl.
úryvok z poviedky Embryo (In: KRIŠTÚFEK, Peter: Voľným okom, Levice: Koloman Kertész Bagala, LCA 2004) je publikovaný so súhlasom Literárnej a kultúrnej agentúry LCA (www.LCA.sk).
