Vyhľadávanie
VOLAJ MA PETER, NEVOLAJ MA UJO, vravel mi otec mojej spolužiačky Doroty. Nerobilo mi to problém, ani vlastnú mamu som nevolala mama.
Petra som si želala mať doma, sedieť mu na kolenách, počúvať, ako dýcha, dýchať s ním. Ovinúť mu ruku okolo krku, jesť chlebíčky, ktoré prichystal, chlebíčky s horčicou. Dorota horčicu neznášala a ja som vždy chcela s horčicou, pretože som si mohla zrátať, koľko ich spravil pre mňa a koľko pre Dorotu. Merateľné množstvo náklonnosti.
Vyžarovala z neho dráždivá sebaistota, ktorá chýbala Irene, Lucii aj všetkým jej kamarátom. Veľký, dospelý Peter, o dvadsať rokov starší muž, ktorému som mohla tykať, ktorý mal na všetko odpoveď a čas a ktorý ma naučil prať.
Keď mi pani v autobuse diskrétne pošepkala, že ma je cítiť, že smrdím, svitlo mi, prečo so mnou nikto v škole nechce mať spoločnú skrinku. Lucii to bolo jedno a Petrovi som sa to hanbila takto povedať. Preto som si vymyslela, že máme novú práčku a Lucia stratila návod na použitie. Práčku sme mali už dávno, no Lucii sa prať nechcelo. Radšej počkala na nejakého známeho a povedala mu, že je práčka zase pokazená, nech sa na to mrkne. Občas nám teda niekto vypral.
Peter ma posadil na práčku a polhodinu ma učil čítať značky na štítkoch šiat. Venoval mi tridsať minút sústredenej pozornosti a ja som mala pocit, že vstupujem na palubu pevnej a dobre ukotvenej lode.
PO ROKU sa všetko začalo pozvoľna kaziť. Luciina dobrá nálada sa vytrácala ako voda zo zle utiahnutého kohútika, s kvapkami vodky a absintu.
Kým sme bývali v podnájmoch, musela sa krotiť, vo vlastnom byte si mohla robiť, čo chcela. Často odchádzala a nechávala ma samotnú alebo s kamarátkami. Chodila do práce, ktorej nevedela nájsť presné pomenovanie. Spočiatku predstierala, že má pravidelnú a slušnú prácu niekde v kancelárii, ale ja som nebola padnutá na hlavu a rýchlo som pochopila, že v kancelárii sa nepracuje od pol štvrtej poobede do druhej v noci. Rodičia spolužiakov predsa pracovali od ôsmej do štvrtej. Tušila, že ja viem, že klame, a tak sa stalo, že už len bez vysvetľovania odchádzala a prichádzala a nosila domov peniaze. Keď nie ona, tak jej priatelia. A keď sa ma v škole spýtali, čo robí moja mama, tak som si niečo vymyslela. Jej odchody a príchody sa nikdy nedali predvídať, a to ma vyrušovalo. Keby som bola vtedy bývala o niečo staršia, vyrušovali by ma už len jej príchody. A deti zo sídliska mi závideli, že bývam často v noci sama doma a môžem pozerať filmy.
Niekedy prešlo desať dní a my sme sa s Luciou ani nepozdravili. A ja som si vravela, že láska slová nepotrebuje. Tak to bolo v nejakej pesničke.
TRVALO MI ROKY, kým som pochopila, aké hlboké musia byť vzťahy, aby nepotrebovali slová. Mala som asi tridsať, keď som sa opäť stretla s Petrom. Dovtedy som sa stretávala najmä s ľuďmi, ktorým sa klapačka zatvorila len vtedy, keď pili alebo fajčili. Prispôsobila som sa, nebolo to ťažké, niekedy stačilo usmievať sa a reprodukovať, čo povedali iní. Fungovalo to ako detská hra na telefón – prvý niečo povedal druhému do ucha, ten vetu pošepkal tretiemu a takto sa slová dostali ku každému. Nejaké slová, akékoľvek, nemuseli dávať zmysel, bola to hra. Účelom bolo prežiť čas v spoločnosti iných ľudí.
