Vyhľadávanie
Drahá
Lutécia, Parízia, Letícia, Lutica, Čiča
Naj
Ty moje kostnaté hladné, večne vypostené telíčko,
absolútne dôverné
Včera – bohmi daný slnečný deň, vinobranie, ako vtedy, vypil som si a vynadal som, vysoptil všetko – včera, včera, ako vieš, včera boli dva roky, dva letá tomu na zad, čo sme sa stretli na Suchom mýte v hlavnom meste svojej zajatej/objatej Tatránie-Slovácie, odvtedy ti píšem, píšem tieto Písačky pre milovanú Lutéciu, ktoré ti nikdy nepošlem, ktoré potom iste zhabú a rozhodia.
Nevieš, drahá Lutécia-Letícia Parisiorum, Letícia svojich parížskych priateľov, prečo ti píšem písačky – pre teba, o ktorých už vopred viem, že ti ich nikdy nepošlem. Okrem toho, medzitým, píšem ti listy, ktoré ti pravidelne posielam letecky, ktoré z Prahy neodlietajú, hoci, hoci sú nevinné, aspoň politicky táborovo, ako ľalia. V písačkách, ktoré ti nepošlem, ťa zraňujem, slovne drásam ako dravca, lesnú kaňu, hieratického cárskeho gryfa vysvetľujem v listoch, ktoré k tebe tiež nedoletia, veľkou nežnou papuľou losa alebo koňa pasiem sa na tebe, papuľou losa hmatkám, ohmatávam oblé, nekonečne nežné tvary tvojho tela, tvojej duše, nežnou papuľou losa hmatkajúc po tebe vzdialenej, výmyslom hraníc neprístupnej, ja zajaté zviera, zajaté a vyhladované ako ty, nachádzam v sebe, rozpínajúcej sa nepamäti, svoju zvieraciu zbožnosť pred tebou tajomstvom, ktoré ma v zopätí rozkoše a bolesti do sveta kozmu ako slepý lúč vylúčilo a celého, celučkého celého olízalo ako čerstvé mokré teliatko. Lipne na mne blaženosť a požehnanie jazyka matky a milenky, ktoré ma rodia, vyvrhujú zo seba, jazykom i dychom, slovami s prázdnym kozmom uzmierujú, odobrujú.
* * *
Vtedy, tam, stalo sa: Vysokonohá, ľahká nymfa vyklonila sa z električky, na zastávke pred Sovietskou knihou vyskočila. Do očí mi padla zlatou prilbou hladko učesaných, podvinutých vlasov, farebnosťou svojho mdlozeleného oblečenia, ľahkej rozhalenej košele, ľahkej nariasenej, trojnásobne nadšívanej sukne, na nohách ľahké plátenné sandále, čierne šnorovanie na lýtkach – ale do nepamäti mi padla pohybom, chôdzou. Šla ľahkým lásavým krokom, akým vysokonohé ľahké ženy chodievajú.
Ty si nešla, ty si sa niesla; ty si sa niesla, ako sa vraví.
Vzrušená žena, dostihová kobyla alebo laň v ruji sa nesie, plavne ako morská vlna prílivu sa vzpína – dosahá, v kolenách podklesáva, striasajúc sa slastným pocitom, že teraz, teraz každým pohybom je naj, je naj. Svoju chôdzu, každý krok, ktorý urobí, prežíva ako tanečnica.
Tak si išla, tak aj teraz chodíš po Paríži.
Ako chlapec brodil som kone vo Váhu. Kedysi dávno zabudnutý pocit nieti sa vo mne tvojím pohybom, tvojou chôdzou, Lutécia. Zamarí sa mi, čosi sa vo mne rozpomína, ako sa nesie, nahými stehnami obkročená, rujná kobyla, ktorú sme v rieke práve vybrodili, vykúpali.
Popri tebe obtekajú prúdy žien a mužov, usedených, ustátych, prejedajúcich sa paničiek, odených konfekčne šedo v rezignovanej tučnote. Tento národ sa skôr hrnie, valí, bez vzrušenia, než ide, kráča vlastným krokom, k vlastným cieľom. Zacnie sa mi, keď vidím, ako naše mestá „odvtedy" zošedli a oťaželi za tučnou maskou.