Mala som svoj profesijný životopis, podstatné fakty zaznačené v tabuľke, doplňujúce informácie v zátvorke alebo pod čiarou, pekná grafická úprava, kultivovaný jazyk. Vložené do šablóny stiahnutej z internetu, nádherne sterilné a priemerné. Ktokoľvek by mohol identický papier vytiahnuť z vrecka a prezentovať ho ako esenciu svojho života, lebo ktokoľvek mohol chodiť na základnú školu na Nobelovej ulici, maturovať na gymnáziu, získať vodičský preukaz skupiny B a so záľubou chodiť do kina a čítať knihy. Na papieri bol neviditeľný človek milión.
Peter však ani v ten večer, ani nikdy potom odo mňa nechcel žiadne údaje, nepýtal sa, čo som robila tie roky po tom, ako ma naučil prať. Mohlo to vyznieť ako nezáujem, no ja som mala pocit, že sa medzi nami dvoma začínajú miešať liečivé látky, medzi dvoma osobami, ktoré na prvý pohľad k sebe vôbec nepatria.
Bol neskorý september, teplé babie leto, keď sme si sadali za stôl v záhradnej reštaurácii. Stôl bol krásne prestretý a ja som bola neočakávaným hosťom, pre ktorého skvelí čašníci urobili miesto skôr, ako som si stačila uvedomiť, že sa so mnou v pôvodnom pláne nerátalo. Peter bol trochu vykoľajený a dlho si nevedel vybrať polievku. Dorota trkotala ako ozubené koliesko s vylomeným zúbkom. Čašníci
nás nehlučne obletovali, lyžičky, vidličky, nože cinkali, hudba hrala, karamelová kôra crème brûlée praskala, stoličky praskali, ľudia vstávali a sadali si. A medzi všetok ten pohyb a nás dvoch začal zrazu padať súmrak, tak ticho a prirodzene, ako keď sa stmieva. Svetlá pohasli, zvuky stíchli, stôl sa zmenšil, Dorotine kolieska sa zasekli. Peter sa v jednej chvíli dotkol mojej ruky a ten dotyk nebol náhodný. Bolo to ako riadený náraz do sklenej výplne výkladu klenotníctva. Elektrický úhor, povedala som. Dorota sa zasmiala, pozerajúc na filetu v mojom tanieri.
Elektrický úhor, zopakovala som ešte raz, keď sme sa milovali vo vinici, v zarastenej vinici nad Račou, asi mesiac potom. Vtedy boli už takmer všetky pozemky na svahu opustené a zanedbané. Kým sa ich majitelia snažili parcely oficiálne zmeniť na stavebné pozemky, vinič rástol aj bez ich opatery, len bobuľky sa každým rokom zmenšovali, agátové koly sa nakláňali, drôty popadali na zem a vrástli do zeme.
Brodili sme sa trávou, podliezali drôty, prechádzali jedno poschodie za druhým, poschodia viníc oddelené strmými medzami, kopami navŕšených vyschnutých odrezkov, čerešňami a malinčím. Zastavili sme sa až celkom hore pod lesom, v priehlbine medzi dvoma radmi viniča, udupali sme trávu a rozložili deku. Bolo poludnie, mesto pod nami vrčalo ako hladný pes a ja som si pomyslela, že niekoľko sto metrov naľavo od nás je aj Miletičova záhrada. Myšlienka bola krátka, holá veta, ktorá mi prefičala okolo hlavy ako snehová guľa a rozpadla sa. Ako keď muž stretne ženu, s ktorou voľakedy dávno, na strednej škole, chodil, a nespomenie si ani na jej meno.
Ležal na deke, hlavu medzi dvoma zošliapnutými stvolmi vratiča. V jednej chvíli otvoril oči, pozrel sa hore, ponad moje plece a povedal: Bože, koľko vtákov! Z agátov obkolesujúcich vinicu naozaj zrazu vzlietol celý kŕdeľ. Vtáky chvíľu krúžili nad lesom a podobne, ako náhle vzlietli, aj usadli a stíchli. Potom mi ešte raz položil ruku na prsia. Elektrický úhor, povedala som.