Tým prelestnejšie sa nesie žena so zlatou prilbou čerstvo umytých plavých vlasov, útla v drieku, ľahká, ľahká chôdzou, oblečením, vzrušením, ľahká pocitom v rozkroku, okrídlená predstavou. Darmo, tak to bývalo odjakživa, prelesťou sú ľahké nohy, a nie ťažké, sladkosťami prejedajúce sa manželky. Darmo, ľahkosť ženy má aj svoju, svoju morálnu hodnotu: keď chceš byť milovaná, aspoň sa neprejedaj, nerozpúšťaj sa v tukovej necitnosti. Po sebe to viem, akýsi malý priestor slobody udržal som si zdržanlivosťou: stačí ti zjesť to a to, obliekať sa tak a tak. Od vstupu vojsk, desať rokov nekúpil som si nič na seba, nebol som ani u holiča, strihá ma dcéra. „Smíšne, smíšne", za takú cenu, nepatrnú, môžem si myslieť: Ja vás dlabem. Ale keď som ťa tak videl, ako sa nesieš, na každom kroku v ľahkom vánku ti na prsia, brucho, lono prilínalo ľahučké oblečenie z indickej bavlny, slina mi na jazyk priniesla zabudnuté slastné slovo: Čiča, čičajme, spinkajme, tvárme sa, že sme zaspali, ale sa čičajme. Ako šaman, blázon, posadlec každým tvojím pohybom, každým krokom, šepcem ako vianočný kapor vo vani, otváram hlasne i nehlasne žiabre: Čiča, čiča, čiča, čiča. Ty nie si odtiaľto, ty nie si štátna žena, ako tu všetky, okrem babičiek. Zastaň pri mne, čiča, čiča, z univerzity, zo školy, z úradu ťa nevyhodia, keď sa pri mne pristavíš. Hľadím na teba ako hrom do buka, ty vieš, kde ti hľadím. Usmievaš sa, nie je ti to odo mňa nepríjemné, odkiaľsi sa už poznáme. Odkiaľ.
Ako chlapec, na výšine nad dedinou vedel som znehybnieť i na niekoľko hodín, aby som prilákal na seba, na dosah ruky sokola. Odtiaľ.
* * *
Veziem sa autobusom do Prahy českou miernou krajinou. Mám nesmiernu radosť z nepochopiteľných príčin, z neznámych podnetov, som nadšený. Hoci si vravím, Slzička, ty trúba od Jericha, prečo si nadšený? Prídeš do Prahy a nevieš, kde prenocuješ, si penzista, máš 65 rokov a hlavne, hlavne si odpísaný, ako človek, občan, spisovateľ, ani na slanú vodu si nezarobíš, hoci mohol by si, poľahky, ale nesmieš. Akúsi Chartu si podpísal, kádrovo smrdíš odjakživa, preto sa tak voláš, Slzička. Tak teda prečo si nadšený, prečo máš radosť, nesmiernu ešte k tomu, ako vravíš.
Láska. Smej sa mi.
Vravím si, vlastne nevravím si nič. Som. Som teraz tento vietor májový. Vznášam sa, plachtím, nalietavam na túto krajinu, čerím lány ozimín, čerím sírovožlté plochy repky, brezové háje, vrcholce čiernych lesov a hladiny rybníkov. Neusadnem, neutíšim sa, lebo som vietor. Lebo, lebo. Láska, toto si ty, tvoje telo, tvoja duša. Čerím ju, previevam, v hodvábnom nežnom ošatení ukazujem. Pyšním sa tebou, hoci, hoci, ty si kdesi tam v Paríži, vlastne už nie v Paríži, ale v Cannes, na Côte d' Azur, belasom pobreží tej našej spoločnej morskej kalúžky. Pretože táto krajina lánov, ozimín, sírových plôch repky, rybníkov, brezových hájov a úžľabín si ty, tvoje telo, tvoja duša, tvoje lono, prirodzene, nemysliac na nič, som vetrom, ktorý ťa previeva, nalietava na teba, nezosadajúc, neustávajúc, vše sa zníži, oblizuje, previeva, lono a dušu ti previeva, senzuálne, osobne, historicky a bezčasovo ťa miluje, on – ja osobne. Vietor. Tebou, že si, aká si, mám odvahu, bláznovstvo pociťovať sa, byť vetrom, dažďom, belasou oblohou, májom, obdobím, živlom, dedičným pomyslom, mýtom, nadšene, mytologicky prežívam svoju chvíľu – stotožňujúc sa s večným živlom, oddeľujúc sa od teba, milenky, matky, tvojho lona – úžľabiny, z ktorej vyvieram, stúpam, vajatám, vaniem. Takto nažívam – prežívam, viem, svoju chvíľu. Ty si kdesi tam na Côte d' Azur, večne belasom pobreží morskej kaluže, a si tiež tu, v mojich očiach a nepamäti – bezčasí. Pretože môžem iba písať ti súkromné listy – a tiež, iba v rámci, v rámci listového tajomstva a cenzúry – uvedomujem sa písaním ti.
Smej sa mi, smej, láska. Mám nekonečný smäd na teba, chuť na teba, konečne zas objatím. Som vietor, som dážď, aby som sa dostal k tebe, mal som ťa v ústach. Smiešne? Mýtus.
S TEBOU JE VŠETKO MILOVANÍM
S tebou je milovaním mlčanie.
S tebou je milovaním dať sa vyviezť hore, poldňa presedieť v horskom hoteli, od teba počuť: Už by sme sa aj mohli vrátiť dole.
S tebou je milovaním strácať sa v nečase, v sebe, v prázdnote.
S tebou je milovaním prečítať si po tebe knižku, telefonovať, písať tvojím fialovým písadlom, písať na tvoje farebné papiere, s tebou sú milovaním slová, ktoré sa mi vynárajú, obscénne, rúhavé, tajomné, vozdra, čiča, čičaj ma, lásaj ma.
Ty si Ruska, s tebou je milovaním zúfať si: Prečo máš také krásne brucho? Prečo ti čiča stále planie?
S tebou je život výmyslom, tvorbou, súvislým tokom prejavov a snov, o ktorých stále rozmýšľam, nuž ako človek mocensky odpísaný, chcem prísť na zmysel, pre seba, pre teba, pre viacerých, čo mi to vlastne zjavuješ šľachtenou formou svojho tela, ktorú pred tebou vypestovali, znásilňovali storočia. Velebíš ma za slová, že som ti ju pomenoval v detskej reči: Čiča, čičaj ma, nežnosťou ma uspávaš. Od teba je to milovaním, s tebou sú slová objatím ľudských bytostí. Miláčik, prosím, umy mi ju, iste ju mám celú zakvárenú.
S tebou je milovaním telefonický rozhovor, voláš z Paríža, necháš ma vykríkať provokácie a obscenity, hoci rozhovor ťa stojí mesačné živobytie, a ty len: Áno, áno - celých 56 minút.
S tebou je milovaním robiť všetkému, nášmu vzťahu koniec, koniec, lebo si tam, ty si Ruska a ja som tu, karpatský pastier.
S tebou je milovaním, krutým, hľadieť na pohľadnicu, ktorú pre mňa vyberieš a pošleš.
S tebou sú milovaním tvoje dary, ktoré si tu nechala, knihy, fotografie, krémy, šampóny.
S tebou je milovaním moja koža, moja pamäť, ktorú si počičala, nezmazateľne potetovala.
S tebou milovaním je popieranie: nasadili ju na mňa, ona ma celého pokryla, a Činiteľ sa kochá, že si ma tebou zotročil.
Milovaním s tebou je teraz už aj moja denná rezignácia: Ty si tam choď po Paríži a po plážach na Côte ď Azur, telefonuj si, vzrušuj sa, filmuj si, ja zo seba zoškriabem tvoje tetovanie, svoju kožu.
Milovaním s tebou je aj slovné zaklínanie: Zostaň si tam, nevracaj sa. Keby som aj mohol, akože nemôžem, mal pas, akože ho nemám, ja za tebou tam nepôjdem.
Milovaním s tebou je teraz, pomyselné muky ti spôsobovať: Škvar sa vo svojom vzrušení, píš mi alebo nepíš, že ma zničíš – lebo sa nemôžeš s Francine či so Jeanom uvoľniť.
Milovaním s tebou je mi aj hlad, nechce sa mi jesť, chce sa mi rum, ktorý ty nenávidíš.
Milovaním s tebou je aj to, čo si vymyslím, aby si trpela. Tieto písačky sa ti potom dostanú do rúk, ty si ich prečítaš, roztrhneš si nočnú košeľu, vylúpnu sa ti z nej tvoje ceci. Na moju počesť kúpiš si celý bal plátna na periny, nastriháš ho na dĺžku svojej nočnej košele. Každý večer, miesto prášku na spanie, kvôli zvuku a na moju pamäť, budeš trhať textil. Áno, áno, mala som ju celú zakvárenú, chcela som, neviem už čo, nech mi ju umyje, a jeho to tak rozzúrilo, a škŕŕk, roztrhol mi košeľu. Rozkoš, zaujímavé, ktorá mi zostala, nezostala mi tam dole v jeho čiči, ale v ušiach. Prečo? Prečo? Mala som talent na hudbu, alebo, alebo? Telo mi rovnako všade nestarne. Moja čiča si už na nič nepamätá, ale uši hej, škŕŕk.
Milovaním s tebou je aj táto pomsta vymyslená do budúcnosti. Žijem ďalej vo väzení, ďakujem ti, že sa mám aspoň čím zamestnávať. Analyzujem tvoje prejavy, ako súvislý rad tvojich happeningov, slovných-neslovných prejavov, pomyselných výbuchov tvojho ducha, lebo aspoň takto slovne žijem.
Pre mňa, pre mňa láska nie je stavom, súvislým, požehnaným – láska je mi tvorbou, výrazom. K tomu, aby som ju vyjadril, nemám nič – drevo, kameň, bohatstvo, moc – mám iba slová...
